Poviedky malostranské – rozbor (obsah)

 

Kniha: Poviedky malostranské

Autor: Jan Neruda

Pridal(a): Ver93, Karel Stonoška

 

Jan Neruda 

• (9. júla 1834 Praha na Újezde – 22. augusta 1891 Praha)
• Bol významný český básnik a novinár, člen družiny májovcov.
• Pochádzal z Malej Strany, z ulice Ostruhová (neskôr bola premenovaná na Nerudovu), z domu U Dvou slnco, kde prežil celý život. Ako novinár začínal v Národných listoch – liste mladočechov, neskôr pôsobil v časopisoch Obrazy domova a Čas. Prispieval aj do časopisu Květy, spolu s V. Hálkom vydával časopis Lumír. Roku 1871 bol vyhlásený za zradcu národa. V tejto dobe podnikol niekoľko ciest do Nemecka, Francúzska, Maďarska, Talianska, Grécka a Egypta. O týchto ciestach si viedol záznamy, ktoré sú zaujímavým svedectvom o živote tejto doby, s veľmi zaujímavými postrehmi, ktoré ukazujú Nerudu ako dobrého pozorovateľa.
• Novinár: Neruda je zakladateľom českého fejetonu. Ako novinár bol obľúbený a zvlášť jeho fejetony (často podepisované rovnostranným trojuholníkom) patrili vo svojej dobe k najčítanejším. Prvú opravdovú zamestnanie mal v nemecky písanom časopise Tagesbote aus Böhmen. V roku 1859 vstúpil do redakcie vilímkovských Obrazov domova. Roku 1861 zase do redakcie Krásova Času a odtiaľ spoločne s Karolom Sladkovským a ďalšími demokratickými novinármi do časopisu Hlas.
• Spisovateľ: Jeho prozaické dielo, aj keď zdaleka nedosahuje kvalít jeho poézie, bolo oceňované už za jeho života. Jeho dielo je spojené s Prahou. Patrí k najvýznamnejším autorom českej literatúry vôbec.
• Básnik: Jeho básnické dielo je plné skepsy a pesimizmu, ktorý občas zachádza až k hraniciam nihilizmu. Jazyk Nerudovho diela je bohatý, používa archaizmy, zastarané gramatické tvary a obraty. Často prevracá slovosled. Zdôraznenie dejov vykonáva opakovaním výrazov. Príslovce dáva na koniec vety a skracuje tvary prídavných mien. Nerudovo básnické dielo bolo pre svoj pesimizmus nepochopené a kvality tohto diela začali byť bežne uznávané až zhruba dvadsať rokov po jeho smrti. Pravdou zostáva, že literárna kritika a ostatní básnici sa k jeho dielu začali vracať o niečo skôr.
• Sbierateľ: Neruda mal jednu sbierateľskú záľubu, sbieral staré pečate a mince a preto takisto navštevoval často pražské aukcie. Neskôr svoju zbierku českých, rímskych a byzantských mincí venoval Múzeu Matice opavskej, ktorej založenie v roku 1883 podporoval.
• Nevyrovnané vzťahy k ženám, neoženil sa, zaľúbil sa do Aničky Holinovej, venoval jej veľa básní, otálel sa so svadbou, rozišli sa, chcela aby sa vydala za niekoho úspešnejšieho, vo veku 30 vzťah s Terezkou Macháčkovou (18let), onemocnela a zomrela, potom vzťah s neteří Annou Tichou o 22 rokov mladšou, Neruda vzťah ukončil, nešťastie v živote –> hoľkosť v básňach

 

Ďalšie diela:

