Na zámku a v podzámčí – rozbor (soubor)

 

Kniha: Na zámku a v podzámčí

Autor: Božena Němcová

Pridal(a): Adriana

 

Božena Němcová

• Najvýraznejšia žena v českej literatúre, tvorila vo IV. etape NO.
• Vlastným menom Barbora Panklová.
• Matka Terezie – kniežacia pradlena, otec – milostivejší k Božene, vyrastala v Ratibořiciach (u Náchoda, v Podkrkonoší).
• Jej pôvod je najistý – zrejme nebola dieťaťom Panklovcov, nevypadala, že pochádza z bežných pomerov (zrejme je to dcéra sestry (Doroty) kniežnej (Kateřiny Zaháňskej), do rodiny Panklovcov bola „dosadená“ – bola šľachetná, duchaplná, iná než ostatní.
• V 10(13) rokoch na výchovu do Chvalkovíc na zámok – stretla sa s umením, slúžila vo Chvalkoviciach (šľachta).
• Vydatá (v 17 rokoch) za staršieho finančného úradníka Němca – boli to rozdielne povahy, chýbala vzájomná láska, život nebol šťastný, zlý … -> radosťou jej boli deti.
• Do ČS literatúry dostáva realizmus (K. H. Borovský).
• Po smrti svojho syna Hynka začína písať Babičku – vracia sa k svojmu detstvu -> idealizovaný pohľad na detstvo.
• Veľký vplyv na ňu mala babička Magdaléna (matka Terezie).
• Často sa s Němcovcom sťahovali – Praha, Litomyšl, Chodsko, Slovensko.
• Bývala v Prahe, kde poznala pražskú vlasteneckú spoločnosť a spoznala sa s prednými českými spisovateľmi.
• Veľký vplyv na ňu mal pobyt v Chodsku, kde poznala život vidieckeho ľudu, študovala ľudové zvyky a povesti – písala rozprávky, národopisné články a články o sociálnych pomeroch na vidieku.
• Citlivosť k sociálnym otázkam  – úsilie o spravodlivejšiu spoločnosť a lepšie postavenie ženy v spoločnosti

 Literárne diela :

• „Národné báchorky a povesti“
• Ľudová slovesnosť
  • Na rozdiel od Erbena jej nešlo o zachytenie pôvodnej podoby rozprávkových motívov, ale skôr o vlastné prepracovanie ľudovej látky
  • „Slovenské rozprávky a povesti“ „Obrazy z okolia domažlického“ „Babička“
• poviedky:
  • „Baruška“ „Divá Bára“ „Na zámku a v podzámčí“ „Pohorská dedinka“

 

Rozbor: Na zámku a v podzámčí

Základná charakteristika:

• Literárny druh: epika
• Literárna forma: próza
• Literárny žáner: realistická poviedka s idyllickým romantickým koncom
• Literárny smer: začiatky realizmu v českej literatúre

 

Okolnosti vzniku:

• Dielo pochádza z vrcholného obdobia Boženy Němcovej.

 

Téma:

• Život ľudí v 19. storočí (za života Boženy Němcovej)
• Charakter ľudí – zmena správania zámocké pani, ktorá sa takisto nakazí cholerou, ale uzdraví sa – stáva sa z nej dobročinná ľudumilka
• Spoločenské vzťahy, spoločenské otázky doby

 

Hlavná myšlienka:

• Odrážajú sa v nej typické rysy českého vidieka aj s jeho postavami.
• Zachytáva zložité vzťahy v určitom prostredí a upozorňuje na nespravodlivé usporiadanie spoločnosti.
• Táto poviedka je síce realistická, ale nakoniec prechádza od kritického pohľadu ku shovívavosti.
• Idealizácia dominuje nad realistickým pohľadom.

