📝 Život

Narodil sa ako Vladimír Vašek v moravskom meste Opava, v rodine učiteľa a spisovateľa Antona Vaška. Jeho otec bol významnou osobnosťou českého národného obrodenia a výrazne ovplyvnil synove názory a záujmy. Detstvo prežil v prostredí Beskýd, ktoré sa neskôr stalo hlavnou témou jeho básnickej tvorby. Študoval na gymnáziu v Opave a neskôr na univerzite vo Viedni, kde sa venoval štúdiu klasickej filológie a germanistiky. Počas štúdia sa začal zaujímať o sociálne problémy a niesol v sebe silné národné cítenie. Po ukončení štúdia pôsobil ako učiteľ na rôznych miestach Moravy a Sliezska. Práve v tomto období sa začal intenzívne venovať literárnej tvorbe a publikovať svoje prvé básne. Jeho život bol poznačený aj osobnými tragédiami. Jeho prvá manželka zomrela krátko po svadbe. Neskôr sa znovu oženil, no ani toto manželstvo nebolo šťastné. Tieto udalosti mali vplyv na jeho tvorbu, v ktorej sa prejavoval smútok, melanchólia, ale aj silná vôľa a odpor voči nespravodlivosti. Dlhé roky sa venoval štúdiu sociálnych pomerov na Morave a Sliezsku. Jeho básne vyjadrovali kritický pohľad na sociálnu nespravodlivosť a biedu robotníckej triedy. Získal si obrovskú popularitu medzi obyvateľmi Beskýd, ktorí ho vnímali ako svojho hovorcu a obhajcu. Jeho básne sa šírili ústnym podaním a boli spievané ako ľudové piesne. Zároveň však jeho tvorba vyvolávala aj kontroverzie a polemiky. Niektorí kritici ho obviňovali z preháňania a idealizácie robotníckeho života. Napriek tomu sa stal jedným z najvýznamnejších predstaviteľov českej literatúry. Počas svojho života publikoval mnoho básnických zbierok, esejí a článkov. Jeho dielo malo významný vplyv na vývoj českej literatúry a ovplyvnilo aj mnohých ďalších spisovateľov. V neskorších rokoch svojho života sa stiahol do ústrania a venoval sa prevažne štúdiu a písaniu. Zomrel v Kozloviciach vo veku 91 rokov. Jeho dielo však naďalej žije a je vnímané ako dôležitá súčasť českej literárnej histórie. Odkaz jeho tvorby pretrváva dodnes a inšpiruje mnohých čitateľov. Jeho silný sociálny apel a poetické stvárnenie života obyvateľov Beskýd zostávajú nadčasové a aktuálne aj v súčasnosti. Jeho literárna tvorba bola mimoriadne významná nielen svojim obsahom, ale aj spôsobom, akým sa dokázal spojiť s obyčajnými ľuďmi a prehovoriť k nim jazykom, ktorému rozumeli. Svojou prácou prispel k rozvoju sociálneho cítenia a národného povedomia na Morave a v Sliezsku a jeho dielo je dodnes vnímané ako dôležitá súčasť českého kultúrneho dedičstva. Jeho meno sa stalo synonymom boja za sociálnu spravodlivosť a jeho básne sú stále aktuálne a inšpiratívne aj pre súčasné generácie.

✍️ Charakteristika a štýl tvorby

Jeho tvorba sa vyznačuje silným sociálnym cítením, kritickým realizmom a hlbokým prepojením s ľudovou kultúrou Beskýd. Jeho básne sú plné emócií, súcitu s utláčanými a protestov proti sociálnej nespravodlivosti. V jeho dielach sa často objavujú motívy biedy, utrpenia, ale aj nádeje a viery v lepšiu budúcnosť. Jeho jazyk je expresívny, dynamický a plný metafor a symbolov. Často používa nárečové výrazy a prvky ľudovej poézie, čím dodáva svojim básňam autentickosť a silu. Jeho literárny štýl je charakteristický aj rytmickosťou a melodickosťou, čo z jeho básní robí ľahko zapamätateľné a vhodné na recitáciu. Jeho dielo je preniknuté hlbokým humanizmom a láskou k človeku. Jeho básne sú nielen kritickým obrazom spoločnosti, ale aj oslavou ľudskej dôstojnosti a sily ducha.

👥 Literárni súčasníci

Alois Jirásek (Staré povesti české), Božena Němcová (Babička), Jan Neruda (Poviedky malostranské), Svatopluk Čech (Výlety pána Broučka).

