Kniha: Poviedky
Autor: Edgar Allan Poe
Zaslal(a): Join
Skokan
Kráľ: horlivý milovník zdokumentovaných skrytých žartov a žartovných historiek. Reálne vtipy radšej než slovné. Jeho 7 ministrov tvorili ďalší veľkí šprýmař.
Skokan: kráľov dvorný „blázon“. Trpaslík a mrzák. Pohyboval sa akýmsi poskakovaním a kĺzaním = meno Skokan. Ohromná sila v rúk.
Tripetta: pôvabná, krásna „polotrpaslice“ rovnako ako Skokan násilím unesená a darovaná kráľovi. Preto medzi nimi bolo silné priateľské puto. Obaja veľmi obľúbení pri chystanie maškarných slávností. Tripettiny dekorácie a SKOKANOVÁ nápady na hry a kostýmy.
Kráľ po skokanov chce vymyslieť kostýmy pre seba a svojich ministrov. Skokana nič nenapadá a tak ho kráľ nalievať vínom, ktoré Skokan tak nerád. Keď sa ho Tripetta zastane, kráľ ju odstrčil a chrstol jej víno do tváre. Skokan potom vymyslel pre kráľa kostýmy. Kráľa a jeho 7 ministrov prezlečie za spútané orangutany a prekvapí tým celú spoločnosť. Kostýmy bola dokonale presné a nikto by v sále nepoznal, že ide o ľudí. Najskôr je obliekol do priliehavých košieľ a spodkov a pomazal ich dechtom. Srsť napodobnil ľanom. Zviazal ich k sebe dlhým reťazou, že mohli vytvoriť kruh. Skokan uprostred kruhu ešte natiahol kolmo k sebe dva reťaze. V sále bol odstránený veľký luster, aby hosťom nekvapkal na šaty horúci vosk. U stropu zostal len reťaz. O polnoci vtrhli do sály kráľ s ministrami a urobili veľký zmätok. Keď sa dostali do stredu sály, Skokan je hákom prichytil na reťaz od lustra a orangutany okamžite vyleteli do výšky a zostali visieť. Skokan sa k nim vyšplhal a naklonil sa ku kráľovi s pochodňou, ľan a decht vzplanuli a kráľ s ministrami zhorel. Po vykonanej pomste Skokan s Tripettou zmizli.
Zradné srdce
Vrah (rozprávač): na úvod tvrdí, že nie je šialenec, že si celý čas počínal obozretne a rozumne. Nejde mu o starcovo bohatstvo ale jediné, čo ho k smrti vytáča je starcovo supia, bledomodré oko potiahnuté mázdrou. Jediné východisko, ako sa oka zbaviť vidí vo starcovo smrti.
Každý večer o polnoci sa vkráda do starcovej spálne a malú svietidlom svieti priamo na jeho oko. To je však zatvorené, a tak nemá dôvod starca zabiť. Ôsme noci ale starca prebudí. Čaká, až zase zaspí, pretože ho starec v tme nevidel. Počuje ale starcovo tlčúce srdce, ako stále zrýchľuje v narastajúci hrôze. Posvieti na jeho oko lucernou a vidí jeho supia oko otvorené. V tom sa vo vrahovi prebudí amok a rýchlo starca strhne na zem a zvalí na neho posteľ. Starec ešte stihol raz vykríknuť. Potom ale jeho tlkot už slabol, až stíchol celkom. Vrah je spokojný, že supia oko je nadobro preč. Starcovej ostatky rozrezal (opatrne nad kade aby nezostali stopy krvi) a schoval je pod dosky v podlahe starcovej spálne. Skončí v 4 hodiny ráno. To už prichádzajú policajti privolaní susedom, ktorý v noci počul výkrik. Páchateľ si je príliš istý svojou brilantnosťou a policajta sprevádza po starcovo byte, ukazuje im jeho nedotknuté bohatstvo, a tvrdia, že ten výkrik pochádza od neho pri zlom sne. Starec, tvrdí, odišiel na vidiek. Je si sebou tak istý, že prinesie policajtom stoličky a postaví ich priamo v mieste, kde sú pod nimi uschované pozostatky obete, aby si oddýchli. sedí s nimi a nenútene konverzuje. Po chvíli ale počuje tlmený tlkot, ktorý sa stále stupňuje. Dôjde mu, že je to starcovo srdca a prenasleduje ho po smrti. Tlkot silnie a páchateľ z neho už šalejú, až sa ku všetkému dobrovoľne prizná a odhalí aj miesto ukryté mŕtvoly.