 

Kompozícia:

• Vyprávané er-formou, chronologicky.
• Dielo je založené na kontraste – život na zámku a v podzámčí.
• Bezcitnosť, sobeckosť na zámku x obetavosť, vzájomná pomoc v podzámčí.
• Panský pes x utrpenie detí.
• Přepych x chudoba, zápas s cholerou.
• Realistický pohľad na skutočnosť (popisný, detailný realizmus), ale v závere idealizácia (romantická predstava sveta usmiereného = vplyv utopického socializmu).
• V texte naznačená pobožnosť- veľa veriaci ľudia, ľudové zvyky a povedačky (on je každý vzteklý pes na pravé oko slepý).
• Zastaraný poriadok slov vo vetách (a pak teprv běžela podívat se do ostatních…, milána svého ze dveří vytlačila…).

 

Jazyk:

• Zastarané tvary (mamičko, provleku, týdnové…)
• Priame reči, popisy
• Přechodníky (usmějíc)
• Výskyt cudzích slov, hlavne francúzskych (adieu, mademoiselleàmamzel)
• Výskyt vulgarizmov (držte hubu!)

 

Hlavné postavy:

• Vojtěch – malý chlapec, sirotek, hodný, čestný, veselý, mírumilovný, má zdravý rozum
• Paní Skočdopolová – kúpi si titul, žije podľa vzoru šľachty, utráca, povrchná à cholera à zmena povahy à mírumilovná, hodná, obetavá
• Pán Skočdopole – všetko urobí pre svoju ženu, ale chráni si svoje, má zdravý rozum, rád sa venuje lovu
• Mamzel Sára – ovláda paniu, sobecká, pýšná, nepriateľská, intrikánka, nemá rada nikoho iného než seba, záporná postava
• Klárka – čistá, hodná, ochotná, skromná, škaredá
• Rodina Sýkorových – sú hodní, pohostinní, ujmú sa Vojtěcha aj keď majú sami dosť detí
• Doktor – spája všetky vrstvy, hodný, správa sa ku všetkým rovnako -> neobľúbený u vyššej vrstvy

 

Dvojí svet:

• zámok:
• • Skočdopolovci – nová šľachta, ktorá prišla z Prahy na zámok.
  • mamzel Sára
  • komorník Jacques
  • pes Joli
• podzámčí:
• • vdova Karásková s deťmi ( Vojtěch,Jozífek)
  • krejčí Sýkora
  • podruzi (Dorota)
• Postava dobrého človeka – lekár (pozná oba prostredia)

 

Miesto a doba dejov:

• Dej sa odohráva v 19. storočí v malom mestečku na zámku a v podzámčí na Nymbursku. Do kontrastu je stavaný bezstarostný a hýriavy život na zámku a život chudobných v podzámčí.

 

Stručný obsah:

Do mesta prišla cholera a Vojtěchovi umrel bratříček Josífek aj maminka a stal sa z neho sirotek. Ujali sa ho Sýkorovci, ktorí mali dosť detí a sami sebou čo robiť. Doktor im na Vojtěcha prispieval (sám by sa ho ujal, ale nemal by na neho dosť času).

Na zámku žila rodina Skočdopolových – kúpili si titul. Žili hýriavým životom podľa vzoru ostatných pánov. Paní Skočdopolová utrácala a manžel jej to všetko toleroval. Skrze paniu vládla mamzel Sára (vo svoj prospech), ktorá dříve slúžila inde na zámku. Presvedčila paniu, aby si poľadila malého psíčka, a pomenovala ho Joli (ako to bolo u predošlej hraběnky).

Mamzel Sára sa však viac venovala svojim záujmom (pán Jacques) než svojim povinnostiam a Joli utiekol. Zachránil ho Vojtěch. Na zámku boli všetci za návrat Joliho radi a tak sa Vojtěch dostal na zámok – od tej doby mal na starosti Joliho, ale pravidelne chodil navštevovať Sýkorovcov.

Na zámku sa chystali na výlet a mamzel Sára sa vymlúvala, že jej je zle, ale pri tom sa už tešila na návštevu Jacqua. Paní sa na výlete udela špatne a tak sa vracia na zámok skôr a uslyší pomluvy a intriky Jacqua a Sáry.