Rozbory a obsahy autora   Všetky rozbory a obsahy

The post Petr Bezruč (život a dielo) appeared first on StudijnySvet.sk.

Kniha: Slezské piesne

Autor: Petr Bezruč

Pridal(a):  Laguna Kladno

Petr Bezruč (1867 – 1958)

• Básnik Petr Bezruč, vlastným menom Vladimír Vašek, sa narodil roku 1867 v Opave. Jeho otec bol stredoškolským profesorom a známym slezským buditeľom. Roku 1873 bol Bezručov otec preložený do Brna, kde Vladimír navštevoval Slovanské gymnázium. Náhla smrť otca roku 1880 zhoršila finančnú situáciu rodiny. Z tohto dôvodu a z pocitu bezradnosti a marnosti Vladimír nedokončil štúdium klasickej filológie v Prahe a po troch rokoch štúdia sa roku 1888 vrátil do Brna.
• V Brne začal Bezruč pracovať u Zemskej rady a od roku 1889 sa stal pracovníkom na pošte. Následne roku 1891 bol preložený na poštu do Místku. V túto dobu sa začal stýkať s kruhom bohémskych priateľov, prežil tu tiež dvojitý milostný vzťah. Roku 1893 sa Bezruč vrátil do Brna. Na prelome storočia vážne ochorel na pľúcnu a nervovú chorobu. Bezruč bol počas vojny půl roka väznený pre podezrenie zo špionáže (údajne napísal protštátny verš do jedného emigrantského časopisu, čo bolo nakoniec vyvrátené).
• Bezruč zostal pracovníkom národnej pošty až do roku 1928, od roku 1939 žil samotárskym životom v Kostelci na Hané. Roku 1945 bol menovaný národným umelcom. Petr Bezruč zomrel roku 1958 v Olomouci.
• Bezruč publikoval jedinú zbierku Slezské piesne, jeho básne sa nesmierne stali jedným z hlavných a stále živých prameňov českej modernej sociálnej poézie 20. storočia. Bezručove básne sú drsné a dramatické, sú inšpirované odporom proti sociálnemu a národnému útlaku v rodnom Slezsku, svojím dramatickým patosom a symbolikou prechádzajú až do podoby ľudového mýtu. Slezské piesne vznikali dlhé roky a zahŕňajú básne z rôznych období autorovho života. K vyjadreniu svojich myšlienok zvolil Bezruč najčastejšie jednu z najúčinnejších básnických foriem, a to baladu. Tento epický útvar priviedol Bezruč k novému vývojovému vrcholu v našej poézii. Bezručovo hlavné dielo získalo veľký ohlas nielen doma, ale aj v zahraničí. Slezské piesne boli preložené do mnohých jazykov. Okrem tejto zbierky bol Bezruč autorom aj milostnej lyriky a reflexívnych veršov o zmysle života. Napísal tiež niekoľko poviedok.

Poezia:

• Slezské piesne, 1909
• Stužkonoska modrá, 1930
• Paralipomena I, 1937
• Paralipomena II, 1938
• Zpěvy o zemi slunečné, 1947
• Písně 1899-1900, 1953
• Verše starého ještěra, 1957
• Přátelům i nepřátelům, 1958
• Přátelům i nepřátelům: Paralipomena, 1958
• Labutinka, 1961
• Básně, 1964
• Verše milostné, 1967

Próza:

• Studie z kafé Lustig, 1889
• Moravská zem a moravská řeč. Republika před svatým Petrem, 1923
• Lolo a druhové, 1937
• Mláďátko, 1948
• Je nás šest, 1950
• Povídky ze života, 1957

Rozbor: Slezské piesne

Bibliografické údaje:

• Vydalo nakladateľstvo Československý spisovateľ v Prahe roku 1952. Počet strán: 186.

Názov:

• Pôvodný názov Slezské číslo (1903, vydal Jan Herben, ktorému autor zaslal básne anonymne pod svojím pseudonymom), od roku 1909 Slezské piesne
• poľmizuje sa o autorstvo Vladimíra Vaška (= Petra Bezruča) – niektorí kritici tvrdia, že Slezské piesne nepochádzajú z jeho pera, ale že ich napísal jeho starší priateľ Ondřej Boleslav Petr (alebo aspoň väčšiu časť z nich)

Celková charakteristika:

