📝 Život

Narodil sa vo Viedni v asimilovanej židovskej rodine. Jeho otec bol úspešným právnikom a matka pochádzala z hudobníckej rodiny. Popper študoval matematiku, fyziku, filozofiu a hudobnú teóriu na Viedenskej univerzite. Po štúdiu pôsobil ako učiteľ na strednej škole a neskôr ako docent na Canterburskej univerzite na Novom Zélande a na London School of Economics. Počas nacistickej okupácie Rakúska emigroval do Nového Zélandu, kde sa stal profesorom filozofie. Po skončení druhej svetovej vojny sa presťahoval do Veľkej Británie a prijal profesúru na London School of Economics. V roku bol pasovaný za rytiera. Popper bol dvakrát ženatý. Jeho prvou manželkou bola Josefine Anna Henninger, s ktorou sa rozviedol. Jeho druhou manželkou bola Marie-Louise Molnar. Popper bol aktívnym účastníkom viedenských intelektuálnych kruhov, kde sa stretol s významnými filozofmi ako Ludwig Wittgenstein a členmi Viedenského krúžku. Jeho filozofické názory boli ovplyvnené najmä dielom Karla Marxa, Sigmunda Freuda a Alfreda Adlera, hoci neskôr sa od ich teórií dištancoval. Popper bol silným kritikom totalitných ideológií, najmä nacizmu a komunizmu. Jeho dielo otvorená spoločnosť a jej nepriatelia je považované za klasické dielo politickej filozofie. Popperove filozofické a politické názory mali a stále majú významný vplyv na myslenie a spoločensko-politické dianie na celom svete. Počas svojho života získal mnoho ocenení a vyznamenaní, medzi inými aj Rad čestnej légie. Popper zomrel v Londýne a je pochovaný na cintoríne Putney Vale. Okrem akademického pôsobenia sa Popper venoval aj popularizácii vedy a filozofie. Často prednášal a publikoval v populárno-vedeckých časopisoch. Bol presvedčený, že filozofia by mala byť zrozumiteľná a dostupná širokej verejnosti. Popper bol zástancom otvorenej diskusie a kritického myslenia. Veril, že prostredníctvom kritickej analýzy a racionálnej debaty sa môžeme priblížiť k pravde. Jeho dielo malo a naďalej má vplyv na rôzne oblasti, od filozofie vedy a politickej filozofie až po sociológiu a pedagogiku. Počas pobytu na Novom Zélande sa Popper venoval nielen filozofii, ale aj štúdiu miestnej kultúry a prírody. Bol fascinovaný maorskou kultúrou a ich vzťahom k prírode. Jeho záujem o rôzne kultúry a spoločnosti sa odráža aj v jeho filozofickom diele. Po návrate do Európy sa Popper aktívne zapájal do intelektuálneho života. Prednášal na rôznych univerzitách a konferenciách a udržiaval kontakty s významnými osobnosťami z rôznych oblastí. Popper bol vášnivým diskutérom a nebál sa konfrontovať s názormi, s ktorými nesúhlasil. Jeho kritický prístup a ochota spochybňovať zažité pravdy z neho urobili kontroverznú, ale zároveň rešpektovanú osobnosť.

✍️ Charakteristika a štýl tvorby

Popperove diela sa vyznačujú jasným a presným jazykom, logickou argumentáciou a kritickým prístupom k tradičným filozofickým konceptom. Jeho štýl je prístupný aj pre širšie publikum, hoci sa venuje zložitým filozofickým problémom. Popper vo svojich dielach kládol dôraz na kritické myslenie a falzifikovateľnosť teórií. Jeho filozofia vedy sa zakladá na myšlienke, že vedecké teórie musia byť formulované tak, aby ich bolo možné vyvrátiť empirickými údajmi. Popper odmietal indukciu ako metódu vedeckej práce a zdôrazňoval význam dedukcie a testovania hypotéz. V oblasti politickej filozofie Popper obhajoval otvorenú spoločnosť založenú na princípoch slobody, demokracie a tolerancie. Kritizoval totalitné ideológie a varoval pred nebezpečenstvom utópií.

