Meno: Škola umeleckého priemyslu
Adresa: Jakobyho 15, Košice-Staré Mesto, 04001
Zriaďovateľ: Obec, mesto, samosprávny kraj
Web: https://supke.edupage.org/
Táto stredná odborná škola sa zameriava na komplexnú výučbu v oblasti výtvarného umenia a dizajnu, pripravujúc študentov na kariéru v kreatívnom priemysle alebo na ďalšie štúdium na vysokých školách. Škola ponúka vzdelávanie v rôznych umeleckých a dizajnérskych odboroch, ako sú grafický dizajn, odevný dizajn, priemyselný dizajn, fotografia, keramika, reštaurovanie a digitálne médiá. Dôraz sa kladie na rozvoj kreatívneho myslenia a praktických zručností prostredníctvom ateliérových prác, projektového vyučovania a individuálneho prístupu. Študenti si osvojujú tradičné techniky aj moderné technológie potrebné pre uplatnenie v súčasnej umeleckej a priemyselnej praxi. Vzdelávanie je orientované na prípravu kvalitného portfólia a rozvoj schopností potrebných pre profesionálnu dráhu. Škola umeleckého priemyslu Jakobyho 15 sídli v Košiciach-Starom Meste a disponuje špecializovanými dielňami, ateliérmi a počítačovými učebňami prispôsobenými pre jednotlivé študijné odbory. Škola je plne organizovaná.
Ďalšie informácie:
- Jazyk: Slovenský
- Kód: 000133132
- Eduid: 100014680
- Orientačný počet žiakov: 326
- Školu nájdete v meste alebo obci Košice-Staré Mesto, okres/obvod Košice I, Košický.
| Kvalita výučby | |
| Zariadenia a vybavenie | |
| Ústretovosť školy | |
| Stravovanie | |
| Nálada a spolužiaci | |
|
|
Keď som sa rozhodovala, kam po základke, pre mňa to bola v podstate jasná voľba. ŠUP Jakobyho v Košiciach-Starom Meste. Predsa len, vždy ma to ťahalo k umeniu a kreatíve, a mala som pocit, že tam by som sa mohla naozaj realizovať. No a musím povedať, že v tom hlavnom, v tých umeleckých predmetoch, to bola fakt paráda. Cítila som sa tam ako ryba vo vode. Naozaj som tam mohla rozvíjať to, čo ma baví, či už to bolo kreslenie, maľba alebo grafika. Mali sme možnosť pracovať s rôznymi materiálmi, skúšať nové techniky a to bolo super. Niežeby nám len ukazovali obrázky, naozaj sme do toho išli prakticky. A tie projekty, výstavy, to boli momenty, kedy som cítila, že to má zmysel. Naozaj si myslím, že niektorí učitelia sú tam srdciari a vidno, že ich to baví, čo robia. Snažili sa nás motivovať, aj keď to niekedy bolo dosť náročné na čas a sústredenie. Mala som šťastie na super spolužiakov, takých rovnako postihnutých pre umenie, takže aj atmosféra v triede bola zvyčajne fajn. Potom tu ale boli aj tie normálne predmety, ako slovenčina, matika alebo angličtina. Tam už to bolo trošku iné kafe, priznám sa. Niekedy som mala pocit, že to bolo fakt o prežívaní, hlavne v niektorých triedach. Nebolo to tak, že by sa učitelia nesnažili, ale proste to nebola tá iskra ako na výtvarnej. Polovica triedy sa nudila a čakala na zvonenie, a mne to tiež občas tak pripadalo, že to len musíme pretrpieť. Jasné, viem, že to k tomu patrí, ale keď máš chuť kresliť a namiesto toho riešiš nejaké gramatické pravidlá, ktoré ťa nebavia, je to peklo. Čo sa týka samotnej školy, má takú svoju špecifickú atmosféru. Miestami to tam dýcha umením a kreatívou, vidno na stenách rôzne diela, to je super. Ale inde zas cítiť, že to tam stojí už nejaký ten rok a možno by to chcelo trošku oprášiť alebo zrekonštruovať. Hlavne niektoré chodby, tie už to chceli nejakú tú údržbu. Ale ateliéry boli zvyčajne celkom fajn, tam sa dalo naozaj dobre pracovať. A čo sa týka takého celkového diania, bola tam vždy celkom dobrá partia ľudí, s ktorými sa dalo pokecať, aj keď som s nimi nebola v triede. Ak mám byť úprimná, na vysokú školu ma to pripravilo celkom slušne v tom, čo som chcela ďalej študovať. Ale keby som chcela ísť hneď po maturite do nejakej práce v umeleckej sfére, mám pocit, že by som to mala asi o dosť ťažšie. Človek tam proste musel fakt makať a nebola to žiadna pohodička, ale myslím, že to k tomu umeniu proste patrí.