• Dielo sa zaoberá otázkou národnostného a sociálneho útlaku slezského ľudu, tiež vyzýva k vzpore a nadúfaniu na úspech.
  Jedná sa o zbierku epických a lyrických básní:
• Spoločenská, prírodná a intimná lyrika (odnárodňovanie = popolšťovanie, ponemčovanie – 70 000; lhostejnosť Prahy k osudu slezského ľudu – Praga Caput Regni)
  Ďalšie vedľajšie témy: antika, ľudová slovesnosť (Ondráš); láska, márny boj proti presile (Leonidas), utrpenie, zúfalstvo (Vrbice, Návrat); vzpura, revolta (Ostrava)
  Epické sociálne balady (Maryčka Magdonová, Kantor Halfar)
• V básniach sa často objavuje postava markýza Géra ako symbol útlaku chudobných Slezanov.
  Autor občas oslovuje aj samého seba (napríklad „Bezruči“; „Petre“; „ty blázne“; „rapsóde zúfalý“).
  Objavujú sa prvky nárečia.

Hlavné rozdelenia:

• Osobná, intimná lyrika (básne Labutinka; Jen jednou; Červený květ; Kdo na moje místo?)
  Autor sám vstupuje do situácie (do básní) ako osamelý človek, teda vyprávačom je často on sám a má k dielu subjektívny prístup.
• Sociálne balady (napríklad Maryčka Magdonová; Ostrava; Kantor Halfar; 70 000; Bernard Žár; Návrat)

Časopriestor:

• Miesto a doba dejov: 2. polovina 19. storočia, oblast Těšínska, Ostravska a Opavy.

Rozbor vybraných básní:

ČERVENÝ KVĚT

• Intimná lyrika – úvodná báseň – táto báseň pojednáva o kvete, ktorý kvitne len raz za život a o ruži, ktorá je krásna. Básnik odsudzuje ošklivý kvet a „pochváli“ krásnu ružu (táto báseň zvýrazňuje jeho samotu v živote a jeho neúspechy v láske – bol to starý mládenec).

MARYČKA MAGDONOVÁ

• Sociálna balada – zvýrazňuje sociálny útlak. Maryčka prišla o oboch rodičov (otec šiel z hospody opilý a spadol do príkopu a matku zavalil vůz plný uhlia). Zostalo 5 sirotký – najstaršia Maryčka – bývali na Starých Hamroch. Báli sa, že nebudú mať čo jesť a čím topiť. Šla teda jedného Maryčka do panských lesov markýza Géra, ale bola chytená pri zbere dreva a bola potrestaná tým, že si musela vziať niekoho, koho nechcela. Keď je odvádzaná do Frýdku, Maryčka neunesie ťaž osudu (bezvýchodnosť situácie) a vrhne sa zo skalnatého brehu Ostravice. Hrob má na cintoríne pri zdi – bez kríža – nemohla mať kresťanský pohreb, pretože spáchala samovraždu.
• Príhodné názvy (výrazy z nárečia, archaizmy, zastarané výrazy):
  • „bartovská harenda“ – certovská hospoda
  • „drva“ – drevo
  • „fěrtoch“ – zástera
• Znaky sociálneho útlaku:
  • Lhostejnosť spoločnosti k sirotkám – sobeckosť, nikto sa o ne nestaral, všetkým boli jedno, ale tiež trest, ktorý postihol Maryčku za zber dreva (přehnaný trest)
• Básnické prostriedky:
  • metafora, metonymia („V mrazivej chýši, tam ptáčata zbyla“ – nemôžu sa o seba postarať, sú závislí ako ptáčatá)
  • epiteton („mrazivá chýša“; „čierne vlasy“; „divoká Ostravica“; „horúce a ohnivé krúpěje“)
  • personifikácia („krčí sa hroby“; „vlasy sa na skále chytili“)
  • oslovenie – básnik oslovuje Maryčku, pýta sa ju na riešenie situácie (čo bude robiť)
  • Maryčka Magdonová
    Cos to za ženicha vybrala sobě?
    Bodák má k rameni, na čepce peří,
    drsné má čelo, ty jdeš s ním do Frydku,
    půjdeš s ním Maryčko Magdonová?