• Zbierky
  • Hřbitovní kvítí (1857) – veľmi pesimistická, striedavý verš, trochej, ponurá, smutná nálada, motívy: smrť, sociálna bieda, nesloboda nadväzuje na Máchu – svetobol, prvá básnická zbierka 1858 pohrebená nádej, boj o prežitie, odrazom atmosféry vo spoločnosti, ktorej synonymom je A. Bach (bachov absolutizmus) drsnosť a neuhlazenosť básnickej prejavy → stručný, striedzlivý
  • Písně kosmické (1878) – básnická zbierka, optimizmus, viera v pokrok ľudstva, rozvoj vedy, motív kozmu, vesmíru
  • Balady a romance (1878–1883 – zbierka 18 básní, zo života, tragické veci prelínané s komickou situáciou, aktuálne témy, medziludské vzťahy, povahové rysy českého národa, žánre prevrátil – smutné príbehy -> romance, humorné príbehy -> balady
  • Zpěvy páteční- elegické verše (- žalozpěvy) o ťažkom údeli a utrpení národa, takisto vzkriesenie utrpenia o Veľkom piatku (Kristus)
• Próza
  • Arabesky 1864 – zbierka čŕt, poviedok 50. a 60. rokov, kde vykresľuje pražské prostredie, typickí pražania
  • Trhani – poviedka o delníkoch na železnici
  • Pražské obrázky – zachytávajú život chudobných.
  • Pařížské obrázky (neskôr premenované na Menšie cesty)
  • Poviedky malostranské (1878) – sú považované za Nerudovo vrcholné prozaické dielo. Vytvoril tu obraz pražskej Malej Strany v dobe pred rokom 1848 na základe svojich vlastných vzpomienok. Zobrazuje tu typické postavy českého meštianstva. S humorom líči ich vlastnosti, kritizuje miestny život. Používa formu novelisticky uceleného príbehu, indy sa jeho vyprávania skladá z rady drobných záberov všedného života. Hrdinovia sú presne charakterizovaní, každý z nich má iný prejav. Neruda umel skvele typizovať. Miesto slova poviedka používa slovo arabeska, alebo črta (tzn. niečo medzi fejetonom a poviedkou).
• Divadelné hry
  • Jeho divadelné pokusy nie sú príliš kvalitné a neboli úspešné. Komédie postrádajú živosť a vtip.
  • Prodaná láska (1859)
  • Žena miluje srdnatosť (1863)
  • Já to nejsem (1863)
• Fejetony
  • Fejeton je literárny realistický žáner v publicistike, menšieho rozsahu, zameraný na aktuálne problémy doby. Jeho fejetony boli zozbierané do knižiek:
  • Žerty dravé a hravé
    • 1. máj 1890
    • Kam s ním?
  • Obrazy z cudziny
• Novinárstvo
  • Ako žurnalista napísal:
  • Obrazy zo života
  • Rodinná kronika

 

Nerudov antisemitizmus

Antisemitské motívy sa v Nerudových fejetonech objavujú už od 60. rokov 19. storočia. Roku 1869 Neruda publikoval v Národných listoch pamflet Pro strach židovský (neskôr vyšiel samostatne v edícii Epištoly slobody (1870) a autor ho zaradil do výberu Studie krátke a kratšie).

V texte Neruda píše, že zatiaľ čo v mladosti sympatizoval so Židmi, neskôr poznal ich nepriateľstvo voči českému národu. Židov popisuje ako národ Čechom zcela cudzí, šíri predstavu židovského finančného spiknutia, popisuje historické útlak Slovanov aj ostatných národov a najmä požaduje hospodársku emancipáciu Čechov „od židovského obchodu, od židovského využívania cudzej práce“.

Emancipácia od Židov je Nerudou zdôvodnená tým, že poznal „nesmieriteľne jízlivý, hlboký ich a činný antagonizmus proti našej národnosti českej a veškerým našim snahám národným a politickým“. Zhudobnené dielo.

 

Literárne historický kontext

• Česká literatúra 2. polovice 19. storočia (Májovci)
• Májovci-súčasť českej realistická literatúry, literatúra ovplyvnená realizmom, cieľ: priblížiť sa k svetovej literatúre, vydaný almanach Máj r. 1858, líbila sa im nespútanosť, neobmedzenosť, dokonalosť básnickej reči, proti historizmu, Národné listy – nepriestižnejšie noviny

 

Historické udalosti:

• 1848 – porážka revolúcie, 1849-1859 – Bachov absolutizmus, posilnil tajnú políciu -> nedôvera medzi ľuďmi 1859 – Alexander Bach (minister vnútra) padá jeho vláda (politické uvoľnenie), 1867 – ústava -> základné občianske práva a slobody, oživenie politického a kultúrneho života, vznikajú umelecké, spoločenské, politické spolky, 1. politické strany – Mladočechia-radikálnejšie, proti habsburskej monarchii, Staročechia – ochotnejšie, viac spolupracovali s habsburskou monarchiou
• Z umeleckých spolkov – umelecké združenie českí maliari, sochári, architekti, založené r. 1843, organizovalo rôzne výstavy, 1862 – založené prozatímné divadlo
• 1868 – myšlienka o založení Národného divadla, základný kameň Národného divadla
• Architektúra – ovplyvnená historizmom, novorenesancia (Národné divadlo, Rudolfinum), novogotika (Chrám svätého Víta)
• Maliarstvo a sochárstvo ovládané realizmom
• maliari: Mikoláš Aleš, Václav Brožík, Vojtěch Hynais (opona Národného divadla), Josef Mánes
• sochári: Josef Václav Myslbek
• hudba: Bedřich Smetana, Antonín Dvořák, Josef Bohuslav Foersten

