Kniha: Doktor Kazisvět
Autor: Jan Neruda
Pridal(a): tCZ
Základné informácie
- 1 z 13 poviedok zo zbierky Poviedky malostranské (1877)
- česká próza 2. polovice 19. storočia
- poviedky inšpirovali spomienky na roky detstva, na prvé životné skúsenosti a priateľstvo
- dej sa odohráva na Malej Strane (Oujezde)
- nečakaný zvrat v jednaní hlavnej postavy
- vzťahy skôr ako na dedine, ľudia sa navzájom poznajú
Téma a hlavná myšlienka poviedky
- strata ilúzií a odhalenie skutočných povahových vlastností ľudí
- pan Heribert chcel byť slávnym a bohatým lekárom, ale vďaka svojej pýche mu stačí to, čo má
- ľudia dokážu byť nespravodliví
Jazyk poviedok od Nerudu
- často priama reč
- jednoduchý a prostý jazyk, krátke vety
- cudzie slová (nemecké a latinské -> na svoju dobu veľmi moderné)
- striedanie humornej tóniny s ironickou, satirickou a súcitnou
- paradoxy, inverzie, archaizmy, oxymoróny
- pomlčky a prechodníky
Postavy
- Doktor Kazisvět – hlavná postava
- vlastným menom pan Heribert
- doktor, ktorý nechcel liečiť, uzdraví mŕtveho a tým dedičom skrižuje plány -> kazisvět
- malý a chudý, svetlohnedý plnovous (v tej dobe nebol príliš slušný), modré nápadné oči – často prezrádza doktorov ostych
- typická chôdza – pohyboval sa pomaly a hupavou
- vystudoval medicínu (otec bol vyhlásený pražský lekár)
- s nikým nerozprával, nikoho nepozdravil, podivín a prazvláštny človek
- Link – doktor
- Posluhovačka Jozífková – posluhovačka pana Heriberta – nepáči sa jej jeho spôsob života a neúspešne ho tlačí k praktickému životu
- Schepeler – rada krajinskej účtárne
- Marie Schepelerová – radova žena
- Ostrohradský – remenár, príbuzný Schepeler
- Kejřík – sládek, Schepelerov najlepší priateľ
Dej poviedky
Príbeh poviedky sa odohráva v Oujezde v časti Prahy nazývanej Malá Strana. Hlavnou postavou príbehu je pan Heribert vystudovaný doktor medicíny. Už jeho otec bol vyhláseným a tiež obľúbeným a respektovaným lekárom a Heribert junior šiel pri štúdiu v jeho stopách a doktorom medicíny sa stal. Samotný však nikdy neliečil. Pred promóciou mu totiž zomrel otec, ku ktorému roky vzhliadal. Možno to i spôsobilo jeho neskoršie prazvláštne správanie. Po otcovi zdedil na tú dobu slušný majetok a vlastne sa mu mohlo žiť veľmi dobre aj bez práce.
Po smrti otca všetci miestni dúfali, že lekársku praxu prevzme po svojom zosnulom otcovi a bude minimálne tak dobrým a zodpovedným doktorom ako on. Lenže ľudia sa horko zmýlili, Heribert všetkých príchozích odmietal, správal sa samotársky až podivínsky. Nikoho nepozdravil ani neodpovedal na pozdravy, ľuďom sa snažil čo najviac vyhýbať. O spoločnosť vôbec nestál a skoro začal platiť za podivného morušu, ktorý akorát ľuďom kazí náladu a deti sa ho boja. Nosil tiež hustý plnovous, ktorý vzbudzoval pohoršenie a jeho modré pichľavé oči budili nedôveru. Ľudia boli sklamaní a spili mu, že svoje vzdelanie takto márni. Postupom času ale samozrejme miestnym nezostalo nič iné ako jeho podivínsku povahu tolerovať. Na oplátku za jeho neprijemné správanie o ňom ale so zľúbením šírili klepy a dali mu prezývku „doktor Kazisvět“.
Lenže raz sa stalo niečo nečakané. Heribert sa zrovna vracal z prechádzky Oujezdskou bránou, keď tu šiel aj pohrebný sprievod. Pri neopatrnom pokladaní sa zrazu zo rakvy zosunulo vikko a ruka pana mŕtveho vykukla cez okraj rakvy von. Doktor Heribert zrovna stál vedľa rakvy, a tak sa neobratne prehnul a ruku chcel do rakvy vrátiť. Miesto toho ale ruku podržal a po chvíli vykrikol: „Ten muž nie je mŕtvy!“ Ľudia tomu spočiatku nechceli uveriť a považovali to za ďalší jeho hlúpy a podivínsky žart. Vdova dokonca omdlela, niektorí stáli a čakali čo bude ďalej, iní odchádzali. Mŕtveho ale zatiaľ odniesli do hostinca, kde sa jej Doktor Kazisvět snažil priviesť k vedomiu, čo sa nakoniec skutočne podarilo. Dosiaľ považovaný za mŕtveho sa uzdravil a čoskoro začal zasa chodiť do práce.
Ľudia náhle Heriberta vyzdvihovali do nebies, ale on stále zostával tým istým morušom, ktorý neprijal jediného pacienta a od ľudí sa radšej držal ďalej.