KANTOR HALFAR

• Sociálna balada, predstavuje národnostný útlak. Halfar ako učiteľ musí učiť poľsky, ale on nechce, bráni sa a učí ďalej česky. Ľudia, pretože majú strach, vylúčia ho zo spoločnosti (napríklad sedel sám v hospode – „v krčme v noci sám za stolom“).
  Jeho dcéra si vzala iného, pretože on by čakal 10 rokov na povýšenie („čo by to desať rokov čakalo dcéru Halfarovo?“).
  Halfar ďalej učí česky („ale vzpurný Halfar učí, ako mu káže zákon Boží“). Má depresie, veľa pije („ticho po mezích chodí kantor, bez úsmevu, bez myšlienok, v krčme, v noci sám za stolom, hľadí k zemi, hľadí sklenky“).
  Bezvýchodnosť svojej situácie rieši samovraždou („vrhá dcéru do čiernej izby, kantor visí na jabloni!“)
• Príhodné názvy:
  • „krčma“ – starší názov ľudovej hospody
  • „izba“ – prázdna obytná miestnosť, svietnica
  • „škaredý“ – vzhľadom nepriehľadný, ošklivý
  • „jeseň“ – podzim

PRAGA CAPUT REGNI

• Vlastenecká poézia. Kritika lhostejnosti Prahy k utrpeniu slezského ľudu. Bezruč v básni hovorí za Slezanov a kritizuje Pražanov – ich namyšlenosť a pýchu („si nekúpim trojníky: nás česká pýcha nenasytí“).
  Útlak Slezanov Némcami a Poliakmi („mrú na německé kovadliny a Poliak na ni udeří“) – umierajú ťažkou prácou.

70 000

• Symbolizuje neutešenú biedu ľudu vo Slezsku.
  „Sto tisíc nás ponemčili, sto tisíc nás popolštili“ a zvyšných sedemdesiat tisíc bez odporu čaká, až sa s nimi stane to isté („ako na špalku hlávu, ako na porážku vola“).
  Za bečku vína sú ochotní ďalej slúžiť („Markýz Géro tak je bohat: dej nám bečku sedemdesiat, bečku tisíc sedemdesiat! Poli sa ti ponemčíme, poli sa ti popolštíme…“) – zvýrazňuje problém alkoholizmu vo Slezsku – alkohol priniesol chvíľkové zabudnutie, ale uvrhol ľud do ešte väčšej biedy („ale prv než zhynem, nech sa zpijem rudým vínom, robka s dcerkou, chlop se synom“).
• Výrazy z nárečia:
  • „robka“ – dievča, panenka; žena vôbec
  • „chlop“ – poľský sedliak, muž
• 70.000
  Hore-hej-markýze Gera!
  Ale prv než zhynem,
  nech sa zpijem rudým vínom
  robka s dcerkou, chlop se synom
  pred Těšínom, pred Těšínom.

JEN JEDNOUKRÁT

• Paralela medzi povestou a básnikovým osudom („už neviem, kedy a kde som sa dozvedel vyprávať povest“).
  Autor vypráva povest o ľudoch v zemi večného zimy a smutku („to smutné a temné, lebo žiadny deň tam nezasvitne slnko“).
  Do zeme prišlo slnce, ale ľudia sa pred ním schovali („v deň jeden zasvietilo slnce: a celý národ, podivný záblesk, vráz prchol do čiernych jurtov a balvanov zaval každý vchod, a tváre klesli k zemi“). Keď slnce odišlo (Boh slnečný bol zranený, že sa pred ním schovávajú), vyrazili ľudia z dier a uvideli, že to, čo slnce urobilo, je dobré („videli vlahu zemou, kvet neznámy a vôň fial čili, a zreli, že sa dobrý Boh na ne zľutoval“), ale už je to nenávratne ďaleko („a poznali v svojej duši, že nikdy tento deň sa nevráti späť“).
  K tohto diela sa prirovnáva sám autor, že stretol lásku, ale zabudol pred ňou dvere („Jen jednoukrát kolem mňa šla láska.“ – „že sladkým krokom kolem mňa šla láska, a ja prirazil dvere svojej chaty, a nikdy viac sa nevráti späť“). Odmieta lásku („Bez konca, slečna, s oným príde šťastie, len kto bude tvojím mužom, však na strome zvadlý nepripínam ruže“).
• Výrazy z nárečia:
  • „hore“ – vzhúru, nahoru, nahore
  • „jurta“ – stan, chýša
• Jen jednou
  Já som ju miloval, ona sa mi vydala!
  Vyhasol môj krb, v srdci lehly stíny,
  a smutok bez konca mým táhne žitím,
  kedyž vzpomenu si časom,
  že sladkým krokom kolem mňa šla láska
  a ja prirazil dvere svojej chaty,
  a nikdy nikdy viac sa nevráti späť.

NÁVRAT

• Autor sa vrátil do rodnej dediny („Po rokoch, po rokoch v rodnej mojej dedine vracia mňa život prívalom.“ a zisťuje, že sa všetko zmenilo – zostalo Židov a zabaveného i skorumpovaného majetku.