👥 Literárni súčasníci

Bertrand Russell (História západnej filozofie, Problémy filozofie), Ludwig Wittgenstein (Tractatus Logico-Philosophicus), Hannah Arendtová (Pôvod totality, Ľudská podmienka), Isaiah Berlin (Štyri eseje o slobode), Karl Jaspers (Filozofia existencie)

Rozbory a obsahy autora   Všetky rozbory a obsahy

The post Karl Raimund Popper (život a dielo) appeared first on StudijnySvet.sk.

 Kniha: Bieda historizmu (Bída historicismu)

 Autor: Karl Raimund Popper

 Zaslal(a): Pesik007

Karl Raimund Popper

Narodil sa 28. Júla 1902 vo Viedni ako syn židovského právnika (jeho otec pochádzal z Prahy). V roku 1928 získal doktorát z filozofie a potom vyučoval na strednej škole. V tomto svojom viedenskom obdobia spolupracoval s Viedenským kruhom – jeho prvá príspevky k diskusii o teórii vedy vyšli v roku 1934 v rámci Kruhu. Ak sa pozrieme na jeho dielo v celku, nemôžeme ho považovať za člena Kruhu, ani ho charakterizovať ako pozitivistov. Popper sa ostro vymedzoval proti teórii pozitivistickej teóriu verifikácie. Podľa logického pozitivizmu sa vedecké hypotézy získavajú indukciou, alebo zovšeobecňovanie. Oproti tomu Popper ukázal, že každý pokus o empirické respektíve skúsenostné zdôvodnenie indukcie končí nekonečným postihom. Pravdivosť vedeckej teórie podľa neho nemožno dokazovať, ale len empiricky testovať. Základom vedeckého poznania teda nie je verifikácia (potvrdenie), ale falzifikácia. Iba tá teória, ktorú je možné podrobiť falzifikácii, teda vysadiť ju možnosťou vyvrátenia, je vedecká, tým väčšiu hodnotu má pre vedu. Netreba trvať na tom, čo teóriu potvrdzuje; skôr hľadať to, čo by ju mohlo vyvrátiť. Konečná pravda neexistuje, existuje iba približovanie sa k pravde neustálym vylučovaním falšovaných teórií, hovoríme o evolúcii vedy. K evolúcii, vývoja vedy dochádza práve vďaka falzifikácii: tým, že niečo popierame, získavame nový priestor pre otvorenie ďalších, nových otázok.

V roku 1937 sa z obáv pred vzrastajúcim vplyvom nacizmu rozhodol emigrovať na Nový Zéland a v roku 1946 sa presunul do Británie, kde učil na London School of Economics. Po II. svetovej vojne sa Popper začal intenzívnejšie zaoberať dejinami a spoločností. Prvým dielom zaoberajúcim sa touto tematikou je Otvorená spoločnosť a jej nepriatelia, ktoré je venované Kanto. Súčasťou tohto diela je aj prejav, ktorý autor predniesol v roku 1954 pri príležitosti 150. výročia Kanto smrti. Ďalším dielom, ku ktorému sa budem podrobnejšie vyjadrovať je kniha Bieda historizmu.

Bieda historizmu

Úvod: Táto publikácia má od začiatku ambíciu byť kritikou na skúmanie určitého postoja ku skúmaniu v sociálnych vedách, ktorý autor nazýva historizmu. V úvode nám Popper prekladá definíciu historizmu ako: „prístup k sociálnym vedám, podľa ktorého je ich hlavným cieľom historická predpoveď, a tento cieľ je dosiahnuteľný odhalením, vzorcov, zákonov alebo trendov, ktoré sa skrývajú v pozadí historického vývoja“. Kniha je rozdelená do dvoch hlavných častí. Prvá časť je systematickým výkladom o historizmu s dôrazom na jeho metodológiu. Popper sám sa snaží argumentovať tak, aby posilnil pozíciu historizmu, tak aby bola čo najsilnejšie. V druhej časti historizmu kritizuje.

Školy v sociálnych vedách možno rozčleniť podľa toho, ako sa stavia k užitiu fyzikálnych metód. Popper podľa tohto kritéria rozlišuje pre-naturalistická a anti-naturalistická učenia historizmu. Historicistický prístup v sebe skrýva ako pre, tak i anti-naturalistická učenia, preto výklad aj kritiku Popper ešte delí na časť venujúce sa anti-naturalistickým učením a pre-naturalistickým učením.

