Gymnázium Hubeného 23, Bratislava-Rača

⭐ Vložené recenzie

1. Pamätám si, keď som sa rozhodovala, kam po základke. Gymnázium na Hubeného v Rači som mala celkom blízko a počula som všeličo, tak som si povedala, že to skúsim. Na začiatku som mala trochu strach, lebo je to predsa len gympel a vieme, ako to tam chodí s učením. Človek sa tam fakt musí snažiť, ak chce niečo dokázať. Niektoré predmety mi prišli úplne super. Napríklad informatika alebo tie prírodné vedy, tam som mala pocit, že sa profesori fakt snažia ukázať nám veci aj prakticky, nie len aby sme sa bifľovali poučky z učebnice. Dokonca sme mali aj nejaké možnosti pozrieť sa do veľkých firiem, čo bolo pre mňa fakt zážitok a ukázalo mi to, ako to asi funguje v skutočnom svete. To som si vážila, lebo to nie je len o sedení v lavici. Ale zas potom boli aj predmety, kde som sa úprimne nudila. Polovica triedy len tak prežívala a čakala na zvonenie, lebo to bolo skrátka suché a nedalo sa to vstrebať. Mám pocit, že niektorí učitelia už stratili takú tú iskru, že by dokázali žiakov zaujať, a tak sa len ide podľa učebnice a hotovo. Nebolo to tak, že by nám len púšťali filmy, aby zabili čas, ale skôr mi ch chýbala nejaká interakcia. Párkrát som mala pocit, že sa tam fakt tlačí na výkon a nie vždy sa myslí na to, že sme ešte stále len tínedžeri. Treba sa fakt veľa učiť a niekedy to bolo dosť stresujúce, hlavne pred maturitou. Na druhej strane mi to ale potom na výške celkom pomohlo, lebo som bola zvyknutá na nejaké tempo a disciplínu, čo iní spolužiaci už nie. Čo sa týka atmosféry, tak to bolo celkom v pohode. Jasné, že sa vždy nájdu nejaké konflikty, ale celkovo sme si v triede celkom sadli a aj školské akcie, ako boli napríklad nejaké výlety alebo také tie predvianočné posedenia, boli celkom fajn. Človek sa tam vedel odreagovať a trochu spoznať spolužiakov aj mimo učenia. Mám pocit, že vedenie školy sa snažilo, aby sme sa tam cítili aspoň trochu ako doma, aj keď to bolo niekedy dosť náročné. Škola mi prišla byť celkom v dobrom stave, aspoň tie triedy, v ktorých som sa ja pohybovala. Laboratóriá sa mi zdali byť fajn, videla som tam aj novšie veci, takže nebolo to také, že by sme pracovali s technikou spred tridsiatich rokov. V telocvični sa dalo vyblázniť, aj keď občas tam bolo dosť zima. Takže áno, bola to taká cesta, kde som sa musela naučiť aj veľa tolerancie a toho, že nie každý deň je nedeľa. Ale zároveň som tam spoznala kopu super ľudí a zistila, že aj keď sa mi niekedy vážne nechcelo, nakoniec som sa aj niečo naučila, čo mi fakt otvorilo oči do sveta.

   Pridať reakciu