 

Všeobecný charakter literatúry – témy autorov

• 2. polovica 19. storočia (- i ruchovci a lumírovci) – témy
• realizmus a idealizmus (Neruda a Hálek) – satirické diela (Havlíčkovy básne)
• typické postavy, pre autorov známe prostredie
• spoločenské problémy (Hálek – Muzikantská Liduška, Pohádky z našej vesnice), sociálna problematika (Arbes)
• idyllický život na vidieku (Němcová – Babička)
• ideálna láska (Vrchlický) a príroda (Hálek)
• národná história (Zeyer) alebo fantázia (- záhady Arbes)
• romány, veršované eposy
• tvorba pre deti (Sládek) a mládež (Krásnohorská)
• alegórie (Čechova politická lyrika)
• almanachy (Máj, Ruch), časopisy
• po prvýkrát sa u májovcov objavuje téma delníkov (Neruda, Arbes)

 

Politické situácie:

• Začiatok 19. storočia sa nesie v duchu stále sa šíriacej germanizácie, krásna aj odborná literatúra sa píše po nemecky.
• Obdobie úpadku českého jazyka a literatúry. Pak ale česká šľachta aj meštianstvo žiadajú znova navrátenie a ustálenie češtiny, pretože jazyk je jedným zo základných znakov národa.
• V prvom desaťročí 19. storočia prebehnú dve vlny Národného obrodenia. (Prvá v čele s JOSEFOM DOBROVSKÝM, keď sa píšu hodne almanachy (zbierky obsahujúce literárne príspevky rôznych autorov, často poprvýkrát publikujúcich), a druhá, podstatne optimistickejšia a takisto úspešnejšia, s JOSEFOM JUNGMANNOM, FRANTIŠKOM PALACKÝM a ďalšími.)
• Kolem r. 1800 sa začína formovať nový, mohutný, vnútorné rozdielný kultúrny a spoločenský prúd, ktorý dáva do popredia jedinca, jeho záujmy a potreby, ktoré nadradí nad spoločnosť a príkazy. ROMANTICKÁ LITERATÚRA

 

Ďalšie autori tohto obdobia:

• • Vítězslav Hálek – básnik a prozaik (poviedky) Večerní písně, V přírodě, Poldík rumař, Muzikantská Liduška
  • Jakub Arbes – Ukrižovaná, Newtonův mozek, Svatý Xaverius
  • Karolína Světlá – Frantina – próza, Černý Petříček – poviedka

 

Rozbor diela: Poviedky malostranské

Literárny žáner:

• Súbor trinástich poviedok, ktoré pôvodne samostatne vychádzali v rôznych časopisoch (Květy, Národné listy, Podřipan, Lumír), autor zostavil a prvýkrát spoločne vydal v roku 1877.
  • Poviedka = kratší vyprávania s jednoduchou dejovou zápletkou časovo aj miestne sevrenou, v ktorej vystupuje len niekoľko postáv, ktorých charakter sa nevyvíja. Často koniec s pointou. Žáner strednej epiky.
  • Zbierka poviedok Poviedky malostranské je vrcholné prozaické dielo Jana Nerudu a jedno z najvýznamnejších literárnych diel českej literatúry vôbec.

 

Literárny druh:

• epika

 

Jazyk:

• Archaizmy, kontakt so čitateľom, nemecké a latinské slová, krátke vety, pomlčky, priama reč a satiry.
• Sú tu využité formy dopisu, denníka a zápisníka.
• Vyskytujú sa autobiografické rysy.
• Jazyk je ľudový, nespisovný a prostý.

 

Tématická výstavba:

• Námety k poviedkam autor čerpal zo spomienok na roky svojho detstva a dospelia strávené životom na Malej Strane. Čitateľom v nich predkladá verný obraz každodenného života meštianov aj obyčajných obyvateľov mesta v polovici 19. storočia. Jeho postavy sú vždy pečlivo a podrobne vylíčené a charakterizované. Nemalý význam v jeho poviedkach zaujíma aj presný místopis prostredia, v ktorom sa dej poviedok odohráva.

 

Motívy:

• obraz každodenného života obyvateľov mesta
• kritika malomeštiactva (nadradenosť, pokrytectvo, túžba po majetku, pomluvy, ľahostajnosť – písané bez idealizácie) a pretažky

 

Vyprávač:

• Vyprávačom je tu sám Jan Neruda, autor ako vyprávač dejov, komentuje ho a alebo len pozoruje
• Väčšinou er-forma, v niektorých poviedkach (napr. „U tří lilií“) ich-forma, charakteristika postáv posilnená

 

Čas a priestor:

• prvá polovica 19. storočia
• hostince, ulice, domácnosti…. na Malej strane v pol. 19. st

 

Význam a sdelenie (hlavná myšlienka):

• Priblíženie každodenného života meštianov aj obyčajných obyvateľov Malej Strany. Autor tu ukazuje realistický obraz života. Kritizuje malomeštiactvo a jeho prejavy (povýšenosť, pomluvy…).