V tomto referáte sa budem z časových dôvodov venovať len výkladu historicistických náuk. K Popprově kritike môžem poskytnúť tlačený rozbor.

Výklad anti-naturalistických náuk

Svoju konkretizáciu historizmu začína Popper výkladom argumentov, ktoré hovoria proti používaniu metód prírodných vied v sociológii. Podľa historizmu nemožno väčšinu metód prírodných vied aplikovať v sociológii, pretože sociologické zákony na rozdiel napríklad od fyzikálnych zákonov neplatí vždy a všade, ale len v konkrétnom historickej situácii. Fyzikálne zákony sa dajú odvodiť generalizáciou z pozorovania. Možnosť generalizácia v prírodných vedách spočíva v jednote prírody, v tom, že vždy za určitých podmienok nastávajú určité veci. Naproti tomu v sociológii mimo triviálnych pravidelnosťou nenájdeme žiadne dlhotrvajúce ustálenosti, ktoré by sa vyskytovali vo viacerých historických obdobiach. Tieto ustálenosti sa líši od obdobia k obdobiu pretože nie sú prírodnými zákonmi, ale ľudským výtvorom. Preto je metóda generalizácie v sociológii ťažko aplikovateľná.

Rovnako tak experiment, prioritnej prvok metódy prírodných vied je v sociológii len ťažko uskutočniteľný, rozhodne nie je opakovateľný za rovnakých podmienok. V spoločnosti sa nikdy nič presne neopakuje, spoločnosť má svoje dejiny a je nimi sama ovplyvňovaná. Keď nie je možné niečo zopakovať presne, znamená to, že tu vzniká niečo nové. Vo živote spoločnosti nachádzame novosť ako niečo, čo tu skutočne ešte nebolo na rozdiel od fyziky, kde novosť znamená väčšinou len iné usporiadanie dobre známych prvkov. Sociálne javy sú oveľa zložitejšie, než fyzikálne javy, jednak preto, že nie je možné umelo izolovať skúmanej časti spoločnosti a tiež preto, že život spoločnosti v sebe zahŕňa celý hierarchii vied od fyziky cez biológiu až k psychológii.

Jednou z hlavných úloh vedy je predpoveď udalostí, ktoré nastanú za určitých podmienok. V sociológii však v tomto vzniká ďalšie komplikácie v podobe toho, že predpoveď môže ovplyvniť to, či nastane alebo nenastane predpovedaná situácie. Popper to nazýva oidipovským efektom, my dnes skôr hovoríme o samonaplňujících a samovyvracejících sa proroctvách. Z toho potom možno vyvodiť, že nie je možné, aby sociológia dokázala presne vedecky predpovedať akúkoľvek sociálnu udalosť. Keby sa totiž podarilo zostaviť takýto „sociálny kalendár“, jeho zverejnenie by viedlo ľudí k rokovaní, ktoré by ho vyvrátilo. Keby napríklad tento kalendár predpovedal rast určitých akcií v nasledujúcich troch dňoch a potom ich pokles, iste by tým implikoval hromadný predaj akcií už tretí deň, čo by viedlo k zníženiu ich ceny oproti predpovedi.

Ďalším argumentom proti používaniu fyzikálnych metód v sociológii býva pre zástancov historizmu holistická povaha sociálnych skupín. Sociálna skupina nemôže byť skúmaná ako súhrn jednotlivých indivíduí, pretože rovnako ako biologické organizmy aj sociálne skupiny sú viac než len súčet jednotlivých prvkov. Ak chceme porozumieť súčasnému stavu nejakej sociálnej skupiny, prípadne formulovať úspešné predpovede jej vývoja, musíme vziať do úvahy jej štruktúru i jej histórii. Naproti tomu vo fyzike môžeme prepočítať budúca polohy jednotlivých planét slnečnej sústavy len zo znalosti súčasného stavu prvkov tejto sústavy.

