Kniha: Smrť sa volá Engelchen
Autor: Ladislav Mňačko
Zaslal(a): Stepan Kohoutek
Autobiografický román, ktorý sa odohráva na konci 2. svetovej vojny. Zachytáva vojnové útrapy, život partizánov i utrpenie obyčajných ľudí v záverečnej fáze druhej svetovej vojny a prvé mesiace po oslobodení (1944 – 1945).
Vydaný roku 1959 a dosiahol výrazný úspech a bol preložený do radu svetových jazykov. Na námet knihy bol natočený rovnomenný film a to najprv československej vojnová dráma režiséra Ivana Balode z roku 1960. V hlavných úlohách Ivan Mistrík a Květa Fialová. Roku 1963 sa réžie ujali Ján Kodar a Elmar Klos.
Hlavné postavy
Voloďa – hlavná postava celého diela – rozprávač; pôvodne študent, výborná znalosť nemčiny
sestra Eliška – mladá, príjemná, milá sestra v nemocnici
Doktor Brázda – dobrý doktor
sestra Helena – stará panna; sestra
pán Kroupa – kolaborant
Marta – pekná, vzdelaná židovka pracujúci pre gestapo; suka; Voloďova milá
Nikolaj – príslušník Červenej armády; vedúci partizánske skupiny
Petr – Srb; partizán
Griško – príslušník Červenej armády; partizán
Fred – partizán; syn kolaboranta Kubiš
Wilczik – šéf zlínskeho gestapa
Skorzeny – generál SS, Oberguppenführer SS
Obsah
Román začína v posledných hodinách vojny, spätne sa vracia do minulosti do valašskej dediny Ploština. Hlavný hrdina – partizán Voloďa – je tesne pred koncom vojny zastrelený do chrbtice a ochrnie. Ľudia ho odvezú do bezpečia. Potom sa stáva prvým pacientom v nemocnici, kde sa o neho starostlivo stará nielen lekár Brázda, ale aj zdravotná sestra Eliška. Je mu najčastejšou spoločníčkou a po vzájomne opätovaných citoch i životnou láskou. Voloďa Eliške rozpráva o obci Ploštín, kde sa skrývali ako partizáni so svojím oddielom. Spoznal tu krásnu Židovku Martu. Voloďa je oproti ostatným chlapcom odťažitý od žien a nikdy na žiadnej kopaniciach so žiadnou nič nemal. Ale do Marty sa zamiluje a vznikne medzi nimi vzťah. Marta pracuje na najťažšom úseku konšpirácie medzi Nemcami a poskytuje partizánom tajné informácie. K ich získaniu využíva svojou ženskej krásy a príťažlivosti a predáva sa nemeckým veliteľom v strachu pred smrťou. Toto tajomstvo pred Voloďom skrýva, ale on ho nejasne tušia.
Raz partizáni prepadnú vozy s nemeckým generálom a ďalšími vysoko postavenými vojakov, tu sa Voloďa potvrdí obavy o osude Marty, keď tá napadne nemeckého generála a v afekte ho brutálne zabije. Ako odpoveď na tento čin bol do Zlína poslaný Otto Skorzeny s jeho Jagdkommandem (zvláštne vybraný útvar so špeciálnym poslaním), a to s jasným cieľom zlikvidovať partizánmi.
Partizáni odzbrojujú skupinu päťdesiatich Nemcov, ktorých kapitán si spolu s druhým Nemcom vyšiel na prechádzku. Sú prepadnutí, jeden chce odporovať a je zastrelený. Generála vypočujú a dohovorí sa s ním, že dajú jeho mužom možnosť odísť, ak nebudú robiť problémy.