Original (Slovak):
Keď som sa rozhodovala, kam po základke, pre mňa to bola v podstate jasná voľba. ŠUP Jakobyho v Košiciach-Starom Meste. Predsa len, vždy ma to ťahalo k umeniu a kreatíve, a mala som pocit, že tam by som sa mohla naozaj realizovať.
No a musím povedať, že v tom hlavnom, v tých umeleckých predmetoch, to bola fakt paráda. Cítila som sa tam ako ryba vo vode. Naozaj som tam mohla rozvíjať to, čo ma baví, či už to bolo kreslenie, maľba alebo grafika. Mali sme možnosť pracovať s rôznymi materiálmi, skúšať nové techniky a to bolo super. Niežeby nám len ukazovali obrázky, naozaj sme do toho išli prakticky. A tie projekty, výstavy, to boli momenty, kedy som cítila, že to má zmysel. Naozaj si myslím, že niektorí učitelia sú tam srdciari a vidno, že ich to baví, čo robia. Snažili sa nás motivovať, aj keď to niekedy bolo dosť náročné na čas a sústredenie. Mala som šťastie na super spolužiakov, takých rovnako postihnutých pre umenie, takže aj atmosféra v triede bola zvyčajne fajn.
Potom tu ale boli aj tie normálne predmety, ako slovenčina, matika alebo angličtina. Tam už to bolo trošku iné kafe, priznám sa. Niekedy som mala pocit, že to bolo fakt o prežívaní, hlavne v niektorých triedach. Nebolo to tak, že by sa učitelia nesnažili, ale proste to nebola tá iskra ako na výtvarnej. Polovica triedy sa nudila a čakala na zvonenie, a mne to tiež občas tak pripadalo, že to len musíme pretrpieť. Jasné, viem, že to k tomu patrí, ale keď máš chuť kresliť a namiesto toho riešiš nejaké gramatické pravidlá, ktoré ťa nebavia, je to peklo.
Čo sa týka samotnej školy, má takú svoju špecifickú atmosféru. Miestami to tam dýcha umením a kreatívou, vidno na stenách rôzne diela, to je super. Ale inde zas cítiť, že to tam stojí už nejaký ten rok a možno by to chcelo trošku oprášiť alebo zrekonštruovať. Hlavne niektoré chodby, tie už to chceli nejakú tú údržbu. Ale ateliéry boli zvyčajne celkom fajn, tam sa dalo naozaj dobre pracovať. A čo sa týka takého celkového diania, bola tam vždy celkom dobrá partia ľudí, s ktorými sa dalo pokecať, aj keď som s nimi nebola v triede.
Ak mám byť úprimná, na vysokú školu ma to pripravilo celkom slušne v tom, čo som chcela ďalej študovať. Ale keby som chcela ísť hneď po maturite do nejakej práce v umeleckej sfére, mám pocit, že by som to mala asi o dosť ťažšie. Človek tam proste musel fakt makať a nebola to žiadna pohodička, ale myslím, že to k tomu umeniu proste patrí.