 

 

Hlavné postavy:

• Rôzne postavy z Malej Strany (doktori, vdovy, …), príslušníci drobnej buržoázie (pan Vorel, pan Rybář), chudina, žobráci (Vojtíšek), autobiografické prvky (p. Svatováclavská omša, Jak to prišlo)
• podrobne vylíčené a charakterizované
• vytvárajú obraz typických ľudských rysov a vlastností
• často inšpirované spomienkami
• prevaha vyprávania v ich-forme, autor často ako vyprávač alebo sa zotožňuje s niektorou postavou (Jan Hovora vo Večerných šplechtoch, študent Krumlovský vo Figurkách, Václav Bavor v Týždni v tichom dome) mnohé postavy podivínske (poviedka Hastrman, Doktor Kazisvět)

 

Kompozícia (časti):

• Kompozičná podobnosť noviel: podrobný popis a charakteristika postáv na začiatku, vysvetlenie prezvívok, potom príbeh s úvodnou vetou o počasí, prekvapivý záver
• 13 poviedok, niektoré ďalej rozdelené (Týždeň v tichom dome – 15 kapitol, Pan Ryšánek a pan Schlegl – 2 kapitoly)

 

Jazyk a štýl:

• Pečlivé popisy postáv, presný místopis, archaizmy, slová z cudzích jazykov (nemčina, latinčina), krátke vety, priama reč, satira, kritika spoločnosti

 

Ohlas diela:

• Neruda si vyslúžil povesť ironika

 

Dej jednotlivých poviedok:

Přivedla žebráka na mizinu

Pan Vojtíšek bol veľmi milým, obľúbeným a čistotným malostranským žobrákom. Chodil od dverí k dverám a ľudia s ním radi niekoľko slov prehovorili, sem-tam niečo peniaze dali alebo na jedlo pozvali. Ani miestni strážnici ho nikdy nepronásledovali. Mal sa teda relatívne dobre, o jedlo a milé slová nemal nouz. Osudným sa mu stalo stretnutie so žobračkou žobrajúcou na schodoch pri chráme svätého Mikuláša. Tá nebola tak dobre upravená a nikto jej na jedlo nezval. Zrejme panu Vojtíškovi závidela, a tak aby si polepšila, chcela to s ním dáť dohromady. Jenže on odmietol. Zakrátko sa pak po Malej Strane rozšírilo, že pan Vojtíšek nie je tak chudobný, ako sa dáva, že snad na Starom Meste za riekou má dva domy a ďalšie podobné reči. Ľudia ho teda prestali mať radi, nikto mu nechcel dávať peniaze, ani ho nezval na obed. Pan Vojtíšek teda musel opustiť Malú Stranu a ísť žobrať za rieku do Starého Mesta. Tam ho nikto nepoznal, nikto ho nedal do domu a on musel zbierať len peniaze do čiapky na ulici. Vedlo sa mu tam ale zle. Až jedného dňa ho našli na Újezde bez košele, len v kabáte a kalhotách umrzlého.

Hlavná myšlienka: V tejto poviedke z detstva autor ukazuje, čo všetko zmôžu nepravdivé reči a pomluvy o niekom a ako veľa mu môžu ublížiť.

Hlavné postavy: Pan Vojtíšek – milý, čistotný, obľúbený malostranský žobrák, upriamný, dobrosrdečný, hodný; Baba Miliónová – žobračka, bola odmietnutá panom Vojtíškom, preto o ňom rozšírila, že je bohatý, nedostalo sa jej toho, čo chcela, preto sa mstila.

 

Jak si nakouřil pan Vorel pěnovku

Pan Vorel sa presťahoval na Malú Stranu z vidieku a otvoril si tam krupařský krám. Na rozdiel od miestnych však v dome, kde dříve bol byt a nikdy žiaden obchod, čo miestni považovali za zlé znamenie. Ľudia ho medzi sebe neprijali a ani jeho obchod nenavštevovali, aby tam niečo kúpili. Tak bolo možné vidieť vždy pana Vorla, ako kúri v prázdnom kráme zo svojej pěnovky. Jedného dňa tam zavítala slečna Poldýnka. Pak všade vyprávěla, ako je v jeho obchode zakúrené, že išla mouka načuchla, a tak tam už nikdy nikto neprišiel. Pan Vorel zkrachoval, zavrel krám a mal sa odstiahnuť. Jenže v deň sťahovania nevychádzal z domu, tak nechali jeho krám otvoriť políciou. Po otvorení dverí na ne vypadla prevrátená stolička a pan Vorel visel obesený na šobe hneď za dverami. Strážnici potom jen pochválili jeho dobre prokúrenú pěnovku.

