Základná umelecká škola Ladislava Mokrého Moyzesova 1737/22, Topoľčany

⭐ Vložené recenzie

1. Takže, ak mám povedať za seba, ako som to tam prežívala v ZUŠke Ladislava Mokrého na Moyzesovej v Topoľčanoch, tak to bolo celkom divoké obdobie môjho života. Chodila som tam fakt dlho, už si ani nepamätám koľko presne, ale bolo to pekne pár rokov. A teda, mám na to také tie svoje pocity, čo si budeme hovoriť. Hneď na začiatku musím povedať, že učitelia, tí sú tam fakt trieda. Minimálne tí, s ktorými som ja prišla do kontaktu. Bolo vidieť, že ich to baví a že sa nám naozaj venovali. Nehovorím, že to bolo vždy ružové, občas som mala pocit, že ma tlačia viac, než by som chcela, ale zase, asi to malo zmysel. Vidíš na sebe pokroky a to je super pocit. A tá atmosféra celkovo, taká príjemná. Nebolo to také strojené ako v škole, skôr sa mi zdalo, že sme si tam všetci tak nejako rozumeli a cítila som sa tam v bezpečí. Čo sa mi páčilo, bolo, koľko toho tam robia. Nielenže sme mali normálne hodiny, ale stále boli nejaké tie koncerty, vystúpenia, výstavy, akcie. Bolo to také živé a človek mal pocit, že patrí do niečoho väčšieho. A je super, že sa chodí aj na súťaže, lebo to vždy človeka nakoplo, keď videl, že aj iní sa snažia a že to má nejaký zmysel. A aj keď som ja osobne nebola nejaký súťažný typ, tak som vždy držala palce kamarátkam, ktorým sa fakt darilo, to bola paráda. Ale samozrejme, nebolo to len také to cukríkové, však? Občas to bola aj riadna drina. Niekedy som tam išla s takou nechuťou, hlavne keď som vedela, že ma čaká niečo, čo ma nebavilo, alebo som už na to nemala náladu. Predsa len, po škole sa mi už nechcelo moc cvičiť alebo sa učiť nejaké teoretické veci, ktoré mi prišli nudné. To sa občas stane, že sa polovica triedy nudila a čakala na zvonenie, čo si budeme hovoriť. A nebolo to tým, že by učiteľka nevedela, čo má robiť, skôr to proste bolo občas proste také, že sa mi nechcelo. A občas mám pocit, že niektoré priestory by si zaslúžili nejakú tú menšiu rekonštrukciu, hlavne teda tie staršie časti, tam to už trochu dýcha takou históriou, čo je síce fajn, ale niekedy by sa zišlo aj niečo novšie a modernejšie. Alebo napríklad, občas som sa dozvedela o nejakých akciách na poslednú chvíľu, čo bolo občas dosť otravné, keďže som si už mala iné plány a potom som sa musela prispôsobovať. Ale celkovo? Zdá sa mi, že aj napriek tomu všetkému to bola super skúsenosť. Vďaka ZUŠke som spoznala kopec fajn ľudí, naučila som sa disciplíne a aj keď som tam niekedy reálne trpela (hlavne keď sa mi fakt nechcelo), tak mi to určite niečo dalo do života. A to je asi to hlavné. Takže asi toľko za mňa z Moyzesovej.

   Pridať reakciu