Výklad pre-naturalistických náuk

Hoci sa historizmu väčšinou stavia proti používaniu prírodovedných metód v sociológii, napriek tomu nachádza istú spojitosť medzi fyzikou a sociológiou. Príbuznosť spočíva v tom, že sociológia je rovnako fyzika teoretickou empirické disciplíny, to znamená, že sociológia má vykladať a predvídať udalosti teóriami a má byť založená na skúsenosti (pozorovanie), tj. Teoretické predpovede majú byť overované pozorovaním. Zástancovia historizmu boli uchvátení presnými dlhodobými predpoveďami v astronómii. V predchádzajúcej kapitole sme však videli, že v sociológii nedá dosiahnuť presných predpovedí (argument o sociálnom kalendári). Sociologické predpovede musí byť nutne poznačené istou neurčitostí najmä čo sa týka detailov a načasovanie. Tento fakt však nevylučuje možnosť tvorby významných vedeckých predpovedí v sociológii. Samozrejme tu nemôže ísť o krátkodobé predpovede, ktoré sú svojou povahou zamerané na detaily, a ktoré by teda trpeli značnú nepresností. Pri dlhodobých predpovedí už ale presnosť v detailoch nehrá takú rolu a istá vágnosť kvalitatívnych sociologických pojmov tu môže byť vyvážená rozsahom a významom predpovede. Takéto predpovede Popper nazýva rozsiahlymi predpoveďami a podľa historizmu majú byť tieto cieľom sociológie.

Pozorovacie základňa vedy, akási kronika pozorovanie, je svojou povahou historická. Hovorí nám, že „vtedy a vtedy ten a ten pozoroval to a to“. História je teda empirickým základom sociológie, podľa historizmu je však tiež jediným jej empirickým zdrojom. Tým sa sociológie v podstate stáva teoretickú históriou. Historizmu ide o poznanie základných historických síl a stanovenie univerzálnych zákonov sociálne zmeny. Pretože ak môžu byť nejaké univerzálne zákony spoločnosti, potom to musí byť zákony, ktoré platia vo všetkých historických obdobiach, teda musí spájať jednotlivé obdobia. Môžu to byť len zákony historického vývoja určujúci prechod z jedného obdobia do druhého a umožňujúce predvídať budúci vývoj ľudstva.

Rozlišujeme dva druhy predpovedí. Na jednej strane ide o predpovede majúci podobu veštby hovoriaci, že v tú a tú dobu sa odohrá nejaká udalosť (obsahujú teda určité varovanie). Na druhej strane ide o predpovede technologického rázu, ktoré nám hovoria, že aby niečo malo určitú vlastnosť, musí to spĺňať určité podmienky (obsahujú istý návod ku konštrukcii veci s požadovanou vlastnosťou). Technologické predpovede spravidla produkujú experimentálne vedy, zatiaľ čo veštecké predpovede sú založené skôr na neexperimentálnym pozorovanie. Historizmu považuje sociálne experimenty za neuskutočniteľné, preto majú mať sociologické predpoveď charakter veštby budúceho spoločenského vývoja, nie nejakého sociálneho inžinierstva.

Sociológovia teda podľa historizmu majú štúdiom histórie usilovať o odhalenie širších trendov, na základe ktorých sa mení sociálnej štruktúry. Sociológovia sa majú pokúšať formulovať veštby, ktoré by umožnili prispôsobenie sa nastávajúcim zmenám. Je však možné predstaviť si, podľa vyššie uvedeného rozlíšenie typov predpovedí, aj technologickú sociálnu vedu. Táto veda by hľadala všeobecné zákony života v spoločnosti, aby odhalila všetky faktami, ktoré by mohli byť užitočné reformátora nejaké inštitúcie. Že takéto faktami existujú je možné ukázať na mnohých utopických systémoch, ktoré sa ukázali ako neuskutočniteľné, pretože tieto faktami dostatočne nebrali do úvahy. Takáto sociológia by namiesto hľadania zákonov vývoja spoločnosti hľadala zákony brániace formovanie určitých spoločenských inštitúcií. Proti tejto vede by určite zástancovia historizmu vzniesli mnohé námietky. Aj keby nejaký inžinier predložil plán, ktorý by nebol v rozpore so žiadnymi známymi faktami takéto vedy, napriek tomu by sa takýto plán nakoniec neuskutočnil, pretože by ignoroval zákony historického vývoja, napriek všetkej snahe reformátora by bol výsledok nakoniec podstatne odlišný od jeho detailne prepracovaného plánu. Navyše tento plán úplne pominie objav nového, pritom vnútorná novosť je typickým rysom každej novej periódy, a preto je každé detailné plánovanie odsúdené na neúspech a veda, na ktorej je také plánovanie založené, je nepravdivá.