Hlavná myšlienka: Poviedka ukazuje, ako tragicky môže skončiť človek, keď ako cudzinec a novo prichádzajúci nezapadne medzi pôvodných obyvateľov.

Hlavné postavy: Pan Vorel – mladý, pekný chlapík, kulatých tvárov, modré oči, štíhly, slobodný šarmantný, k zákazníkom sa správal slušne, ľudia ho neuznávali, pretože sa presťahoval, v jeho dome sa nikdy krupica nepredávala, nepochopil zvyky na Malej Strane

 

Týždeň v tichom dome (1867) – rok prvého časopiseckého publikovania

Poviedka ukazuje krátke obrazy a úryvky života a prelínajúce sa osudy ľudí, ktorých spája život v jednom malostranskom meštianskom dome. V najrozsiahlejšej poviedke zbierky autor pečlivo popisuje prostredie, v ktorom sa dej odohráva, a však dej samotný a jednanie postáv je zachytené často veľmi úryvkovito a zvlášť v priamej reči miestami len naznačuje smer vývoja dejov a necháva na čitateľovi domyslieť si svoju obrazotvornosťou dôvody k určitému jednaniu postáv. Celou poviedkou prechádza kritika meštianstva a pretažky spoločnosti tej doby.

Poviedka má nasledujúcu dejovú línio: V prízemí domu bývali priamo v hokynárskom kráme manželia Bavorovci so synom Václavom, ktorý miloval Márinku, dcéru hostinskej. Paní Bavorová ako náruživá vykladačka snov sa v noci budí a zaznamenáva si sny a pomocou snára s nimi súvisiace číslice. Aby si priveľa, chodí paní Bavorová práť domácim. Tí majú dve dcéry. Staršia Matylda si stále hľadá vhodného partnera k sobášu, mladšia Valentina sa snaží byť speváčkou. Celá rodina sa staví ako veľké panstvo, aj keď paní domáca si priveľa s praním hadrov pre chudobných. Pan domáci je úradník a zároveň nadriadený Václavovi. V druhom poschodí domu bývala slečna Josefínka, ktorá sa pomáhala starať o nemocnú slečnu Žanýnku z prízemia. Keď jej však prvý deň ráno nesie jedlo, nachádza ju mŕtvu. Slečnu Josefínku má rád pan Loukota, a tak jej posiela milostné básne a sní o sobáši s ňou. Býva v dome ako podnájomník u hospodárskeho úradníka v dôchodku pana Lakmuse. Jeho manželka sa domnieva, že ich podnájomník miluje ich dcéru Klárku, a preto sa snaží sjednať svadbu. Jej snaha sa s pomocou šťastnej náhody neskôr nevyhne úspechu. Pan Loukota napíše žiadosť úradom o svadbu so Josefínkou, aniž sa jej na ničo zeptal, ale práve v momente, keď má vpísať jej meno, prichádza Václav, od ktorého sa dozvie, že slečna Josefínka miluje strojmistrá Bavoráka a má s ním nadchádzajúci nedeľu svadbu. Nedopísanú žiadosť nájde paní Lakmusová a príme nešťastného pana Loukotu, aby na ňu doplnil meno jej dcéry Klárky. Jedného dňa pan domáci oznámi paní Bavorovej, že musí vyhodiť z úradu jej syna Václava, pretože písal hanlivé básne o panovi prezidentovi a vôbec je v úrade nedôsledný, neporiadný a nechová sa dostatočne úctivo k starším a vyššie postaveným úradníkom. Nasledujúceho pohrebu slečny Žanýnky sa okrem jej neskôr objaveného príbuzenstva zúčastní aj niektorí obyvatelia domu, ktorí sa delia na tie „lepšie“ – jedúce v pohrebným sprievode v kočiare – a na tie „horšie“ – jdúce pešo (paní Bavorová s Václavom). Jenže v ďalších dňoch paní Bavorová pomocou čísiel zo snára vyhrá v lotérii niekoľko tisíc, ktoré použije na štúdiá syna Václava, ktorý ich musel práve kvôli nedostatku financií prerušiť. Keď sa o tomto nečakanom zbohatnutí dozvie domáci, snaží sa za veľké priateľstvo s Bavorovými priblížiť a následne provdať Matyldu za Václava. Václav na túto „hru“ pristupuje a v závere naznačuje, že sa naoko blízkym vzťahom s Matyldou pomstí domácemu za vyhodenie z úradu.