Do oddielu prichádzajú dva tajní špehovia, Baťa a Machů, ktorí sa Voloďa nezdajú, ale sú prijatí. Po veľkej sabotážny noci, kedy v okruhu päťdesiatich kilometrov zničili elektrické aj telefónne vedenia, vykoľajil nákladný vlak, vyhodili most a na troch miestach poškodili trať sa skupinky oddielu vracajú na Ploštín a všetci sú rozjarení z akcie. Najvzdialenejšie úsek dostala úlohou Petrova skupina. Ukoristili nový typ pancierových pästí. Peter sa o zbrane vždy veľmi zaujíma, nový objav chce ukázať veliteľovi Nikolajovi. Rusa Nikolaja zaujíma fungovanie zbrane, nedopatrením ju odpáli a ťažko sa zraní a potom sa sám zastrelí. Je zvolaná schôdza partizánske rady, Baťu a Machů má strážiť Fred, ktorý je súčasne členom, neuvedomí si nebezpečenstvo, zradcovia využijú situáciu a unikajú. Novým veliteľom je zvolený Griška, ktorý sa snaží novým systémom udržať disciplínu. Morálka ale upadá a aj napriek tomu že on sám chce nech zostanú na Ploštín a bráni ju pred prípadnými útokmi Nemcov, ho ostatní partizáni prehlasujú a všetci odchádzajú a ponechávajú Ploštín svojmu osudu. Oddiel sa rozdelí na štyri skupiny a sú im priradené určité okruhy činností. Kapitánovi skupín stanovuje Griška Taras, Alexa, Petra a sám sa ujíma poslednej skupiny. Voloďa je komisárom v Petrovom skupine a ich úloha je najťažšie. Robia stopu a pripútajú k sebe jagdkommando, zatiaľ čo sa ostatní pripravia v priesmykoch.
Za čas sa vráti na Ploštín zisťujú, že ju Nemci vypálili a všetkých mužov zviazali, nahádzali do jedného domu a celú Kopanice zapálili. Marta a partizán Karel, ktorí ich prišli varovať, tieto hrôzy sledovali z diaľky. Karol sa pod ťarchou desivých udalostí zastrelil.
Partizáni boli štvaní, ľudia z kopaníc sa im vyhýbali a odháňali ich, aby ich nestretol rovnaký osud. Chlapci boli vysileniu a hladní. Postupovali podľa plánu k hraniciam. Začuli vzdialenú streľbu. Našli poľný políciu strieľajúci do chatrče, napadli ich a tým oslobodili nemeckej dezertéra, ktorí sa ukrývali vo vnútri. Nažive zostali iba dva Willi a Martin, pridali sa k partizánom a neskôr pomohli, lebo dôkladne poznali nemeckej zbrane a Nemcov mali až po krk, takže nemusel mať nikto obavy, že sa postaví proti nim. Pri ďalšej akcii zaskočili 7 nákladných áut plných pechoty, postrieľali asi päťdesiat chlapov a ostatní sa dali na útek. Nedlho potom prepadli jagdkommando. Ukryli sa v skalách, Nemci sa blížili z lúky, mali obavy, ale aj tak boli zaskočení a nezmohli sa na odpor. Nemci prišli o 14 krvilačne vycvičených psov a 28 chlapov a partizánov zostalo plných 31. Postupovali ďalej s nepriateľom v pätách, keď zastavili k odpočinku, štyri sa vzopreli a nechceli pokračovať. jeden z nich sa potom k oddielu vrátil, ostatné poslúžili k zdržaniu nemeckého postupu. Narazili na lesníka, ktorý im priniesol dva bochníky chleba, slaninu a niečo k pitie a pripojil sa k nim jeden Rus.
Nastal jeden deň pokoja, Nemci udreli na nepripravených partizánmi, zaskočili ich a hoci tri zabili, skorý ústup zabránil nešťastiu a vyviazli. Jagdkommando ale zostalo blízko, chcelo je obkľúčiť, došlo k boji a partizánov už zostalo dvadsať.
Voloďa neustále opakoval „Ešte nie, Engelchen! Ešte nie! „A ostatné zo všetkých síl išli a bojovali, aby aspoň z časti pomstili Ploštín.
postupovali k Bečve, Nemci most strážili, Martin s Willi sa vydávali za 2 stratené vojakov, hliadku zneškodnili a ostatné prešli. Martin a Dimitrij zostali s delom na moste a čakali. Skupina prečkala noc. Ráno sa vrátili do skál, kde predtým prepadli jagdkommando, vzali ukryté guľomety a znova vyčkávali. Martin i Dimitrij prežili, vrátili sa k nim a dodali síl a pozitívnejších myšlienok. Prichystali sa k boji bez možnosti ústupu, k poslednému boju.
Čakali dlho a márne, Nemci už neboli za nimi. Skorzeny odvolal jagdkommando z ich stopy. Nemali už na boj proti partizánom ani čas, ani ľudí. Hlavu mu stále sužujú myšlienky na Ploštín, aj oni mali nesprávnym rozhodnutím podiel na jej tragédiu. Stretávajú sa s ostatnými chlapci z oddielu, mieri do mesta a nastáva naozaj záverečný boj v ktorom naši víťazí.