The post Bieda historizmu – čitateľský denník (rozbor) appeared first on StudijnySvet.sk.

 Kniha: Alchymista

 Autor: Karl Raimund Popper

 Zaslal(a): anuliiss

Teória literatúry

Forma:

• Literárny druh + žáner: epika – má dej postavy, časová línia
  • Psychologický román – zameranie na vnútorný život, ten je väčšinou zložitý, ale postupne dozvedá príčiny myšlienok aj správanie a na konci je väčšinou odhalenie alebo oslobodenie od duševnej trýzne

• Lit. smer / sloh + doba vzniku: postmodernizmus, magický realizmus. 1988

• Štylistická charakteristika textu:
  • časté opakovanie slov, viet
  • krátke jednoduché súvetie formou rozprávkou
  • nepriama charakteristika
  • fil. úvahy
  • pripomína formu bežnej reči
  • gramatické pravidlá
  • zdôraznenie slov – veľké písmená – Osobný príbeh, Duše, Reč
  • priama aj nepriama reč, i polopriamom – „s tým si ale teraz lámať hlavu nebude“

• slovná zásoba
  • Skoro žiadne umelecké prostriedky
  • Cudzie sova – Maktub = tak je napísané
  • Prirovnanie „putoval slobodne ako vietor“
  • Personifikácia – reč púšte, slnka, vetra

• citáty:

„Život je zaujímavý práve pre tú možnosť uskutočniť nejaký sen.“

„Najjednoduchšia veci sú tie najneobvyklejšie a jenom mudrci ich môžu vidieť.“

„Keď si niečo želáš, celý Vesmír sa spojí, aby si to mohol uskutočniť.“

„Odvaha je najdôležitejšou vlastnosťou toho, kto hľadá Reč sveta.“

„Každý človek na Zemi má poklad, ktorý na neho čaká.“

„Všetko, čo sa stane raz, už sa nemusí stať inokedy. Ale všetko, čo sa stane dvakrát, určite sa stane aj tretíkrát. “

Obsah:

• Téma:
  • Rozprávač: Santiago – er forma
  • postavy:
    • SANTIAGO – pastier, šikovný, vie čítať, bystrý, učenlivý, vnímavý, citlivý, odvážny, statočný
    • Cigánka – dar proroctva
    • KRÁL Salema – múdry, starý, všetko vie, všetko pozná, vidia a pozná veci, ktoré ostatní nechápu
    • Sklenář – rojko, idealista, dobrosrdečný, bijú sa zmien a ísť za svojím snom
    • Fátima – „žena púšte“, verná, slušná, zdvorilá, láskavá, Arabka
    • Alchymistov – dobrý, skúsený, odvážny, samotársky, verí na znamenie, lišiacky, šikovný