Ďalší deň sa zistilo, že paní má choleru a väčšina priateľov rýchlo zmizla. Zostali len verní prostí obyvatelia zámku (Klárka s maminkou-klíčnicou Marjánka, pisár Kalina). Sára dostala výpoveď a rozhorčená odchádza.

Počas choroby sa paní zcela zmenila. Začne pomáhať chudobným, postaví nemocnicu, vystrojí Klárke a Kalinovi svadbu a dá Vojtěcha na štúdium- chce byť doktorom.

 

7. úryvky:

„Mamičko,“ ozval sa chlapec Vojtěch, „uvažte mi Jozífka na záda, já ho ponesu, vás bolejí ruce, poďte, tamhle u kríža na lúkach svieti slniečko, tam sa ohrieme – poďte, mamičko, nebuďte tak smutná – třebas nán nedali nocleh, môžeme spať vonku, je už teplo!“

            „Ach, dieťa, keby sme radšej všetci traja spali u tatínka v hrobe, bolo by pre nás najlepšie,“ vzdychla žena, pritiskla malého k srdcu a dala sa do plaču. Vojtěch plakal s ňou a tak plačúci kráčali zvolna cez most na druhú stranu. V poslednom dvorci u mostu väzalo niekoľko dielničiek povriela a neustále medzi sebou o všeličom hovorili. Keď išla Karásková okolo vrat, videli ju. „Kam, niečo si vydelať snad,“ povedala iná.

            „Tá by si vydela, ani bez chleba na nôž,“ zasmiala sa jedna.

 

V tejto ukázke si môžeme všimnúť vykriatia Vojtěcha mamince, jeho dobrotu, ochotu, optimizmu a nebo naivitu. V ukázke sa vyskytujú zastarané slová (všetci, slniečko, povrielo), nespisovné výrazy (ohrieme).  Môžeme takisto vidieť netečnosť ostatných ľudí k chudobe, niekedy aj výsmech.

 

… – Od narodenia bol Jozífek už chorý, slabý, takže bezmála rok starý ani nemluvil, ani sedieť neumel. Telo jeho bolo vychudlé, a keď matka ruce a nohy mu líbala, vždy nad ním plakala a myslela si: bolo by ti lepšie, keby si tě pánbůh vzal, ale v nejbližšom okamžení ich vroucne k srdci vinula a poslednú krôpku krvi by dala za jeho zdravie a život. – Vidiac dieťa tak zmene, prešlo bolestné tušenie jej duše, a s hlasitým plačom ruce lomiac, vrhla sa pod kríž na kolena. – „Tatíčku nebeský – smiluj sa – u ľudí není slitovania – povol nás k sobe – Josefe, oroduj za svoje nevinné trpiace deti – za svoju Kateřinu – pred trónom božským! – Smilovania – sice si musím zoufat!“ nariekala srdcom pronikajúcim hlasom. – Dlhú chvíľu sa tak modlila a plakala, tu ju vytrhol Vojtěchův hlas, ktorý bežal cestou od zámku, zdaleka na matku radostne volajúc. – Matka ohlédla sa po dieťati, a vidúc, že očká zavrelo a tichšie dýcha, kývla prišielajúcemu chlapcovi, aby tichý bol.

            Chlapec príbehol, všetkým uchvátený radosťou a behom.

            „Ma-ma-maminko – podívejte sa, čo mám!“ zadychol sa, a vytiahnuc z jednej kapsy kus pečene, z druhej krajíc chleba, buchtu, drobky rozličného mäsa a pečiva, všetko to matke do kľina kľadol, dívajúc sa s radosťou na jej udivenú tvár. „Viďte, to sa divíte, ale počkajte, ešte niečo – zavrite ale oči, prosím vás, a neotvorite ich, až povediem už.“

 

Zde si môžeme všimnúť pobožnosti, častého používania prechodníkov (vidúc, lomiac, volajúc, vytiahnuc, dívajúc sa).