Marta navštevuje Voloďa v nemocnicu, aby sa rozlúčila, pretože odchádza s bratom do Kanady. Neskôr ho navštívi jej brat a dozvedá sa, že spáchala samovraždu. Neťažilo jej iba vojnové zážitky, ale aj svedomie a pocit zrady tým, že slúžila Nemcom. Navštívi ho tiež mama Rašková z Ploštiny, veľká, dobrá, odpúšťajúci partizánska matka.
Román končí Voloďovým rozhodnutím, že nájde nemeckého veliteľa Engelchen, ktorý spôsobil smrť toľkým ľuďom.
Hlavná myšlienka diela
Román opisuje tvrdé podmienky života partizánov, života ľudí za vojny na kopaniciach. Ukazuje tvrdé praktiky Nemcov a dianie na konci vojny aj po jej ukončení. A v neposlednom rade aj ľudské osudy poznačené vojnou. Medzi partizánmi boli hlavne Rusi a tiež komunisti.
Umelecké a kompozičné prostriedky
Napísané retrospektívne, ich – formou – rozprávač Voloďa.
Dej sa odohráva v moravsko-slovenského pohraničia (Vsetín, Vizovice, Zlín, Brod, Puchov a neďalekej hory, napr. Beskydy).
Hlavní hrdinovia sú výborne psychologicky prekreslenie.
Používa germanizmy, vnútorné monológy a dialógy, priamu reč.
Personifikácia: automobily udýchane liezli; tiene sa roztancovali
Prirovnanie: bola ako hravé mačiatko; usmieva sa ako mesiačik na hnoj, jeho reč znela ako bubnovanie na pochod
Hyperbola: povedal to tisícom prvým odtieňom; sto nárekov na hrozné časy, dvesto Lamentace a tisíc výčitiek
Dialekt: Ešte že by si tak nehovoril;
Ruské výrazy: što tako; job tvoju Mať; charas
Autor
Ladislav Mňačko
(28. januára 1919 Valašské Klobouky – 24. februára 1994 Bratislava)
bol slovenský spisovateľ a všestranný publicista. Aktívne sa zúčastnil druhej svetovej vojny v radoch partizánov. S postupom času stratil nadšenie pre komunizmus, priradil sa dokonca k jeho nekompromisným odporcom. Na jeseň roku 1967 odišiel do emigrácie v Izraeli na protest proti postoju Československa v izraelsko-arabskej vojne, po niekoľkých mesiacoch sa vrátil. Potom emigroval po augustovej intervencii vojsk Varšavskej zmluvy v roku 1968 a usadil sa v Rakúsku u Eisenstadtu. V exile sa intenzívne venoval písania. Vznikla tu rad scenárov pre televíziu a osem prozaických kníh. Roku 1989 sa vrátil do Československa. Vystupoval proti rozdeleniu spoločného štátu a po jeho rozpade v roku 1993 si za svoje bydlisko zvolil Prahu.
Ďalšie dielo:
Romány
Smrť sa volá Engelchen; Nočný rozhovor; Ako chutí moc (Jak chutná moc); sudruh Münchhausen (Súdruh Prášil)
Politické reportáže
Proces proti velezradným fabrikantom, veľkostatkárom a zapredancom (Žingora a jeho spoločníci pred statným súdom)
Izrael; Dobrodružstvo vo Vietname; Vody Oravy; Ďaleko je do Whampoa; U2 sa nevraciame; Ja, Adolf Eichmann; Kde končia prašné cesty; Oneskorené reportáže (Oneskorené reportáže)
Eseje
čo nebolo v novinách (Čo nebolo v novinách); agresor; Siedma noc
Poviedky a novely
Marxova ulica; Dlhá biela prerušovaný čiara; Nočný rozhovor; Jazvy zostali; Kam nevodí Inturist; gigant; Slávnost. prejav
Básne
Bubeníci toreadori; Bubny a činely
Divadelná hra
Mosty na východ
Zaujímavosť
Podľa skutočnosti: Ploština bola osada neďaleko Valašských Klobouk na Morave, ktorú 19. apríla 1945 nacisti vypálili a jej obyvateľov za podporu partizánov zmasakrovali. Na Ploštín bolo zaživa upálených 24 osôb, ďalšie tri osoby boli popravené, jedna osoba bola umučená pri výsluchu.