Téma: Historické postavy s prínosom pre ošetrovateľstvo
Predmet: Ošetrovateľstvo
Zaslal(a): Marsi
Laická, charitatívna a profesionálna línia ošetrovateľstva
Ošetrovateľstvo je relatívne mladý vedný odbor, ale v systéme zdravotníckej starostlivosti má svoje významné a nezastupiteľné postavenie. Toto postavenie vznikalo pomaly v priebehu zložitého vývoja spoločnosti, a podieľali sa na ňom náboženské, kultúrne, sociálne, ekonomické a politické vplyvy. Nemalú úlohu tiež zohrali vojny, vedecké objavy ale aj osobnosti, ktoré si uvedomovali potrebu zmien a nebáli sa ich uskutočniť. V tomto procese získalo ošetrovateľstvo na odbornosti a kvalite až do takej podoby akú poznáme dnes.
Z historického hľadiska možeme ošetrovateľstvo rozdeliť do troch období. Ošetrovateľstvo laické, charitatívne a profesionálne.
Laické ošetrovateľstvo je historicky najdlhším obdobím. Ľudia opatrovali svoju rodinu, resp. spoločenskú skupinu, prípadnu pomoc hľadali u bylinkárok a ľudových liečiteľov. Dominantné postavenie v ošetrovateľskej starostlivosti mali ženy. Vedomosti a skúsenostii si odovzdávali ústne z generácie na generáciu. Na liečenie a ošetrovanie používali prírodné zdroje: vodu, slnko a bylinky. Bolo to obdobie prírodného a kultovo magického liečiteľstva, v závislosti od kultúrnych, náboženských a sociálnych podmienok.
Charitatívne ošetrovateľstvo sa začalo rozvíjať v stredoveku spolu s kresťanstvom. Orientovalo sa na starostlivosť o špecifické skupiny ľudí, predovšetkým chorých, chudobných, opustené detí a jedincov odkázaných na pomoc iných. Rozvoj charitatívneho ošetrovateľstva úzko súvisí so zakladaním mníšskych rádov, kláštorov, útulkov, hospicov a „špitálov“. Tieto vznikali väčšinou pri kláštoroch. Ošetrovateľská starostlivosť tu mala nesmierny význam hlavne v obdobiach epidémií, ktoré sa v stredoveku vyskytovali pomerne často. Cirkev sa stala nositeľkou stredovekej liečiteľskej vzdelanosti. Charakteristická pre toto obdobie bola spojitosť funkcie duchovnej a liečiteľskej. Zaujímavosťou bolo, že sa do starostlivosti o chorých zapájali aj príslušníčky vysoko postavených spoločenských vrstiev. Medzi najznámejšie patrili: Fabiola, ktorá založila prvý špitál v Ríme, Anežka Přemyslovna a Alžbeta Durínska. Ošetrovateľstvo v tomto období sa zameriavalo predovšetkým na uspokojovanie najzákladnejších potrieb života, teda na zabezpečenie prístrešia, poskytnutie stravy, hygienu, duchovnú podporu a neskôr aj na liečiteľskú starostlivosť. Charitatívne ošetrovateľstvo ovplyvnilo vývoj a ďalšie zameranie ošetrovateľstva a ošetrovateľského vzdelávania na niekoľko storočí a pôsobí až dodnes.
Na profesionalizáciu ošetrovateľstva mali veľký vplyv predovšetkým tri významné osobnosti: Florence Nightingale, ruský chirurg Nikolaj Ivanovič Pirogov a Henri Dunant. Ošetrovateľská starostlivosť bola v tomto období orientovaná na činnosti v nemocniciach a na primárnu zdravotnú starostlivosť. V nemocniciach ošetrovali chorých za veľmi nepriaznivých podmienok rádové a civilné ošetrovateľky, spravidla zaškolené. Pracovali podľa potreby. Ústavné ošetrovateľstvo sa orientovalo na uspokojovanie potrieb chorých, asistenciu pri niektorých lekárskych výkonoch a na zabezpečovanie ich samotnej prevádzky. V rámci primárnej zdravotnej starostlivosti sa vytvorili podmienky predovšetkým pre pôrodné baby. Profesionálne ošetrovateľstvo bolo len v začiatkoch, no kvalifikovaná ošetrovateľská činnosť bola veľmi potrebná.
Historické postavy s prínosom pre ošetrovateľstvo – H. Dunant, N.I. Pirogov, F. Nightingale
Florence Nightingale (1820 – 1910) sa pokladá za zakladateľku profesionálneho ošetrovateľstva a zároveň za prvú teoretičku v ošetrovateľstve. Jej štyri zásady: čistota, dobré a vľúdne zaobchádzanie, dostatočná výživa a prívetivé slovo sa na dlhé obdobie stali mottom aj kritériom ošetrovateľskej starostlivosti. Vytvorila základy ošetrovateľského vzdelávania. V roku 1860 sa pričinila o vznik prvej ošetrovateľskej školy na svete pri nemocnici sv. Tomáša v Londýne. V roku 1860 vydala knihu Poznámky o ošetrovateľstve, ktorá bola v roku 1874 preložená do siedmych svetových jazykov vrátane češtiny. Presadzovala ošetrovateľstvo ako samostatné povolanie. Dáma s lampou, ako ju volali ranení vojaci, sa stala pre verejnosť symbolom ošetrovateľstva. Deň jej narodenia 12. máj bol vyhlásený za Medzinárodný deň sestier.
Nikolaj Ivanovič Pirogov (1810 – 1881) je považovaný za jedného zo zakladateľov chirurgie. Jeho anatomický atlas ilustrovaný výrezmi zamrznutého ľudského tela sa stal pre chirurgov nepostrádateľným sprievodcom. Boli schopní operovať a pacientovi spôsobiť minimálnu traumu. V roku 1847 použil ako prvý na svete éter ako anestéziu pri operácii v poľných podmienkach. Počas Krymskej vojny aplikoval vlastnú techniku použitia sadry pri liečení zlomenín, čo výrazne zlepšilo liečbu a zachránilo mnoho vojakov pred amputáciou. Dohliadal tiež na výcvik a prácu rehoľných sestier pri starostlivosti o ranených.Po smrti bolo jeho telo balzamovené technikou, ktorú sám vyvinul a zostalo dodnes vo vynikajúcom stave.
Henri Dunant (1828 – 1910) bol švajčiarsky spisovateľ. V bitke pri Solferine ostal ako svedok šokovaný tisíckami ranených, ktorí ostali ležať bez povšimnutia v dôsledku nedostatku lekárov. Zmobilizoval dobrovoľníkov z radu civilného obyvateľstva a zriadil lazaret na pomoc raneným vojakom. Pomáhali všetkým raneným bez ohľadu či bol ranený priateľ, alebo nepriateľ. Po návrate do Švajčiarska napísal knihu „Spomienka na Solferino“, ktorú rozposlal vládnucim rodom, politikom a verejne angažovaným osobám. Toto malo vplyv na dohodu a vznik prvých pravidiel vedenia vojny. Z jeho iniciatívy vznikla v roku 1863 Medzinárodná organizácia Červeného kríža zameraná na poskytovanie prvej pomoci raneným.