BERNARD ŽÁR

• Bernard zničí svoj národ – pôvod („Z Frydku je Bernard Žár. Preto svoj národ zničí – Bernard Žor.“).
  Jeho matka neumela hovoriť „lepšie reči ľudí“, a preto ju nezval na žiadne hostiny, stydela sa za ňu („do krvi Bernard Žor za ňu sa stydí“ – „Keď hostia do domu si na hostinu pozve, von z domu s matkou!“).
  Rád by, aby už zomrela, ale nakoniec umrie prvý on („po skončenej púti tam mdlou složil hlavu Bernard Žor“).
  Matka sa za neho ešte potom modlí, aby ju neslyšel („Kto vzadu to stojí a plače a klečí u hrobu, pánov když odešel sbor? Ticho modlí sa bázlivým rtem matička prokletých rokov rečí.“ – „/nemôže ináč, nie je to vzdor, nehovorí ináč, kto z Beskyd a z hôr!/ aby sa nezostudil, nezľakol v hrobe jeho syn samotársky, Bernard Žor“).
• Príhodné názvy:
  • „pacholek“ – ceramika; nadávka (dareba, ničema)
  • „lože“ – miesto na ležanie prípravené (posteľ)

POLE NA HORÁCH

• Hlavná postava básne horal Jura Dulava pracuje neúnavne na svojich horských políčkach („do hrubej ruky si vezmeme rýč, ako slnce nad horami vyjde, z večera unavený ako ide pryč“). Pracuje od rána do večera. Jeho brambory a ovos mu však ničia srny a jelene z panských lesov, z lesov markýza Géra („Jasné sú srny a ušáci jasného markýza Géra.“ – „Chudobné klasy ti prečes políčkami ušáci všudy, jeleň ti vyhrabe kobzole kopyty z kamennej pôdy.“).
  Keď svoje polia hliada, je zastrelený panským hajným. („Stoj, chlape!“ – Panský pes! – Rany dve do noci zahrmeli v dole“). Po jeho smrti je pány pripravený veľký hon („Panský hon. Ako je svet veselý, veselý pán, panská chasa – na poli /hrích je to v nedeli/.). V nedeľu má byť ticho, nič sa nedelá.
  Pole tak zostávajú neobrábané. Diel horala vypráva svojim vnukom po dlhých zimných večeroch, že v noci polia hliada sám Jura („Jurův diel. Nikto ho nekúpi, nie je tu, kto by ho zoral – večery dlhé keď nastúpia, vypráva deti diel-horal: po poli že chodí Jura sám, z Bezkyd když noc táhne šerá – nikto viac nesie oves tam pro macky markýza Géra.“)
• Výrazy z nárečia:
  • „kobzole“ – brambory
  • „kasat“ – chystať sa, odvažovať sa

TY A JÁ

• Báseň vyjadruje pohŕdanie a vzdor pri stretnutí s barónom.
  Jedná sa o výčet všetkých vín a zločinov („robím v tvých hutích a robím v tvom dole, žluč vře mi žilou a robím ti přece“).
  Zvieratá im sežrali potravu („…frygickou čapku mám, pres čelo stín. A za mnou nelkají sirotky prosby, sežrali vám jejich jahňatá…“).
  Zabrania ich zeme – útlak Slezanov („nepláčou kvôli mne v Beskydách deti, netiskl vdov jsem a nebral jim země“).

OSTRAVA

• Ťažká práca horníka („Uhelný prach sedol do očí, rubíny sa rtů mi uhly, z vlasov, s vousov a s obočí visia mi rampúchy uhlia.“
  Úvaha o vzpore, obžaloba utláčateľov („Sto rokov v kopalni mlčel som, kto mi tieto sto rokov vráti?“).
  Výzva („príde deň, z dolov jde plameň a dým, príde deň, zúčtujeme spolu!).

JÁ

• Básnikova autostylizácia, rozdelená na 3 oddiely. Básnik ako hlas slezského ľudu: ľudový bard („Já prvý jsem z toho od Těšína ľudu, bard prvý z Beskyd, ktorý prehovoril.“); túlavý šumař, bláznivý gajdoš, šialený rebel („Já, Petr Bezruč, od Těšína Bezruč, túlavý šumař a bláznivý gajdoš, šialený rebel a napilý zpěvák, zlověstný syčák na těšínské věži.“)

The post Slezské piesne – rozbor (obsah) appeared first on StudijnySvet.sk.