 

Pan Ryšánek a pan Schlegl (1875)

Vypráva príbeh vzťahu pana Ryšánka a pana Schlegla, ktorí obaja patrili k návštevníkom malostranského hostinca U Štajnicov. Obaja tam jedenástich rokov pravidelne každý deň v rovnakej dobe chodili, sadali za rovnakým stolom. Napriek tomu spolu nikdy neprehovorili ani slovo. Sadávali vždy na rovnaké miesta na opačných stranách malého stola, bokom k sebe, a len sledovali dej v sále. Ich nemluvnosť a vzájomná nevraživosť bola spôsobená láske k rovnakej žene. Tá sa najprv stýkala s panom Ryšánkom a hneď nato dala dokopy so panom Schleglem a potom sa za neho aj vydala. Pan Ryšánek prestál do hostinca chodiť, avšak kvôli vážnej chorobe. Keď sa po dlhšej dobe uzdravil, tak samozrejme do hostinca prišiel. Podľa svojho zvyku si chcel zapáliť, lenže zapomnel tabak. Preto si pre neho poslal domov. V ten moment pan Schlegl ukončil ich letité nepriateľstvo ponukou vlastného tabaku na kúrenie. A tak na seba po rokoch prvýkrát prehovorili.

• pan Ryšánek – starší, vyšší, slabý, bledý, kvôli jednej žene nemlúvi s panom Schleglem
• pan Schlegl – zavalitý, fyzicky silnejší, nesnáša pana Ryšánka, vedie s ním tichú vojnu

 

O měkkém srdci paní Rusky (1875)

Paní Ruska bola vdova po nebožtíkovi Rusovi, hostinskom v záhrade Gráfovskej, kde boli najkrajšie kanonýrske bály, jej jedinou zábavou bolo, že chodila na pohreby a to aj úplne cudzím ľuďom. Tam o nich, ich živote aj ich blízkych roznášala ošklivé reči. Pretože sa to nelíbilo, tak na pohreb muža a kupca Josefa Velše na ňu zavolali políciu. Ta jej potom zakázala na pohreby chodiť vôbec. Aby paní Ruska neprišla o svoju zábavu, presťahovala sa do bytu k Oujezdské bráne, kudy musel každý pohreb ísť na cintorín a vtedy vychádzala pred dom.

 

Večerní šplechty (1875)

Krátka spomienka na dobu vysokoškolských štúdií, keď sa autor (ako postava Hovorka) za zlých večerov schádzal na strechu domu za vikýřom so svojimi kamarátmi, aby kúrili a preberali rôzne témy. V daný deň vyberá tému k diskusii Jäkl. Majú spoločne s Kupkou a Novomlýnským vyprávať najstaršiu spomienku zo svojho života. Pak Jäkl vypráva o svojom vzťahu k Lízince Perálkovej, ktorá nečakane porodila chlapca. Nakoniec zistia, že ich počúvala dievčatá, vybehnú s výnimkou Jäkla za nimi.

 

Doktor Kazisvět (1876)

Príbeh podivínskeho doktora Heriberta, ktorý nikdy neprevádzal lekársku prax a ľudia sa mu vyhýbali stejne ako on im. Na jednej prechádzke potká pohrebný sprievod pochovávajúci pana Schepelera, váženého a bohatého radu. Keď sprievod míňa, spadne rakev s telom z voza a otvorí sa. Doktor Heribert ju míňa a všimne si, že pan radca nie je mŕtvy. Nechá ho zaniesť do najbližšieho domu, kde pana radu kriesi. Ten príde k sebe a za dva mesiace sa vyliečený vráti do úradu. Tento príbeh noviny zmienia, len príbuzní, ktorí mali dediť jeho veľký majetok, nemajú radosť a pomenujú doktora Heriberta Kazisvětom, čo mu zostane.

