Elokované pracovisko ako súčasť Reedukačného centra Nám. kpt. Nálepku 612, Vráble

⭐ Vložené recenzie

1. No, tak kde začať s týmto elokovaným pracoviskom vo Vrábľoch? Vieš, keď som tam prišla, bol to taký zvláštny pocit. Na jednej strane som vedela, prečo som tam, a tak nejak som očakávala, že to nebude ako klasická stredná škola, ale aj tak som bola prekvapená, aké to tam je. Mám pocit, že celý ten režim je dosť prísny. Niekedy som mala pocit, že aj dýchať musíme podľa pravidiel, a to bolo občas fakt na nervy. Že proste nemáš ten pocit slobody, čo je asi aj cieľom, ale pre dospievajúceho je to strašne ťažké. Čo sa týka učenia, tak to bolo celkom rôznorodé. Niekedy sa mi zdalo, že niektorí učitelia sa fakt snažili a bolo vidno, že im na nás záleží. Boli takí, čo nám chceli veci vysvetliť a venovali sa nám, keď sme niečo nechápali. To bolo super, lebo som mala pocit, že sa niekam posúvam. Ale zas, inokedy to bola čistá nuda. Proste, polovica triedy sa nudila a čakala na zvonenie, a to nebolo tým, že by nám len púšťali filmy, aby zabili čas, ale skôr tým, že to proste nebolo zaujímavé alebo nám to pripadalo zbytočné. Takže tu to bolo také všelijaké, ako kde. Tá prax, alebo teda to, čo nám tam skúšali ukázať ako nejaké remeslo, to malo aj svetlé chvíle. Vravelo sa, že sa tam dalo naučiť variť alebo niečo okolo záhradky, a pre niektorých to bolo celkom fajn. Aspoň sme mali pocit, že robíme niečo užitočné, že sa niečo učíme, čo by sa nám mohlo zísť aj vonku. Ale zas, nie pre každého to bolo to pravé orechové a niekedy to bolo skôr také, že sme tam len nejak prežívali. Zdá sa mi, že aj tie možnosti sú dosť obmedzené, takže si človek nemôže veľmi vyberať, čo by ho bavilo. V kolektíve to bolo tiež také rôzne. Prišla som tam s určitými predstavami a zistila som, že je tam fakt mix všelijakých ľudí. Niekedy sa mi podarilo nájsť si nejaké kamarátky, s ktorými sa dalo porozprávať a podeliť sa o pocity, čo bolo super, lebo človek sa tam necíti tak sám. Ale zas, boli tam aj konflikty a niekedy to bolo dosť napäté. Vieš, každý tam má svoje problémy a to sa potom prejaví aj v skupine. Podporný personál tam bol, to je pravda, niekedy som si tam išla pokecať, keď mi bolo najhoršie, a to mi celkom pomohlo. Aspoň som mala pocit, že ma niekto počúva. Celkovo mám z toho taký zvláštny dojem. Na jednej strane ti to dá nejakú štruktúru a pravidlá, ktoré asi potrebuješ, a snažia sa ťa niečo naučiť, aby si sa po odchode vedela postaviť na vlastné nohy. Ale na druhej strane, je to dosť obmedzujúce a niekedy mi to proste prišlo ako taký väzenský režim. Necítila som sa tam úplne šťastná a často som len počítala dni do odchodu. Bolo to fakt náročné, hlavne psychicky. Ale tak, asi to tak má byť, aby to malo nejaký zmysel, čo ja viem.

   Pridať reakciu