]]> https://studijnysvet.sk/slezske-piesne-rozbor-obsah-2/ Thu, 26 Dec 2024 19:33:39 +0000 https://studijnysvet.sk/?p=2074   Kniha: Slezské piesne Autor:  Petr Bezruč Pridal(a): martina       LITERATÚRA —  Začiatok 20. storočia neznamenal v českej lit. zásadný prelom – k tomu už došlo v 90. rokoch 19. storočia. —  Veľké úsilie bolo venované prekladom. —  Najviac sa prekladalo z francúzštiny, pozornosť bola venovaná i ruskej lit. a severským krajinám.   ANARCHISTICKÍ BURICI —  ... Read more

The post Slezské piesne – rozbor (obsah) appeared first on StudijnySvet.sk.

]]>

 

Kniha: Slezské piesne

Autor:  Petr Bezruč

Pridal(a): martina

 

 

 

LITERATÚRA

—  Začiatok 20. storočia neznamenal v českej lit. zásadný prelom – k tomu už došlo v 90. rokoch 19. storočia.

—  Veľké úsilie bolo venované prekladom.

—  Najviac sa prekladalo z francúzštiny, pozornosť bola venovaná i ruskej lit. a severským krajinám.

 

ANARCHISTICKÍ BURICI

—  básnici „života a vzdoru“, je označenie pre skupinu mladé generácie českých spisovateľov, ktorá začala tvoriť na prelome 19. a 20. storočia.

—  Tvorba ich predstaviteľov bola výrazne ovplyvnená myšlienkami:

– anarchizmu – úsilie o neobmedzenú slobodu človeka a odmietanie autority štátu

– antimilitarizmu – odmietanie vojny

– vitalizmu – oslava života a prírody

—  Propagovali prirodzenú lásku, sexualita prestala byť tabu, kritizovali tradičné manželstvo.

—  Boli silne ovplyvnení filozofiou Friedricha Nietzscheho a Maximom Gorkým.

—  Všetci však pôsobili na pozadí mladočechov a viedli tulácky život, bohémsky prístup k životu.

—  V ich diele sa objavujú anarchistické, dekadentné prvky, satanizmus, vitalizmus.

—  V poézii používali hovorové i slangové prvky.

—  Program anarchistických buričov bol popísaný v časopise Nový kult.

—  Často sa stretávali v Neumannovej vile na Olšanoch.

 

PREDSTAVITELIA

—  Viktor Dyk – Krysař, Válečná tetralógia

—  František Gellner – Po nás ať príde potopa

—  Fráňa Šrámek – Strieborný vietor, Modrý a červený

—  Karel Toman – Mesiace, Slnečné hodiny

—  Stanislav Kostka Neumann – Kniha lesov, vôd a strání

 

PETR BEZRUČ
1867-1958

—  Petr Bezruč, vlastným menom Vladimír Vašek, bol básnik a prozaik.

—  Patrí k najväčším osobnostiam celej novodobej českej poézie.

—   Využíval najčastejšie jednu z najúčinnejších básnických foriem – baladu.

—  Svoje básne zasielal do časopisu ČAS.

—  Pečlivo skrýval svoje autorstvo ( preto pseudonym).

—  Petr Bezruč sa narodil ( v Opave) v rodine spisovateľa Antonína Vaška, sliezskeho gymnaziálneho profesora, známeho ako stúpenca politického realizmu.

—  Po maturite na brnianskom gymnáziu odišiel Petr Bezruč študovať klasickú filológiu do Prahy, ale po troch rokoch školu opustil.

—  Po návrate do Brna pracoval ako úradník na pošte.

—   Potom bol poštovým úradníkom v Místku, ale nakoniec sa vrátil späť do Brna.

—  Místecký pobyt mal pre Bezručov osobný i umelecký vývoj veľký význam: vo Sliezsku poznal sociálny národnostný útlak a zažil tu i citové sklamanie. Oboje poznačilo jeho básnickú tvorbu.

—  Za 1. svetovej vojny bol Petr Bezruč zatknutý pre domnelé autorstvo protirakúskej básne.

—  Po vojne bol menovaný prednostom nádzražnej pošty v Brne, ale už druhý deň sa vzdal funkcie.

—  V roku 1928 odišiel do výslužby. Žil samotársky v Brne, potom v Kostelci na Hané a v Brance u Opavy.

—  V roku 1939 sa Petr Bezruč usadil v Kostelci na Hané a tam už zostal do konca života.