CHARAKTERISTIKA DOKTORA KAZISVĚTA:

• Vonkajšie – malého vzrastu, nedbaný a fúzatý
• Vnútorné – nekomunikatívny a uzavretý (býval sám); bojácny, nedôverčivý, šetrný; podivín; šetril na sebe

 

Hastrman (1876)

Poviedka sa týka pana Rybářa, ktorého nikto nevolal inak než „hastrman“, pretože pri svojej malej výške nosil zelený kabátik s dlhými šosami a široký klobúk. Býval u svojej dcéry a zetia, ktorí mali tri deti. Často sa prechádzal s cudzincami alebo kanoníkmi a túžil po mori. Hovorilo sa o ňom, že je veľmi bohatý, že má doma veľkú zbierku drahých kameňov. Jedného dňa sa rozhodol zistiť, ako drahé tieto kameňe sú. Preto so zbernicou kameňov odišiel za profesorom matematiky a prírodopisu. Tam sa dozvedel, že kameňe nemajú veľkú cenu, rozhodne sa nejedná o drahokamy. Zklamaný pan Rybář sa rozhodol zbaviť sa svojej zbierky a začal ju vyhadzovať oknom. Prišiel za ním jeho zeť a presvedčil ho, aby to nerobil, že tieto kameňe sú pre neho samotného bohatstvom a cenné, ako jeho vnúčatá a on pre neho cenný.

 

U tří lilií (1876)

Autor tu popisuje prekvapivý moment zo svojho života, keď sa pri búrke zdržal v hostinci, v ktorom sa tancovalo. Upútal ho jedna dievča s veľkými očami a bolo zrejmé, že aj ona ho upútal. Celý večer ju pozoroval, tak videl, ako za ňou pribehla iná dievča. Ona potom zmizla v daždi, ale za chvíľu sa vrátila a zcela lhostejným hlasom oznámila svojej kamarátke ako dôvod svojej krátkej neprítomnosti, že jej práve zomrela mama. V závere sa autor s dievčaťom za zuřícou búrkou spoločne vytráca z tanečnej zábavy a dochádza k ich telesnému zblíženiu.

 

Svatováclavská mše (1876)

Poviedka je spomienkou, keď sa autor nechal prečo noc sám zavrieť v Katedrále svätého Víta. Slyšel legendu, že vždy o polnoci sa koná vo svatováclavskej kaplnke omša, na ktorej sa okrem všetkých kráľov a svätých zúčastňuje aj samotný svätý Václav. Lenže so priazňujúcou pozdnej hodinou ho začali sužovať hlad a chlad a do jeho mysle sa vlúdili hrôzostrašné predstavy o omši a všetko si predstavoval tak živo, až sa strachom rozplakal. Pak usnul a prebudil až ráno na omši, kde uvidel svoju veľmi smutnú mamu s tetou, u ktorej mal prečo noc spáť. Po omši na ne počkal pred vchodom a s plačom políbil mame ruku.

 

Jak to přišlo, že dne 20. srpna roku 1849, o půl jedné s polednem, Rakousko nebylo rozbořeno (1877)

Štyri štrnásťročné chlapci, medzi ktorými nechýbal ani autor, si vytvorili plán, ako začnú revolúciu a zvrhnú Rakúsko. Označili sa prezývkami významných českých vojvodcov histórie: Jan Žižka, Prokop Holý, Prokůpek a Mikuláš z Husi. Revolúcia mala byť zahájená dobytím Citadely na hradbách hradu nad Prahou, následne vyhlásením revolúcie, bojmi Čechov a zakončená dobytím Viedne. Za tým účelom si kúpili bambitku a prach do nej mal obstarávať hokynár Pohorák, prichádzajúci na trh každý deň čerstvé kuriatka, ktorý už dostal predem 6 zlatých naň. V uvedený deň sa chlapci dostavili na svoje miesta okolo Citadely a čakali, až sa objaví Pohorák s prachom. Jenže ten sa neobjavil, naopak sa chlapci dozvedeli, že ho zobrala polícia, a tak sa zalekli a utiekli zo svojich miest pred bojom. Následne sa dozvedeli, že Pohorák ten deň prišiel na trh opilý, naviac kvôli vysokej cene nič nepredal, a tak vo veľmi zlej nálade zmožený pitím usnul pod svojím vozom priamo na trhu. O niekoľko dní neskôr sa prvýkrát našla u kašny nová bambitka a potom Pohorák popieral, alebo si nepamätal, že by od chlapcov obdržal tých 6 zlatých na nákup prachu.

