Meno: Špeciálna základná škola – Speciális Alapiskola
Adresa: Pomlejská cesta 1, Šamorín, 93101
Zriaďovateľ: Okresný úrad
Web: https://specialnazssamorin.edupage.org/
Inštitúcia v Šamoríne poskytuje vzdelávanie žiakom so špeciálnymi výchovno-vzdelávacími potrebami, konkrétne deťom s mentálnym postihnutím rôzneho stupňa, ako aj žiakom s autizmom a inými pervazívnymi vývinovými poruchami. Vyučovanie prebieha v slovenskom a maďarskom jazyku, pričom školské vzdelávacie programy sú prispôsobené individuálnym potrebám žiakov. Škola sa zameriava na rozvoj komunikácie, sociálnej integrácie, samostatnosti a praktických zručností, využívajúc pritom moderné vyučovacie metódy a didaktické pomôcky. Okrem klasických ročníkov ponúka aj prípravný ročník a praktickú školu. Žiakom je k dispozícii komplexná podpora vrátane špeciálno-pedagogickej a psychologickej starostlivosti, logopedickej terapie a rehabilitácie. V rámci mimoškolských aktivít funguje školský klub detí a rôzne záujmové krúžky. Zariadenie, známe ako Špeciálna základná škola – Speciális Alapiskola Pomlejská cesta 1, disponuje školskou jedálňou, knižnicou, telocvičňou a senzorickou miestnosťou. Škola je plne organizovaná pre žiakov s mentálnym postihnutím variant A, B, C a pre žiakov s autizmom.
Ďalšie informácie:
- Jazyk: Slovenský – maďarský
- Kód: 042286280
- Eduid: 100001822
- Orientačný počet žiakov: 15
- Školu nájdete v meste alebo obci Šamorín, okres/obvod Dunajská Streda, Trnavský.
| Kvalita výučby | |
| Zariadenia a vybavenie | |
| Ústretovosť školy | |
| Stravovanie | |
| Nálada a spolužiaci | |
|
|
No, tak keď si spomeniem na tú špeciálnu základnú školu na Pomlejskej v Šamoríne, mám z toho v hlave taký mix pocitov, ale skúsim to nejako zhrnúť. Písala som si to sem-tam do denníka, lebo mama chcela vedieť, ako sa tam cítim. Čo sa mi hneď páčilo, bolo to, že tam neboli len takí tí učitelia, čo frflú, ale naozaj sa snažili prispôsobiť tomu, čo ktoré dieťa potrebuje. Nemám pocit, že by nás hádzali všetkých do jedného vreca, čo je pri špeciálnej škole podľa mňa fakt dôležité. Často sme tam mali pocit, že nás berú vážne a že tam majú pre nás pochopenie, aj keď nám to niekedy nešlo úplne podľa predstáv. Pamätám si, ako sme raz mali problém s jednou vecou a namiesto kriku sa s nami snažili pokojne dohodnúť. To bolo super. Moja mamina si tiež pochvaľovala, ako s ňou komunikujú a ako ju informujú o všetkom. Naozaj sa mi zdalo, že tam existuje taká celkom dobrá atmosféra a že tam chcú deťom pomôcť sa posunúť dopredu. Nebolo to tak, že by nám len púšťali filmy, aby zabili čas, ale snažili sa s nami pracovať. Na druhej strane, tá budova, no, mám pocit, že si už svoje odžila a nejaká tá rekonštrukcia by sa jej fakt zišla. Niekedy som mala pocit, že ideme takým tým starým štýlom a že by sa dalo viac využívať moderných vecí, nejaké tablety alebo interaktívne tabule, aby to bolo živšie a viac nás to vtiahlo do učenia. Predsa len, keď sa mi niečo ukazuje na tablete, je to iné ako len na tabuli kriedou. Po škole sa tam už moc nedialo, možno by mohli mať viac krúžkov alebo nejakých aktivít, aby sme mali čo robiť aj po vyučovaní. Občas bola v triede taká zvláštna nuda, že človek už len čakal na zvonenie, lebo to bolo stále to isté dokola. Športovisko je tiež také, že tam by sa dalo vymyslieť aj niečo lepšie, aby sme sa mohli viac vyblázniť. Celkovo si myslím, že by sa niektoré veci dali ozvláštniť a prispôsobiť dnešnej dobe, aby to bolo pre nás všetkých ešte zaujímavejšie. Ale tak zase na druhej strane, to základné, to pochopenie a snaha, tam určite boli.