 

Dielo:

—  Slezské piesne – zbierka

—  Stužkonoska Modrá – báseň

—  Štúdie z Kafé Lustig – poviedka

 

SLEZSKÉ PIESNE

—  Bezruč zasielal svoje básne do Času.

—  1903 – Verše otlačované v Čase vyšli súhrnne pod názvom SLEZSKÉ ČÍSLO (31 básní).

—  1909 – poprvé pod názvom SLEZSKÉ PIESNE (51 básní).

—  Obe podania pripravil J. Herben bez básnikovej účasti.

—  1928, 1948 – definitívny tvar (81 básní).

—  sú označované ako básnická zbierka odohrávajúca sa na konci 19. storočia a na začiatku 20. storočia na území Sliezska. Najmä na Těšínsku, Opavsku, Ostravsku a okolí celých Beskýd.

—  Táto zbierka vznikala v priebehu takmer päťdesiatich rokov – od deväťdesiatych rokov 19. storočia až do autorovej smrti v roku 1958.

—  Jej konečnú podobu stanovil literárny kongres v 60. rokoch.

 

HLVNÁ MYŠLIENKA

—  Bezruč sa snaží ukázať obraz národného a sociálneho útisku sliezskeho ľudu, vyzýva k vzpure a dúfa v nádeji. Ďalej sa snaží poukázať na situáciu, keď nás utláčali Nemci a Poliaci, na dobu ponemčovania českých škôl a dobu, keď nemčina hrala v okolí Sliezska hlavnú rolu. Autor sa považuje za hovorcu sliezskeho národa a hovorí si „bard“.

 

CHARAKTERISTIKA POSTÁV

—  Nedá sa presne určiť, pretože tu vystupuje nespočet osôb. Všetky vystupujúce postavy sú naprosto umelecky pretvorené, aby sa ich úloha co najviac zvýraznila a na problémy ukázala čo najostrejšie. Najviac sa tu objavujú postavy vykorisťovateľov (uhlobaróni, lichvári, krčmári, nemeckej školy) a v kontraste stojí obete v podobe prostého ľudu (havieri, horali, ovdovené ženy, sirotci).

 

KOMPOZÍCIA DIELO

—  zbierka obsahuje 81 básní

—   môžeme ich rozdeliť do troch tematických celkov: 

intímne básne :(intímna lyrika) Červený kvet, Jen jedenkrát, Labutinka

sociálne básne :(ťažký život…epika, sociálne balady) Maryčka Magdonova, Ostrava

národnostné básne : (jazykový útisk) Kantor Halfar, Bernard Žár

—  Nachádzajú sa tu aj básne, ktoré naprosto vybočujú z ústredného tématu a spracúvajú tému antiky (napr. Leonidas, Caesarova smrť).

 

STRUČNÝ OBSAH

Zbierka epických i lyrických básní. Básne vykresľujú útlak Sliezskeho ľudu. Ukazujú na biedu chudobných, zlé zaobchádzanie, útlak Poľskou vrchnosťou v čele s markízom Gerom. Upozorňujú na úpadok češtiny (odobrané školy, vyučovanie cudzím jazykom, kázanie v kostoloch cudzím jazykom). Veľmi smutne ladené, patrný stesk a túžba autora po slobode. Veľmi silná vyplývajúca kritika s prvkami irónie a pohŕdania vrchnosťou. Vyzdvihovanie vlastenectva, ale vykreslenie zlých koncov buričov, väčšinou samovražda. Obsahujú aj kritiku Sliezanov, ktorí sa boja postaviť útlaku, alebo ktorí sa plne vzdávajú nádeji a zatajujú svoj pôvod, zatratujú rodičov. V niektorých básniach sú patrné aj motívy lásky a márneho boja proti presile. Patrná silná vôľa autora po vzpure, nabádanie Sliezanov, vyhrážanie utláčateľom. Veľká nádej na úspech.

 

ROZBOR BÁSNÍ

Labutinka

Bezruč opäť vypráva o svojej nešťastnej láske, o svojom milostnom sklamaní. Labutinka je krásna dievčina, do

ktorej sa zamiluje, žiada rodičov, aby mu ju dali za ženu, tí súhlasia, ale prosia, jestli by ešte pár rokov

nepočkal. Keď sa ale za dva roky vráti do mesta, zistí, že z Labutinky sa stala prostitútka. Nachádzame

analógiu k Biblii – príbeh o Jákobovi (Budem čakať ako Jákob na svoju ženu sedem rokov!) i o Márii

Magdalene (básnik nás vyzýva, abychom nesúdili ženy, že nemôžu za svoju spoločenskú situáciu).