 

Psáno o letošních Dušičkách (1876)

Vypráva príbeh osamelého slečny Máry, ktorá prichádza každý rok, na sviatok Dušičiek na cintorín s malým dievčaťom zapožičaným zo susedstva, chodí medzi hroby a na dva z nich položí biely veniec. O jej ruku sa prechádzali dva muži naraz – rytec Jan Rechner a kupec Vilém Cibulka. Obaja boli dobrí priatelia a o oboch kolovali povesti, že sú „flamendri“ a návštevám hospôd venovali viac času než svojej práci. So svojou dobrou priateľkou, rovnako starou vdovou paní Nocarovou, sa Máry zverila so svojím záujmom o týchto mužov. Tí jej poslali dopisy, že im je ľúto, ale nemôžu preberať známost svojmu priateľovi, takže o ňu už nemajú záujem. Slečna Máry bola z toho veľmi zlá a na radu paní Nocarovej čakala, či sa to niekto z nich nerozmyslí, nevyjadril. Nevyjadril sa žiadny, hoci sa stretávali. Za dva roky zomrel pan Rechner. Slečna doufala, že sa teraz už pan Cibulka vyjadril, lenže on zomrel o štyri mesiace neskôr. Slečna Máry potom každý rok na Dušičky nosila k ich hrobom veniec.

 

Figurky (1877)

Táto poviedka je poskladaná z drobných útržkov života mladého muža a sám autor sa v nej niekoľkokrát zmieňuje z pohľadu hlavnej postavy.

Hlavnou postavou poviedky je advokátny koncipient Krumlovský, ktorý sa pripravuje na advokátske skúšky. Hľadá preto na Malej Strane klidné bydlisko v podnájme, aby sa pripravil na skúšky. Postupne sa zoznamuje so všetkými obyvateľmi domu: maliarom, jeho ženou šišlajúcou len v dobe, keď mala peniaze, a veľmi zlobivým a často trestaným maliarovým synom Pepíkom, trochu hypochondrickým panom domácim a jeho dcérou Otýliou, podivínskym komentátorom všetkého dejania v dome a provokatérom Provazníkom liečeným v ústave pre choromyslných. Zpočiatku sa Krumlovský rýchlo a veľa učí a odražuje všetky snahy ostatných obyvateľov domu o nejaké zblíženie. Jenže časom sa viac a viac všimá dejov v dome a čím ďalej sa takéto viac účastní. Navštevuje susedov, hovorí s nimi, trávi s nimi odpoludňajšie hodiny v besiedkach v záhrade domu. Počas stretnutí začína pociťovať náklonnosť k slečne Otýlii, ale v tom smere sa nikdy nevyjadril. A kvôli všetkým týmto aktivitám sa stále menej a menej pripravuje na advokátske skúšky. Stále ho v dome niečo vyrušuje a on si uvedomuje, že tu nemá potrebný pokoj na rozdiel od Starého Mesta, odkiaľ sa presťahoval. Navštevuje a stretáva svoje dávnejšie kamaráty a pomaly sa pripravuje k rozhodnutiu odstiahnuť sa z malostranského domu. Vrcholom všetkého je potom vystupovanie jeho bytného konduktorky, ktorá o svojom manželovi hovorí, ale Krumlovský ho nikdy nevidel. Konduktorka sa spočiatku stále vtiera do priazne Krumlovského, aby neskôr poniečkud ochladla, keď aj jej vzťah k nej je stále chladný. Miesto toho sa záletná konduktorka stýka s nadporučíkom Rybáckým, ktorý vyzve Krumlovského na súboj o česť šavle, kvôli jeho neúctivej poznámke o ňom a konduktorky. Krumlovský súboj šťastne vyhrá lehkým zranením súpera a definitívne odchádza späť do svojho niekdajšieho bytu na Starom Meste.

 

Přivedli žebráka na mizinu

Pan Vojtíšek je žobrák na Malej Strane, každý ho rád a vždy mu niekto niečo dá, jedného dňa mu milionová bába ponúkne sobáš, ale pan Vojtíšek odmietne. Milionovú bábu to urazí tak ho pomlúva, že je bohatý a má dokonca dva domy. Panu Vojtíškovi už nikto nedal ani kúsok chleba, preto musel opustiť Malú Stranu a skúsiť šťastie inde, ale nemal ho. Jedného februárového dňa ho našli zmrzlého.

 

Filmové spracovania:

• Poviedka malostranská 1981 – filmová komédia podľa poviedky Jana Nerudu „Figurky“.
• Poviedky malostranské 1984 (Režia: Pavel Háša)
• Slečna Máry – československý film režiséra Pavla Hášu z roku 1984
• Hastrman – československý film režiséra Iva Paukerta z roku 1955
• Týždeň v tichom dome – československý film režiséra Jiřího Krejčíka z roku 1947
• Vzhůru nohama – československý film režiséra Jiřího Slavíčka z roku 1938 natočený na motívy poviedky Figurky
• niektoré poviedky sfilmované (Hastrman, Přivedla žebráka na mizinu, …)

 

Zdroje:

• http://cs.wikipedia.org/wiki/Pov%C3%ADdky_malostransk%C3%A9
• Licence textu: http://creativecommons.org/licenses/by-sa/3.0/deed.cs