Faust – rozbor (obsah)

 

Kniha: Faust

Autor: Johann Wolfgang Goethe

Pridal(a): Mark3t

 

Johann Wolfgang Goethe

• * 28. 8. 1749 Frankfurt nad Mohanom – † 22. 3. 1832 Výmar
• Najväčší nemecký básnik, jeden zo symbolov tvorivej génia v svetovej kultúre, prozaik, dramatik, historik umenia a umelecký kritik, právnik a politik, biológ a staviteľ.
• Otec bol cisársky radca a veľmi zodpovedne sa staral o výchovu a vzdelanie svojho syna → mladý
• Goethe sa učil gréčtinu, latinčinu, hebrejčinu, francúzštinu, angličtinu a taliančinu a dobre znal aj literatúru písanú v týchto jazykoch → v rokoch 1765-68 študoval práva v Lipsku
• V devätnástich sa ťažko roznemohol a musel sa na čas vrátiť domov → v tej dobe sa plne prejavuje jeho jedinečné pozorovateľské nadanie a schopnosť vcítiť sa do psychiky druhých
• Všetky podnety z milostných vzťahov, osobných stretnutí, rozhovorov a náhodných poznámok uchovával vo svojej geniálnej pamäti a neskôr ich využil vo svojej tvorbe

 

Tvorba:

• a) drama:
  • Triumf citovosti – podľa Goetha „dramatický vrtoch“
  • Faust – dvojdielna filozofická báseň v dramatickej podobe
  • Ifigénia na Tauride – veršovaná tragédia, ktorá čerpá námet zo starogréckej trójskej báje
  • Anethe, Nálada zamilovaného
• b) poézia:
  • Prometeus – táto báseň nadväzuje na antický mýtus o Prométheovi, zobrazuje tu ale rebelujúceho a triumfujúceho hrdinu.
  • Kráľ duchov, Čarodejník učeň – balady
  • Život oslavujem – zbierka básní
• c) romány:
  • Utrpenie mladého Werthera – najslávnejší román 18. storočia, ktorý je písaný formou listov a zápisov z denníka. Hrdina románu nemôže nájsť svoje miesto v svete plnom zla, bez možnosti prirodzeného žitia a spácha samovraždu.
  • Viléma Meistera roky učňovské – vývojový a výchovný román,
  • Viléma Meistera roky tovarišské – protiklad Utrpenia mladého Werthera

 

Znaky a vplyv tvorby:

• Zo všetkých veľkých západných básnikov je pre nás Goethe ako básnik najmenej prístupný – istý k tomu prispieva aj ťažká preložiteľnosť jeho poézie. A tak, hoci každé Goetheho dielo nesie pečať svojho autora, jeho jedinečnej osobnosti, nemá Goetheho poézia nijaký výrazný vplyv na súčasných nemeckých autorov.
• Goethe mal obrovské básnické ambície, snažil sa rozšíriť európsku literárnu tradíciu, ale bránil sa tomu prispôsobiť sa jej, nechať sa ovplyvniť a stratiť vlastnú.
• Jeho básne majú bezpochyby lyrické aj epické kvality, predsa čitateľov nedojímajú, postrádajú akýkoľvek prvok sentimentu či vášne. Goetheho poézia je jednolitá a leckdy sa môže zdať kvôli svojej archaickosti až nestraviteľná.

 

Literárny kontext

Preromantizmus:

• Umelecký prúd 2. polovice 18. storočia, ktorý vznikol najmä ako reakcia na klasicizmus a osvietenstvo – vo svojej dobe ho tvorí predovšetkým meštianstvo ako prejav svojho nového životného postoju a umeleckého štýlu → kladie dôraz na citové hodnoty prostého, „nezkaženého“ človeka.
• V literatúre sa vedľa názvu preromantizmus môžeme stretnúť aj s názvom sentimentalizmus, pretože preromantizmus sa orientuje hlavne na posilnenie emocionálnej pôsobivosti umeleckých diel.
• Chápe umenie ako prostriedok na premenu sveta. Zdôrazňuje cit aj vášeň, za silný inšpiračný zdroj je považovaná ľudová poézia, rozvíja sa vzťah k prírode, fantázii, dávnoveku…
• Častými motívmi sú cintoríny, jazerá, trosky hradov, mesačný svit, symbol mnícha, pustovníka, väzňa alebo pútnika.