 

Jen jedenkrát

Báseň má dve časti. V prvej, odohrávajúcej sa v krajine, niekde na severe, žijú ľudia v zármutku. Keď ale vysvitne slnce, leknú sa ho a volajú späť démona temnoty, v moment, keď sa vrátia späť do každodennej rutiny, je ich život ešte pochmúrnejší než dřív, pretože si zvedomia, ako krásne slnce bolo a že oni ho zaplašili. V druhej časti popisuje básnik dievča, ktorá ho milovala, ale on ju zapudil, nespíš zo strachu z neznáma, na prvý pohľad je tak vidieť analógiu so severnými ľuďmi.

 

Ostrava

Asi najznámejšia z Bezručových básní. Najostrejšie v nej vyznieva obžaloba utláčateľov. Je písaná z pohľadu chudobného radového robotníka, vypráva o svojej ťažkej práci, o ťažkých podmienkach celých generácií. Ukazuje na obrovské sociálne rozdiely medzi horníkmi a šľachtou, ktorá im vládne. Hovorí o svojich pokusoch niečo zmeniť, vždy sa mu však vysmiali, keď bola vzpura silnejšia, vyslali proti nim páni z Viedne armádu a akýkoľvek odpor potlačili. V závere vyjadruje nádej, že sa jedného dňa všetko zlepší. Vyzýva k revolúcii, k vzpure. Dúfa vo spravodlivosť a odplatu.

 

Kantor Halfar

Kantor Halfar chce učiť po česky, preto má stále problémy, aj v pokročilom veku je stále preceptorom, nemá stále miesto, teda sa nemôže ani oženiť, založiť rodinu. Aj dievča, ktoré mal rád, na neho nepočkala a vydala sa. Nakoniec je zúfalý a obesí sa, báseň končí ironicky, kantor Halfar predsa na cintoríne konečne dostal svoje trvalé miesto.

 

Maryčka Magdonova

Je vyprávany príbeh rodiny Magdonovej. Otec zahynul v hospodskej rvačke a matku zabil prevrhnutý vozík s uhlím. Doma zostalo päť detí, ktoré veľmi strádali. Nemali čo jesť, doma im bola zima.

A tak sa jedného dňa vydala najstaršia dcéra Magdonovič do lesa na chrastie. Potkal ju hajný a poslal ju s četníkom na stanicu a pomenoval ju zlodejku. Dievča neuneslo pocit hanby a radšej spáchala samovraždu, skočila do rieky. Ako samovrah nemala miesto na cintoríne

 

Bernard Žár

Bernard Žár je zponemčený mešťan, zbohatlík, ktorý sa snaží zabudnúť na svoje chudobné, po česky hovoriace predky, dokonca sa stydí za svoju matku a zmení si meno na Bernard Žor, aby ho k nej nepočítali. Jedného dňa onemocní a zomrie, jeho ponemčení „priatelia“ ho opustili, u jeho hrobu sa modlí lenom ním opovrhnutá matka a modlí sa po česky.

 

JAZYKOVÉ PROSTŘEDKY

—  Ich forma

—  v hojnom množstve nachádzame dialektizmy, hlavne sliezske (napr. roba=žena, baba=žena, zkuň=odkiaľ, večerek=netopier

—  nárečie sa prelína místami aj s poľštinou a lašskými výrazmi (kapalna, robit)

—  prevláda verš rytmický (daktyl) a rým pravidelný (väčšinou striedavý a b a b)

—  je tu bohatá slovná zásoba a hovorové výrazy

—  používa symboly (motýl=láska, červený kvet=revolúcia)

—  anafory=opakovanie slov na začiatku veršov (sto tisíc nás ponemčili,sto tisíc nás popolšteli alebo sto rokov v šachte žil, mlčal som, sto rokov kopal som uhlie)

—  Epitetony– básnické prívlastky

—  makaronizmus=úmyselné zmiešanie dvoch a viacerých jazykov (Dlo boga svientego, začal som klíť)

—  epizeuxis=opakovanie slov za sebou (Labutinko, Labutinko, Labutinko černobrvá)

—  apostrofa=oslovenie nepričomnej osoby (Markýzi Géro)

—  hyperbola=nadsádka (sto rokov v šachte žil, mlčal som, sto rokov kopal som uhlie)

The post Slezské piesne – rozbor (obsah) appeared first on StudijnySvet.sk.

]]>