Pád domu Usherovcov
Rozprávač: priateľ z detstva posledného zástupcu rodu Usher, Rodericka Ushera. Prichádza na jeho pochmúrne panstve na popud priateľova naliehavého listu. Cestou do domu opisuje trúchlivá a depresívne krajinu okolo panstva vrátane domu.
Roderick Usher: skôr veselý spoločník, pri návšteve má ale rozprávač problém priateľa spoznať. Jeho vyschnutá postava, silná bledosť pleti, nadprirodzený lesk veľkých očí, tenké a bezfarebné pery, povlávající, neupravené a neuveriteľne jemné vlasy. Opisuje svoju chorobu ako akési zdedené zlo. Trpel až chorobným zbystrením zmyslov. Neznášal vôňu kvetov, bolesť očí pri svetle, počúvanie iba určitých tónov niektorých strunových nástrojov. Maľoval stiesnené, tienisté a depresívne obrazy s na gitaru vyludzoval podivné melódie. K jeho stavu prispievala aj vlečúca choroba jeho milovanej sestry lady Madeline, u ktorej cítil, že prichádza jej koniec.
Lady Madeline: Roderickovo dvojča. Doktori nedokázali pomenovať jej chorobu. Bola údajne katalepsie povahy (?). Keď ju pri príchode rozprávač zbadal, len sa neprítomne prešla po miestnosti, bledá, vyzerajúce ako duch. Rozprávač nadobudol dojem, že vtedy ju vydeľ aj naposledy.
Roderick priateľovi jeden večer oznámil, že Madeline zomrela, a že než ju definitívne pochová, po 14 dní ju uloží do jednej z čiernych komôr v prízemí budovy. Potom sa jeho správanie ešte zmenilo. Prestal sa zaoberať svojimi vecami a bezcieľne blúdil po komnatách. Jeho tvár ešte viac zamračila sa mu a oči stratili svoj lesk. Celé hodiny hľadel do prázdna. Akoby mal nejaké strašné tajomstvo a potreboval ho s niekým zdieľať. Ôsmeho večera od pohrebu Madeline bola vonku veľká búrka. Ale temnota zostávala. Nebol vidieť mesiac, hviezdy ani blesky. Rozprávač sa vydesene prebudil. Cítil akýsi nepokoj, ktorý si nedokázal vysvetliť. Do jeho izby prišiel aj Roderick. Jeho duševný stav bol stále zlý a víchrica ho ešte prehlbovala. Jeho priateľ preto siahol po básnickej zbierke Šialený Trist (Launcelot Canning) ktorú mu čítal na upokojenie. Vždy, keď došiel k nejaké pasáži popisujúce nejaký zvuk, ten zvuk aj začul (praskot dreva, krik). Roderick zatiaľ nenápadne nakrútil svoju stoličku smerom k dverám. Hlavu mal položenú na prsiach a niečo si mrmlal. Jeho priateľ prestal čítať a načúval mu. „Nie je počuť? Áno – počujem to a počul som to. Dlho,dlho …. „“ A predsa som sa neodvážil ….. „“ neodvážil som sa hovoriť „“ Pochovali sme ju zaživa. Nepovedal som že moje zmysly sú bystré? „“ … začul som už jeje prvý slabé pohyby v pusté rakve. „“ nevráti sa sem teraz? Neponáhľa už, aby mi vyčinila za môj zhon? Nepočul si jej kroky na schodoch? Nepočul si jej ťažký a hrozný tepoty jej srdca? Šialenci! „ „Šialenci. Hovorím ti, že stojí v tomto okamihu pred dverami! „Dvere sa v tom okamihu otvorili a v nich stála lady Madeline v Nile rúchu postriekaná krvou a so stopami predošlého zápasu o oslobodenie. Vrhla sa do bratovho náručí a strhol ho, už bezduchého na zem. Zomrel predošlú hrôzou. Rozprávač okamžite uteká z prekliateho domu, ktorý sa potom rozpadá a mizne v čiernom jazere, ktoré ho obklopovalo.