Dej

• Je to príbeh malého chlapca Santiaga, ktorý putuje Andalúzii so svojím stádom oviec, s ktorými sa prihovára, číta im. Keď sa vracia do mesta, ku kupca, kam dáva svoje ovce strihať na vlnu a teší sa na jeho dcéru, ako ju bude interpretovať príbehy z cesty a na ktorú celý čas putovania myslel, zdá sa mu o rozpadnutého kostolíka 2X sen o zakopanom pokladu v Egypte pri pyramídach. Rozhodne sa teda zájsť za cigánkou. Ody tej sa nič nové nedozvie, ale len po ňom chce, aby ju potom odovzdal 0,1 pokladu. Potom stretne starého kráľa, ktorý mu povie, nech predá svoje ovce a vyrazí za pokladom. Kráľ mu daruje 2 kamene – Urin a Thimun, ktoré by mu mali pomôcť sa rozhodnúť. Santiago tak urobil a vyrazil do neznámej krajiny.
• Tam bol ale okradnutý chlapíkom, ktorého považoval za priateľa. Preto si zohnal prácu leštičky skla. Vďaka jeho chytrosti a vynaliezavosti sa do obchodu začal vracať život a Santiago myslel len na to, že si zarobí a kúpi si späť svoje ovce.
• Na poslednú chvíľu si však všetko rozmyslí, kúpi si ťavu a vyráža s karavánou cez púšť. Tam stretáva Angličana, ktorý sa dozvedel, že v oáze žije slávny alchymista, ktorý dokáže premeniť pomocou kameňa mudrcov všetko na zlato. Cestou sa zoznamuje so životom na púšti a sledovanie znamenia. Na Púšti ale vypukne vojna a oni musia zostať v oáze, kde sa S. zamiluje do FÁTIMY a tá jeho lásku opätuje.
• Čas bežal a on trávil celé dni pozorovaním života v oáze a 15 min s F. Jednou uvidí súboj krahulca a dostane vidinu, že púšť bude napadnutá. Nie je si istý, pretože je zvykom, že sa oázy nenapadajú. Napriek tomu však všetko oznámil kmeňovým vodcom a tí ho vypočujú, ale v prípade, že sa tam nestane, bude zabitý.
• Púšť bola napadnutá a S. sa stretne s jazdcom v čiernom so sokolom. S. si myslí, že bude zabitý, ale nebojí sa. Jazdec si vyskúša jeho odvahu, zistí, že sa nebojí a sľúbi mu sprievod púšťou k pyramídam a naučí ho počúvať srdce.
• Sú ale zajatí a keď A. povie, že sa S. vie premeniť vo vietor, všetci to chcú vidieť. S to ale nevie a tam celý deň medituje. Potom prosí o pomoc slnko, vietor, púšť, vietor sa veľmi zdvihne a keď ustane, S stojí na druhej strane púšte. Je teda prepustený.
• Pred lúčením s A. A mu dá kus zlata a kus mu uschová na prípadné ťažkosti.
• S. vidí pyramídy a na prvom mieste, kde sa rozplače, začína kopať. Pritom ho stretnú 2 zlodeji, ukradnú mu zlato a zbijú ho. Pot S im povie, že hľadá poklad a vysvetlí sen a zlodej sa začne smiať, že na tomto mieste sa mu tiež 2X zdalo, že vo 3panělsku je ukrytý poklad, ale že nie je blázon sa tam vydávať a odídu. S sa teda na toto znamenie vydáva ku kostolu, kde sa mu prvýkrát prisnil sen a kam ho poslali zlodeji a tam nachádza poklad a spoznáva, že najväčší poklad bolo to, čo sa počas cesty naučil – teda spoznávať znamenie, nájsť lásku a počúvať srdce.
• Nakoniec všetko končí tým, že sa rozhodne sa vrátiť k F.

Kompozícia:

• Prológ – poviedka o krásnom Narcisovi a studne
• 2 knihy
• Epilóg – vrátenie do Andalúzie a nájdenie pokladu
• Cyklickosť: kniha začína a končí vetou: „Chlapec sa volal Santiago …“ a na rovnakom mieste – u rozpadnutého kostolu v Andalúzii
• Chronologická aj retrospektívna (spomienky) – opakovanie múdrostí, ktoré S. vypočul

„Keď si niečo želáš, celý vesmír sa spojí, aby si to mohol uskutočniť,“ povedal vtedy ten starý kráľ.

• Priestor a čas: Andalúzia v Španielsku, Afrika – Egypt, čas neznámy, ale asi súčasná doba – 1988

• Význam knihy
  • Človek si nevšíma ostatných, ale len sám seba, vie iba seba ľutovať, chcú ostatným radiť, ako žiť, ale pritom to oni sami nevedia
  • Všetko musí byť podľa ostatných, človek má robiť iba to, čo mu je povedané a tým stráca svoju slobodu, ľudskosť
  • Človek môže kvôli druhému stratiť úplne všetko, preto má mať svoj rozum, podľa ktorého sa sám riadi. Až potom môže byť jedine šťastný
  • Každý človek by mal mať svoj Osobný príbeh, ku ktorému ho dovedú znamenie, a on by es nemal báť je prenasledovať. Mal by ísť za ním stoj čo stoj a nikdy sa nevzdávať.
  • Tí, ktorí sa vzdajú svojho sna, nikdy ničoho nedosiahnu a budú o tom len večne snívať a hovoriť, aký b by to asi bolo, keby sa rozhodli inak.
  • Aby sme boli na seba hrdí, musíme žiť prítomnosťou a nemyslieť na budúcnosť alebo na minulosť. Tak jedine budeme správne a šťastne žiť.
  • Nezáleží, akým jazykom hovoríme, ale ako sa k druhému človeku správame. S nadšením či zápalom za snom môže človek prekonať všetky prekážky = Reč tela.
  • Musíme sa naučiť počúvať nášmu srdcu, tak môžeme spoznať, čo vlastne od života chceme a nájsť ten svoj poklad
  • V živote stretávame ľudí, ktorí hrajú nejakú rolu. Nemusíme vedieť a chápať, prečo sú pre nás dôležití. Jednoducho sú.