 

… „Rýchle – pryč odtiaľto jdete, ať vás nikto nevidí, škodíte všetko!“ tŕsajúcim hlasom jektala Sára a milenca svého z dverí vytlačila. – Sama pak ešte raz pokoj prehľadala a pak teprv bežala podívať sa do ostatných. – Zatiaľ bol už celý zámok poplašený. Dvere sa zavírali – pán vybehol von s ručnicou, kričal, ať psi sa svolajú – vrátny stál u bud svojich psov tiež s nabitou ručnicou, správkyňa kázala pozavírať chliev a psy uviazať – ženské sa schovávali, a ktoré boli v práci, kričali na seba: „Kebyste ho videli, vyhnite sa mu na pravú stranu, on je každý vzteklý pes na pravé oko slepý!“ – Odvážnejší muži bežali po záhrade s kyjom neb zbraňou střelnou, čo kto popadol. – Jeden kričal: tu je vo krích! – druhý: ne, do dvora bežel! – tretí, že pod zámkom! – a tak to bežalo sem a tam, len pisár od vrátnice rovno cestou okolo sadu k mestu. „Joli, Joli, prineste mi Joli!“ volala milostpani hneď, ako sa stal krik, a keď vyrozumela čo sa deje. – Lokaj, ktorý mu bol snídanie priniesol, skočil do Sářina pokoja, ale nebolo tam ani jej, našiel ju v inom pokoji, všetku zmatenú hľadajúcu psa.

            „Toho vy ste vinen, nechali ste mi dvere otvorené – a vybehol mi!“ lomila ruce Sára.

            „I jakpak mamzelko, tomu je hodná chvíľa, čo som mu niesol snídanie, od tej doby to mohli ste to pozorovať, – keby ste nemala oči pre iného.“

            „Držte hubu – vy ste toho vinen, keby ste zavreli, nemohol by vybehnúť, – len vy a vy!“

 

Ukážka je z časti knihy, keď Joli utiekol z nepozornosti Sáry. Môžeme vidieť, koľko sa ztropí povyku pre jedného malého psíčka! Môžeme si takisto všimnúť charakter Sáry – falošná, nevyrovnaná, intrikánka.

 

„Jestlipak by ses rád učil, do školy chodil?“ ptala sa zase pani, jeho prvnej reči sa usmievajúc.

            „To bych rád,“ ozval sa živě chlapec.

            „Jestlipak ti někdy napadlo, čím bys rád byl, až vyrosteš?“

            „To mi napadlo kolikrát,“ povedal chlapec, a oči sklopiv, začal mačkať u kabátu šos.

            „Čímpak tedy, poviez mi to,“ povedala pani vlídne. Chlapec ale mlčal a prešlapoval z nohy na nohu. – Marjánka, aby nezahálela, chodila s pérovým smetáčkom a osmetávala rozličné hračky a sošky po pokoji rozostavené, aj keď na nich nebol prach. Vidúc chlapcovu rozpačitosť, usmiala sa řvouc: „Copak ti huba zamrzla, Vojtěchu, mluv pak, čím bys rád byl, krejčím, zedníkom alebo kominíkom snad?“

            Chlapec sa začervenal, ešte nižšie sklopil hlavu, vrazil rukou do kapsy a vyrazil zo seba: „Já bych rád bol panom doktorom!“ – potom mu ale vyhrkli slzy a zatŕpily sa na kvietovanom kobereci.

            „Nuže tedy přičiň sa k tomu, uč sa a budeš panom doktorom, hleď jen, aby bol tak hodný, ako je náš doktor,“ povedala pani.

 

Paní už je po svojej zmene – je hodná, vnímavá a obetavá. Konečne si všimla aj Vojtěcha a dá ho do školy.

Protože je Vojtěch dobrý a hodný chlapec, príbeh s ním končí dobre. Pretože bola Sára zlá, tak to s ňou končí zle (pozri. Doslov- dostala čiernu žlčku a od tej chvíle nie je žiadna pomoc). Pôsobí to na mňa trochu ako zidealizovaný príbeh, kde dobro vyhráva nad zlom.