Jama a kyvadlo
Väzeň: odsúdený inkvizíciou k trestu smrti. Odsúdený už sa aj teší na večný pokoj a rýchlu smrť. Tej mu ale nebude dopriate. Je plánované, že jeho smrť bude hrozná a zdĺhavá. Po odsúdení upadá do mdlôb a prebúdza sa už v úplnej temnote svojej cely. Celý proces jeho utrpenie je písaný v ich forme. Odsúdenec je sám, len so svojim utrpením a myšlienkami.
Po prvé má na jeho duševné rozpoloženie strach z úplnej temnoty okolo az neznámeho, čo ho čaká. Po precitnutí sa snažia porovnať si myšlienky a spomienky. Bál sa otvoriť oči. Bál sa že okolo neho nič nebude. Nemá pojem o čase, ktorý už ubehol. Pripadá mu ako večnosť. Nechápe, prečo nebol hneď upálený, ako sa to s odsúdencovi robí. Pri úvahami o svojom osude a strašných myšlienkach znova omdlel. Po prebudení je ešte zúfalejšie zo svojej neistoty. Urobil pár krokov, hľadajúc svetlo. Bez výsledku. Cestou spomína na strašné povesti o toledskej väzení. Náhle narazí na stenu. Pokračuje pozdĺž nej. Snažia sa zistiť rozmery okrúhle cely, a preto hľadá nôž na poznačení, ale zistí, že mu jeho šaty vymenili za kutňu z hrubého serže. Nakoniec použil ako značku útržok zo svojej Kutná. Rozsah žalára a jeho slabosť ho ale na okamih premohli a zaspal. Keď sa prebudil, našiel vedľa seba bochník chleba a džbán vody. Keď dorazil k svojmu útržku napočítal 100 krokov. Pokračoval v skúmaní svojej cely a rozhodol sa ju prejsť naprieč. Snaží sa ísť rázne, ale kutňa sa mu zamotá medzi nohy a upadne. V tom objavil obrie jamu priamo uprostred žalára. Pád mu dočasne zachránil život. Pochopil, že z dvoch druhov inkvizičných útrpných smrťou, telesnú a duševnú, má on skončiť tou druhou. Opäť zaspal a po prebudení našiel vedľa seba zas chleba a vodu. V tej bol zrejme nejaký uspávací lekvár, pretože okamžite zaspal takmer smrteľným spánkom.
Po prebudení je jeho krypta ľahko osvietená, a tak konečne vidí svoje väzenie. Odhadol zle rozmery a v skutočnosti má tvar skôr štvorca. Múry neboli z kameňa ale zo železa a pokreslené strašné výjavy zo záhrobia. Zaujal aj novú polohu. Bol na znak pripútaný remeňom k akémusi štipcami. Mal voľnú iba hlavu a ľavú ruku kvôli jedlu. Džbán už nedostal a jedlo bolo schválne veľa korenené. Znovu sa rozhliadal po cele a hľadal čo nového ho čaká, keď smrť jamou prežil. Všimol si nad ním zaveseného kyvadla s ostrou čepeľou. Asi po hodine na miesto znova pozrel as hrôzou zistil, že kyvadlo je o niečo, ktorej a hojdá sa rýchlejšie, priamo nad jeho srdcom. Hodinu po hodine sa posúvalo nižšie a nižšie. Odsúdenec sa modlí, aby už bolo po všetkom. V tom ho napadla záchranná myšlienka. využil k tomu krysy, ktoré ho okrádali o jedlo. Kam bol schopný dosiahnuť, potrel svoje putá zvyškom jedla a čakal. Po čase, keď už bolo kyvadlo nebezpečne blízko jeho hrudi, bol voľný. Ale stále v rúk inkvizícia. Po väzni úteku bolo kyvadlo vytiahnuté späť hore.