 

Znaky:

• Prechod medzi klasicizmom a romantizmom
• Dôraz na cit (morálku, ctnosti)
• Odmietnutie konvencií, príkazov, poriadku → aj v umeleckej tvorbe (požiadavka úplnej tvorivej slobody)
• Nerozdieľovanie na vrstvy (spoločnosť)
• Návrat k prírode, k ľudovej slovesnosti (folklóru)
• Vzor: vidiecky, prostý, nezkažený človek; prostý spôsob života
• Obdiv k schopnému, podnikavému jedincovi
• V Nemecku literárne hnutie Sturm und Drang (búrka a vzdor) – išlo o skupinu mladých umelcov vedených J. W. Goethem, ktorí pojali umeleckú tvorbu ako výraz umeľcovej osobnosti, jeho citov a temperamentu a neuznávali žiadne záväzné pravidlá, ktorými by sa mal tento výraz riadiť → proti spoločenskej nespravodlivosti, útlaku, neslobode, pokrytectvu…

 

Český preromantizmus:

• V českom prostredí zodpovedá preromantizmus prvej fáze národného obrodenia
• Dôraz na cit → spojenie verejného a súkromného citu (Jan Kollár)
• Kult prírody, folklóru, dávnoveku aj šťastnej budúcnosti (Rukopis královédvorský, Rukopis zelenohorský, F. L. Čelakovský, J. Kollár)
• Rozpätie citu: láska k žene, národu, ľudstvu; bratstvo (slovanská vzájomnosť, všeobecná humanita – J. Kollár)
• V dôsledku slabosti českej buržoázie nemožnosť sny realizovať, preto buď nadmerný entuziazmus alebo naopak elegizmus (J. Kollár)
• Úsilie o rozvoj národného jazyka (zvlášť básnického a odborného – J. Jungmann)

(Obdobie preromantizmu sa u niektorých európskych národov časovo zhoduje s obdobím osvietenstva a národným obrodením.)

 

Ďalší autori:

• Jean-Jacques Rousseau – Emil alebo O výchove
• Antoine-François Prévost – Manon Lescaut
• Thomas Percy – Pamäti starej anglickej poézie
• James Macpherson – Ossianove spevy
• Lawrence Sterne – Tristram Shandy
• Johann Gottfried Herder
• Friedrich Schiller – Lupiči
• Václav Thám
• Jan Kollár – Slávy dcéra
• František Ladislav Čelakovský – Slovanské národné piesne

 

Rozbor diela: Faust

Téma, myšlienka:

• Goethe založil drámu aj na kontraste dobra so zlom. Položil proti sebe túžbu po poznaní a pesimizmus. Viac ako dej, sú dôležité filozofické myšlienky. Rieši zmysel života a upozorňuje na náročnú cestu k ideálu, ktorá vedie cez mnoho prekážok.
• Venovanie obsahuje nielen spomienky Goetha na už skôr spracovaný námet, ale aj na pocity a myšlienky z jeho mladosti. Sťažuje sa na uplynutý čas, opisuje smútok nad stratenými priateľmi.

 

Námet:

• Námetom diela Faust od Johanna Wolfganga von Goetha je stredoveká legenda o Faustovi, ktorý zapredal svoju dušu diablovi → predlohou tejto legendy je skutočná postava stredovekého nemeckého alchymistu, astrológa a mága dr. Johanna Fausta.
• Vyprávaním o Faustovi sa Goethe inšpiroval už v mladosti, keď počas štúdia v Lipsku napísal na toto téma prozaické scény, ktoré dostali názov Urfaust. V rozmrzelenej nálade svoje dielo nazýval ako ježibabí výplod. Táto nálada bola následkom toho, že si všimol, ako sa mu dielo pod rukami komplikuje a stáva sa nezaťažiteľným do tradičných literárnych žánrov.

 

Kompozícia:

• Dokončené dráma má dve časti: Faust I., Faust II., diely knihy sú od seba oddeľené smrťou Markétky.
• Pred prvou časťou, ktorá obsahuje 25 scén, je napísané Venovanie, Predohra na divadle a Prológ v nebi. Druhá časť tragédie sa skladá z 27 scén, obsažených v päť dejaní. Kniha, ktorú som prečítala ja, navyše obsahuje predmluvu, vydavateľov doslov a poznámky prekladateľa O. Fischera.
• Kompozičný postup diela je chronologický, objavujú sa tu prvky antického dramatu, ktoré sa miešajú s prvkami komickými aj tragickými. Kniha je prevažne veršovaná, striedajú sa metrické schémy aj rýmy
• Prozaický text sa objavil iba v jednej časti, a to pri rozhovore Fausta s Mefistofelesom.