LITERÁRNE HISTÓRIA

Spoločensky – historické pozadie

Magický realizmus – 50. – 60. roky 20. storočia.

• Prelínanie sveta fantázie a reality, ovplyvnený tradíciami kultúr
• Zrkadlenie minulosti a prítomnosti, reality a fikcie
• Vychádza z ľudovej slovesnosti
• Hrdinovia mýtické veci berú ako normálnu vec a nehľadajú vysvetlenie
• Mŕtvi vstupujú do života živých

• Ďalší autori:
  • Gabriel Garcia Márquez = Gabo
    • Sto rokov samoty – príbeh generácií Buendiné, ukázaný spol. vývoj, kruhová kompozícia, napriek civilizácie človek zostáva osamotený, fantastickým. Prvky – dieťa s prasacím chvostíkom, potôčik krvi
  • Čingis Ajtmator
    • Džamila – milostný príbeh videný očami dospievajúceho chlapca, kontrast pokojné dedinky a boja.
  • Alejo Carpentien
    • Stratené kroky – Hudobník sa vydá do pralesa študovať nástroje, začlení sa k nim, potom sa vracia k rodine, kde všetko musí vybaviť, aby sa natrvalo vrátil, keď sa chce vrátiť, nemôže nájsť späť cestu
  • Michael Bulgakov – Majster a Margaréta

Postmodernismus

• nasledovník mag. realizmu,
• proces kódovanie a dekódovanie
• umožňuje aj iné pohľady na svet
• reakcia na dnešný životný štýl

• ďalšie autori:
  • Umberto Eco
    • Meno ruže – rozprávanie mnícha na jeho spomienky, keď sa stala vražda, kombinácia rozprávači postupov detektívky a fil. – teologickými dišputy
    • Dan Brown
      • Anjeli a Démoni
      • Da Vinciho kód
    • Salman Rushdie

Autor

Paulo Coelho 1947

• Brazílsky spis., Populárny novinár, písal texty piesní, fejtóny
• V mladosti drogy, rebelantstva, hippie
• Chcel písať, ale rodičia nechceli – poslali ho do psov liečebne
• V knihách nabáda čitateľa k duševnému rozvoju a zodpovednému prístupu
• Menovaný fr. Ministrom kultúry na rytiera Rádu umenia a literatúry

• Ďalší autorovho tvorba
  • Pútnik – Mágův denník – „cieľ je cesta“, neobyčajná cesta pútnika
  • Piata hora – o prorokovi Eliášovi a jeho ceste životom
  • Veronika sa rozhodla zomrieť – Veronika zhltne prášky – prežije – psy liečebňa, kde ju prezradí, že ju zostáva týždeň života, ona spoznáva plno prekvapení, lásku, najkrutejšej pravdy. Myšlienka ži svoj život naplno a užívaj všetkých dní, ako by boli posledný

POROVNANIE DIELA s vybranými DIELOM Z FORMÁLNEHO ČI tematického hľadiska

Dielo by sa dalo témou priradiť k Malému princovi, ktorý je tiež písaný formou rozprávky, ale obsahuje hlbší úvahy a zmysel.

Obaja pritom cestujú a spoznávajú pravú hodnotu lásky alebo priateľstva, ktoré je cennejší než bohatstvo

Rozdiel: Alchymista poukazuje, aby ľudia nasledovali svoj sen a žili iba prítomnosťou

Malý princ poukazuje na hodnotu priateľstva a na lenivosti ľudí, ktorí potrebujú k ďalšej činnosti ďalších ľudí.

The post Alchymista – čitateľský denník (rozbor) (8) appeared first on StudijnySvet.sk.