Železné steny sa rozžeravil, maľby na ich stenách akoby ožili, a začali sa približovať. Miestnosť sa zmenšovala, a jediný únik od rozžeravených stien smeroval do jamy. Keď už neostávalo pevného miesta na podlahe, pred svojím pádom do jamy zo seba ešte vydral obedňajšiu výkrik. V tom sa ozvala vrava ľudských krokov, a ohnivé steny začali cúvať. Keď už v mdlobách padal do priepasti, zachytila ho záchranná ruka. Ruka generála Lasalle. Francúzska armáda vtrhla do Toleda. Inkvizícia bola v rúk svojich nepriateľov.
Čierny kocúr
Rozprávač: Odmalička láska k zvieratám. Po skorom sobáši túto záľubu zistil aj u svojej ženy. Domácnosť preto zahŕňala aj vtáky, zlatú rybku, psa, králiky, malú opicu a čierneho kocúra Pluta. Ten mu bol najmilší. Bol to jeho verný spoločník. Časom sa ale rozprávač zmenil k horšiemu. Stal sa z neho alkoholik. Robil násilností ako na zvieratách, tak na svojej žene. Iba kocúra zatiaľ nijako netrápil.
Jedného dňa ale prišlo aj na neho. Po svojom nočnom návrate z krčmy, kedy bol rozprávač opäť značne pod parou, nadobudol dojem, že sa mu kocúr vyhýba. Prudko ho chytil a vyľakane zviera sa mu zahryzol do ruky. To vyburcovalo rozprávača k hroznému činu a vyrezal kocúrovi oko. Kocúr sa síce rýchlo zotavoval, ale Rozprávač nadobudol dojem, že musí svoj hrozný čin dokonať. Jedného rána kocúra obesil na strome. Nasledujúce noci jeho dom celý zhorel aj so všetkým jeho majetkom. Len jedna stena domu bola nápadne neporučená. A na nej bol vyrytý obrys mačky so slučkou okolo krku. Po čase zistil, že mu zviera chýba a začal sa obzerať po náhrade. Náhodou narazil na takmer zhodného kocúra, ktoré sa odlišujú od Pluta len bielou škvrnou na hrudi. Kocúr ho nasledoval až domov a stal sa miláčikom i jeho ženy. Časom sa mu ale kocúr začal opäť protiviť. Pripomínal mu pocity hanby zo smrti Pluta. Kocúrovi sa snažil vyhýbať. Čím viac sa mu ale kocúr prenasledoval, tým väčšia videl kocúr vo svojom majiteľovi zaľúbenie. Z kocúra mal strach, ale bál sa ho zbaviť. strach z neho mal o to väčšie, keď sa jeho, spočiatku beztvará škvrna zmenila v úplne jasný obrazec šibenice. Jeho predchádzajúca nevrlosť postupne prechádzala v nenávisť ku všetkému na svete ak celému ľudstvu. Najviac to odnášala jeho žena. keď s nej jedného dňa šiel do pivnice a kocúr sa hnal za ním, až ho skoro zrazil dole, posadla ho zúrivosť a uchopil sekeru s úmyslom už navždy kocúra usmrtiť. Ranu zastavila jeho žena. To ho ešte viac rozdivočilo a ženu sekol do hlavy a zabil ju. Rozhodol sa zamurovať mŕtvolu v pivnici. Kocúr zmizol. Keď prišli vyšetrovatelia, celý dom starostlivo prehľadali a pri asi štvrtej návšteve pivnice sa rozhodli uspokojením pátranie skončiť. Vrah si bol tak istý svojím dokonalým zamaskovaním, že ešte provokatívne udrel do steny za ktorou bola mŕtvola so slovami: „….. tieto steny sú veľmi dôkladne stavané. „V tom sa spoza nej ozval tlmený nárek, ktorý sa postupne menil v neľudský krik, pochádzajúce snáď z pekla. Keď múr strhli, objavili za ňou mŕtvolu, na ktorej hlave sedel onen čierny kocúr.