 

Jazyk a štýl:

• Celé dielo je prepletené mnohými prechodníkmi a jazykovými prostriedkami:
  • anafora (keď nepriateľ sa sápe na teba, keď dotierave ťa laskajúc,)
  • epifora (S vládkyňou plešte, s Helenou plešte,)
  • aliterácia (Hrob, hrana, hrom či hrôza, hrotivý -)
  • prirovnanie (Vlnka znie ako poviedanie,)
  • enumerácia (Šturká, tlačí, vzpína, vzrýva, )
  • eufemizmus (modlitbičky)
  • dysfemizmus (zdechlina)
  • exklamácia (Ó vzhúr!)
  • hyperbola (Ráz – a sto sa ich splítajú.)
  • metafora (Má prsia v plameňoch sa dusí!)
  • synekdocha (Tu máš svoje sklo!)
  • epiteton (ďábelskou mrazivou svoju päsť)
  • onomatopoia (Aký desný zvuk to stená!)
  • epizeuxis (Mlč, ó, mlč len!)

 

Hlavné postavy:

• Faust – večne nespokojený stredoveký učenec – pôvodne rebelant proti starej spoločnosti a myšlienkovým konvenciám, túžiaci po stále novom a novom poznaní → hľadá pravdu a pretvára svet – mení sa v predstaviteľa činorodého ľudstva
• Mefistofeles – symbol zla, diabol usilujúci o Faustovu dušu → ztelesňuje skepticizmus a pochybovačnosť

 

Dej (obsah) diela:

Na samom počiatku knihy je sťažka Boha s diablom o ľudskú dušu. Bôh verí, že sa Faust nenechá zmást sľubmi večného mladia a zostane mu verný. V tej dobe Faust túži natoliko po vzdelaní, že stvrdí krvou dohodu, ktorú mu ponúkne Mefistofeles. Ak Faust dosiahne pokoj a uspokojenie, prepadne jeho duša peklu. Mefistofeles splňuje všetky Faustove želania, aby ho dokázal odvrátiť od túžby po vedení. Nechá ho poznať krásy sveta, omladí ho a do cesty mu privedie krásnu dievčinu Markétku, do ktorej sa Faust zamiluje. Markétka spôsobí smrť svojej matky aj brata, lenže s tým nedokáže žiť a tak zabije dieťa, ktoré mala s Faustom. Keď sa Faust dozvie, že Markétka čaká vo väzení na popravu, rozhodne sa jej pomôcť. Lenže ona nedokáže žiť s ranami života a tak jeho pomoc odmietne a čaká na popravu.

V druhej časti je Faust zmáčený smrťou svojej milovanej. Mefistofeles sa ho snaží rozptýliť, odvedie ho na cisársky dvor. Faust si dokáže získať obľubu cisára, pretože vynaliezol papierové peniaze a tak zachránil ríšu pred úpadkom. Faust sa ožení s Helenou a narodí sa im syn, lenže ten umiera. Na konci Faust žiada cisára, aby ho obdaroval bažinatou pôdou, ktorú chcel zúrodniť a poskytnúť slobodným ľuďom. V uskutočnení tohto snu nachádza Faust zmysel svojho života a konečne dosiahne uspokojenie. Mal by prepadnúť peklu, ale to sa nestane, lebo venoval pôdu chudobným ľuďom a tak vykonal dobrý skutok, ktorý ho vyslobodil z dohody s diablom.

 

——————————-

——————————-

 

Vlastný názor:

Postava Fausta je spočiatku opravdu veľmi pesimistická, na všetky otázky odpovedá ironicky a nič mu nie je dobré. Ak sa nájde osoba, ktorá nesdiela jeho názory, ihneď jedná podráždene. Tým, že chcel spáchať samovraždu, dokázal, že je značne slabomyseľný. Pretože človeka, ktorý je pevne rozhodnutý vziať si život, nič nedokáže odtrhnúť od jeho plánu. Faust sa mi zaľúbil až v chvíli, keď preukázal ľútosť voči ľuďom, ktorým sa so svojím otcom v dobe moru ublížil. Preukázal tak aspoň trochu súcitu.

Popri tom nechápem, čím si Faust zaslúžil vykúpenie. Pretože jeden dobrý skutok nevymaže stovky tých zlých. Podľa mňa bol veľmi egoistickou postavou a všetky jeho činy boli len pokusom, ako by si mohol prilepšiť. Na konci mal len šťastie, že sa za neho prihovorili kajúcniky, medzi ktorými bola aj Markétka, ktorá ho zrejme stále milovala.