Súdok amontillada
Montresor pomsta Fortunato za urážky a zosmiešňovanie (heslo rodu: Nikto ma neurazí beztrestne)
Fortunato: baví sa na Montresorův účet. Tiež sa považuje za veľkého znalca vín. To sa tiež stane kľúčik k Montresorově pomste
Montresor stretne o Fašniku Fortuny už v podnapitom stave a tak využije príležitosť, a pod zámienkou, že mu práve priviezli sud Amontilladského vína, ho naláka k sebe domov. Na ceste do podzemia ho ešte M. presviedča, aby sa kvôli nachladnutiu do vlhkých pivníc nevydával, že si pozve radšej odborníka Luchesiho. Takúto príležitosť si ale F, nemôže nechať ujsť. pokračujú v ceste, pri ktorej dáva M. Fortunato ochutnať aj rôzne iné vína, aby bol ešte bezbrannejšie a malátnejšie. Stále mu ale radí, aby sa vrátil, aby neochorel. F. sa ale nedá odbiť. Cestou sa dostali až k veľké krypte, na konci ktorej bola menšia, a v nej, za zbúranú stenou čnel malý výbežok. Tam je vraj víno A. Fortunato dychtivo vstúpi a M. hneď za ním, a okamžite ho pripúta reťazou k stene. M. odhalí schované murárske náčinie a začne vchod zamurovať. F. si najskôr myslí, že ide o vtip. Keď si uvedomil, čo sa deje, začal vzdychať, rinčať reťaze a potom už len revať. M. sa pásol na jeho utrpenie a na F. rev zodpovedal rovnakým revom. Potom sa ale z výklenku ozval neľudský, diabolský smiech. Hovoril, že je to skvelý žart, a že sa tomu ešte zasmej í, ale že už je čas ísť. A M. odpovedal: Áno, s pomocou božou. F. sa už neozval. Pri hody do krypty sa ozval len slabý zvuk roľnícky na F. čiapke.
Démon zvrátenosti
Hlavná postava rozpráva svoj čin už vo väzení, čakajúci na smrť. Na úvode sa ale pred čitateľom obhajuje, že nie je šialenec, a že za jeho čin môže démon zvrátenosti. Démon zvrátenosti čitateľovi vysvetľuje a udáva aj príklady pre predstavu. Je to nejaký popud v nás, ktorý nás núti robiť veci, ktoré by sme robiť nemali. V istých mysliach a za istých okolností sa tento popud stáva absolútne neodolateľným.
„Dielo musí byť dokončené dnes, a predsa ho odkladáme na zajtrajšok – prečo? Na to nie je odpoveď, ibaže cítime zvrátene, užívajúc avšak tohto slova bez akéhokoľvek porozumenia a princípu. Zajtrajšok príde as ním sa dostaví netrpezlivá úzkosť vykonať našu povinnosť; ale práve s touto narastajúcou úzkosťou prichádza tiež bezmenná, naozaj strašná a nevyspytateľná túžba po odkladu. Táto túžba zbiera silu, zatiaľ čo chvíľa míňajú „
Keď ubehne vymeraný čas ..
Strach … „Uteká, mizne – sme voľní. Stará energia sa vracia. Chceme teraz pracovať. Ale beda, je príliš neskoro! Stojíme na okraji priepasti. „
Ak nás pomocná ruka nestiahne späť, spadneme dolu a sme zničení.
Po úvode prichádza opis jeho zločinu. Dlho skúmal rôzne prostriedky vraždy, ale všetky viedli k odhalenie. Pri čítaní francúzskych pamäťou našiel ten najlepší spôsob. Jedom napustené sviečky. Využil aj faktu, že si jeho obeť rado do noci číta, a jej izba je zle vetraný. Vražda sa mu podarí bez akéhokoľvek podozrenia alebo stopy. Zdedil peniaze a spokojne si žil, až ho jeden čas začala trápiť neodbytná, dotieravá myšlienka. Sám seba uisťuje, že je v bezpečia a nemôže byť prezradený inak, než verejným priznaním. Takúto pochabosť predsa nesmie urobiť. Znovu ho chytá démon zvrátenosti. Začne na ulici utekať. Ľudia ho začali prenasledovať. Cudzie ruka ho chytila za plece. V tom stavidlá slov povolila a vrah všetko dopodrobna priznal.
Morella
Hlavná postava opisuje dievča Morell, s ktorou sa aj po čase oženil. Nemiloval ju, ale cítil k nej isté sympatie. Bola veľmi vzdelaná, mala rada zvlášť steru nemeckej knihy, a stránila sa spoločnosti. Zaujímala sa hlavne o filozofiu, o ktoré tiež s manželom dlhé časy diskutovali a rozoberali rôzne diela. Časom mu ale začala vadiť a prial si jej smrť. Po čase Morella ochorela (červené škvrnky v tvári)! A manžel už len čakal na deň jej smrti, ale doba čakania sa mu zdala nekonečná. Keď ten deň prišiel, pozvala si Morella manžela k lôžku. 5ekla mu, že vie že ju nikdy nemiloval ale že ona má v sebe ešte veľa lásky, a že umiera, a predsa bude stále žiť. V poslednej hodine porodila dieťa. Prvýkrát sa nadýchlo až po matkinej smrti. Morella ešte prorokovala, že jeho šťastné dni už skončili a nastávajú pre neho dni smútku a utrpenia.
Dieťa rástlo a tešilo sa skvelému zdraviu, ale čím ďalej viac sa podobalo svojej matke. Detské oči boli očami vyspelé múdre ženy, jej reč bola rečou skúsené, múdre ženy. Do jej 10tich rokov ju nepomenoval. Prišiel krst a hoci myslel na rôzne dievčenské mená, akoby donútený vyslovil „Morella“ dcéra zmeravela a so sklenými očami upretými k nebi klepnuvší na mramorovej doska ich hrobky zvolala „Tu som!“ a dievča padla mŕtva k krajine. Keď ju ukladal do hrobky k jej matke, matkino telo tam nebolo.
Eleonora
rozprávač
Eleonara
Ermengarda
Rozprávač opisuje svoje detstvo a mladosť na odľahlom panstve svojich rodičov, kedy všetok čas trávil so svojou sesternicou Eleonórou. Z detského priateľstva vznikla láska. Spolu so prechádzajú panstvom, nádhernou krajinou a sedávajú na brehu čarovného potoka. Keď pôvabná E. dovŕšila15 rokov, pocítila blízkosť smrti. Keď svoj osud a strach, že svoju lásku zasvätí iné dievčaťu, sľúbil jej rozprávač, že svoju lásku zasvätí iba ňou aj po smrti. Tak dal Eleonóra pred smrťou pokoj. Tá mu na oplátku sľúbila ochrannú ruku a pokiaľ to pôjde ľahká znamenie vo forme vôni kadidiel vo vetre a návštevách v spánku. Po jej smrti boli všetky dni šedé a smutné, a rozprávač túži po vriacej láske, ktorú v sebe stále cíti. Po čase sa odsťahuje do mesta a stretne dievča Ermengerdu, do ktorej sa najpokornejšie a najvernejšie zamiluje. kliatby z porušenie sľubu sa nebojí. S Ermengardou sa ožení. Jednej noci ho prebudili poznáme vzdychy a Eleonořin hlas mu povedal, že sa nemusí báť, je zbavený sľubov. Duch lásky vládne a panuje.
Berenice
Egus: od mladosti chorľavý a ponorený, zaľúbenie našiel v kláštornom štúdiu. zároveň s B. chorobou trpel zvýšenou pozornosťou na detaily a nenápadné predmety. Nazýva sa šialencom, a to vidí aj ako svoju chorobu.
Berenice: sesternica Eguse, jeho opak, prekypujúci zdravím a krásou, dobrodružnou povahou, jej krása trvala až do onej choroby, padúcnicou, ktorá napadla jej ho ducha i telo. Vyziabnutá, jej oči neživé a mdlé, tenké zvraštený pery. Jediné, čo zostalo nepoškodené chorôb, boli jej dokonalé zuby.
Jej zuby bol úplne fascinovaný a stále na nej musel myslieť. nepochopiteľne v nich videl navrátenie svojho pokoja a zbavené sa svojej „choroby“.
Tej noci, keď zbadal jej zuby, Berenice podľahla svojej chorobe a pochovali jej. Tej noci k nemu príde naľakaný sluha a hovorí o znesvätenie hrobe a znetvorenom tele, ktoré bolo stále živé. Potom sluha ukázal na Egusovy šaty, zablatené a postriekané krvou a jeho ruku, poznamenanú odtlačky ľudských nechtov. Pri stene bol postavený rýľ. Egus s výkrikom skočil po skrinke na svojom stole, ktorá ho už pred tým zaujala, aj keď nevedel prečo. Ale bál sa ju otvoriť. Vypadla mu z rúk a roubila sa. Z nej sa vysypalo niekoľko zubárskych nástrojov a 20 belostných dokonalých zubov.
Medailón
Starý pán, poznačený svojimi zraneniami zo stretov so zbojníkmi, hľadá úľavu pre bolesť zo svojich zranení. Jeho sluha Pedro mu ale odmieta pustiť žilou. Tak hľadá pomoc v ópiu. Tak sa dostane do stavu delíria a sluha je preto ubytuje v opustenom zámku, aby jeho pán v tomto stave nespal vonku. Uloží pána do postele a toho vo svojom stave zaujmú obrazy na stenách. Zvlášť potom jeden. Portrét mladé dievčatá. Príbeh obrazu je ale smutný. Jeho autor maľoval svoju milú v temné veži, a tak ako bol obraz stále hotovými, maliar nepozoroval, že jeho láska zatiaľ viac a viac chorľavie. Pre svojho milovaného ale stála modelom ďalej. Ten si ale jej choroby ani nevšimol. Tak bol pohrúžený do svojho diela. Keď ho dokončil. Pozerajúc na svoje dielo naraz zbledol as hrôzou v hlase zvolal: „Toť naozaj život sám.“ Keď sa potom náhle obrátil na svoju milenku, tá už bola mŕtva.
Maska červenej smrti
Princ Prospero: šťastný, neohrozený, pútavé. V jeho panstvo vypukol mor. On sa s 1000 svojich zdravých priateľov od dvora uzavrel do svojho zámku, aby všetci unikli smrti. Pevnosť bola skvele zásobená a pre uvoľnenie atmosféry sa rozhodol usporiadať maškarný bál. Pre neho bolo prichystané 7 miestností. Vďaka princovom záľube v bizarnosti boli aj tieto izby v tomto štýle.
izby: nepravidelne rozmiestnené, svetlo bolo len na chodbe, spájajúcej izby. Každá zdobená v inej farbe. Modrá, purpurová, zelená, oranžová, biela, fialová a čierna. V siedmom čiernom izbe však boli okná zdobená purpurovo ( „farby temné krvi“), a boli v nej veľké ebenové hodiny, ktoré v každú celú hodinu bili hlasno, hlboko, harmonicky a veľmi podmanivo. Hudobníci prestávali hrať, tanečníci tancovať. Po odbití sa všetko zase vrátilo do normálu.
Keď hodiny odbili polnoc, hostia si začali všímať zamaskované postavy, ktorú predtým nespozorovali. Prvotné prekvapenie sa zmenilo s des, hrôzu a odpor. Vychudnutá postava bola zahalená do pohrebného rubáša, na tvári masku, upravenou tak výstižne, že sa podobala tvári mŕtvoly a šat aj tvár mal postriekanú krvou. Maska červenej smrti. Princ sa veľmi nahneval pre túto provokáciu a prikázal jeho odmaskovaní, aby videl, kto sa opovážil. Nikto sa ale neodvážil zakuklenci dotknúť. Ten najskôr pristúpil k princovi a potom ďalej pokračoval z modrého izby až do čierneho. Nikým nezastavané. Princ sa s mečom vyrútil za ním. Na pár krokov od zakuklenci sa ten zrazu otočil a pozrel na princa. Ten vykríkol a padol mŕtvy. Za ním sa vyrútil aj dav a keď chceli chytiť zakuklenci, ten sa rozplynul a všetci pochopili, že je navštívila červení smrť. Keď zomrel posledný hodovníkov, ebenové hodiny prestali biť.
Kráľ mor
Námorník NÔH: starší, neobyčajne vysoký a chudý. Kvôli svojej výške nahrbený. Holú lícne kosti, supia nos.
Námorník Hugo Tarpaulin: mladší, malý, zavalitý, malá očká, tučná tvár.
V ten večer zakotvila ich loď pri Londýne a dvojica obchádzala krčmy, kým neboli úplne bez peňazí. Po úteku bez platenia a prenasledovaní krčmové sa schovali v zahradenie časti Londýna, odrezané a vyľudnené kvôli moru. Dostali sa do jedného domu, vyzerajúceho ako pohrebný ústav a stretli sa tam s 6 podivnými postavami. Okolo stola sedia na márach a pijú víno z ľudských lebiek. Nad stolom je zavesená ľudská kostra a v lebke je umiestnených niekoľko uhlíkov pre osvetlenie. Popíja tú kráľ Mor prvý, kráľovná Moruša, Jeho Milosť arcivojvoda Morový, Jeho Milosť Vojvoda morový, Jeho Milosť vojvoda Amor a Jej Jasnosť arcivojvodkyňa Morana. Na Nohova otázku, čo tu robia, odvetí kráľ, že to je ich vec a nemôžu sa o nej s nimi baviť. Ale že pripíja na ich vládkyňu, Smrť. Hugo spoločnosť urazí, keď pomenuje smrť „Mořským diablom“. Za trest majú obaja vypiť jedným dúškom na kolenách každý jeden galón rosolky. Potom môžu odísť, alebo sa pridať k výsadám ich stolu. Ak neplní, budú spútaní a utopení s onom suda. Nožička sa bráni, že to je nemožné, ale Hugo sa cíti vypiť nielen svoj sud, ale aj sud svojho priateľa. Kráľ Mor trvá na tom, že každý má vypiť svoj sud. To je rozsudok. Hugo vyhlásil, že má v sebe miesto aj na dva, tri ďalšie takéto sudy, ale že nemieni na všetkých štyroch piť na zdravie diablovi, a že Kráľ mor nie je nikto iný ako herec Tim Hurlygurly. V tom sa na neho Spoločnosť vrhla sa slovami „zrada“ a hlavou napred ho hodili do suda rosolky. Noho zatiaľ začal bitku so zvyškom osadenstva a po chvíli bol jasným víťazom. Prevrhol sud s Hugom a zachránil ho. Na úteku ešte schmatol kráľovnú Moran a námorníci utekali späť na svoju loď Faraon.
Ohnivý kôň
Dve rodiny spolu majú už dlhé časy spory. Sú to susedia s neustálymi spormi. Metzengersteinové vraj ale jedného dňa zvíťazí nad Berlifitzingy. Lenže gróf Berlifitzing je posledným členom rodiny. Je už starý oproti potomkovi Metzengersterinů Bedricha.
Jedného dňa stajne Ber. zachváti plamene. V tej dobe Bedrich sedí nerobiac v izbe a sleduje obraz mohutného neprirodzeného kone patriaci Ber. Zdá sa mu živý. Poddaní objavia koňa, ktorý má iniciály Ber., Tam ale starý muž tvrdí, že kôň jeho nie je. Bedrich si tak koňa nechá. Zanedbáva všetky svoje povinnosti a stará sa len o neho. Zvláštne mu učaroval. Posledný Ber. umiera v plameňoch, ale zdá sa, ako by posledný nebol starý muž, ale kôň. Bedrich sa jednej noci s ním vydáva zvláštne uchvátený na prechádzku. Medzitým zhorí jeho sídlo. Jazdec už nemôže získať kontrolu nad koňom a ten ho zavedie do plameňov. Tak končí oba rody. Len dym v tvare koňa vystúpil nad spálenisko.