Cudzinec – rozbor (Obsah)

 

Kniha: Cudzinec

Autor: Albert Camus

Pridal(a): Petra

 

Albert Camus (1913 – 1960)

• Francúzsky spisovateľ, filozof a publicista.
• Je považovaný za čelného predstaviteľa existencializmu (pričom sám toto označenie odmietal).
• Výrazne ovplyvnil neskoršie filozofické myslenie.
• Vo svojich dielach hľadá odpoveď, ako sa má chovať človek, ktorý neverí ani v Boha, ani v silu rozumu.
  • Život je nesmyselný, ale všichni sa snažia nájsť smysel života. Jeho hlavní hrdinovia ho nenájdu, pociťujú absurditú.
  • Jediné riešenie nachádza vo vzdorovaní osudu, ať je aký chce, nutno zniesť aj smrť.
• Pochádzal z Alžíru, tu po otcovj smrti vyrastal v chudinskej štvrti. Vyštudoval tu filozofiu a klasickú literatúru. (táto lokalita sa objavuje v jeho dielach)
• Než sa stal novinárom a spisovateľom, vystriedal mnoho profesii. Bol tiež rok členom komunistickej strany, ktorú však pre názorové neshody opustil.
• Kvôli novinárstvu bol vyhostený z Alžíru, a tak odišiel do Paríža.
• V roku 1957 získal NC za literatúru. Zomrel pri autonehode.
• Mal nestálé politické názory. (Neustále niečo hľadal. Prechádzal napríklad od komunizmu k antikomunizmu.)

Dielo:

• Camus sa vo svojich dielach sústredil na problematiku odcudzenia a vzbury, často sa u neho objavuje téma strachu zo samoty. Jeho diela sú reakciou na stratu tradičných hodnôt a presvedčenie o nesmyslnosti a absurdnosti života.
• Beletria:
  • Mor (1942)
    • Novela
    • Mesto je zamožené morom. Obyvatelia sa mu snažia brániť, ale v každom to je.
  • Pád
    • Prvý človek
  • Mýtus o Sisyfovi (1942)
    • Skôr filozofická esej- otázka hľadania smyslu života a bytia.
    • Táto postava je všeobecne vnímaná ako symbol nekonečnej a nesmyslenej práce, je bezmocný, čo ho však zároveň oslobodzuje, dáva mu ďalšiu rozmer. Sisyfos je vlastne šťastný človek, pokaždé nájde silu k ďalšiemu pokusu.
    • drámy
  • Caligula
    • Caligula je bláznivý rímsky cisár. Pácha zlo a zneužíva moc. Považuje bytie za zbytočné, a tak sa ho rozhodne naplniť zlom. Tým získa jeho život smysel.
  • Nedorozumenie, Stav obliehania
    • denníky, eseje…

 

Literárny kontext

Existencializmus, Cudzinec vydaný v dobe 2. sv.v.

• umelecký a filozofický smer
• vzniká po 1. sv.válke v Nemecku, ale uchytil sa až po 2. sv. válke
• človek si dostatočne neuviedomuje svoje ja a svoju voľbu
• jedna z možností pri voľbe je sloboda, ale musí sa počítať s tým, že obnáša aj záporné veci
• to, že sa človek slobodne rozhodol si uvedomí až v meznej situácii, keď musí jednať sám za seba
• pokiaľ sa človek rozhodne musí za to niesť následky
• teprve až počítame s následkami, tak sme sa človek slobodne rozhodol (nesmie k tomu byť dotlačený)
• ľudia neustále hľadajú smysel života, ne vždy ho nájdu
• teprve až si človek uvedomí svoju existenciu, môže dojsť ku spokojnosti
• východiskom mu bol človek ako jedinec izolovaný od spoločnosti aj dejinnej vývoja, človek bez väzieb, sústredený na svoje vnútorné ego, plný úzkosti, pocitu nesmyslnosti existence a vedomia nevyhnutelnosti smrti, odcudzenia a naprostého osamelosti, človek opustený Bohom. V takejto „nicote“ sa potom človek pokúša prekonať svoje zúfalstvo, dobíja sa sebapoznania a sebauskutočnenia, volí si svojimi činmi svoje bytie ako slobodu, pretože človek je taký, aký sám seba chce mať a akým sa činí.
• politicky je možné existencialistov označiť ako veľmi ľavicových, ich filozofické názory sú pomerne pesimistické.
• domnievali sa, že existencia predchádza podstatu.
• bol kladený veľký dôraz na aktivitu voči budúcnosti a sebe, to ich doviedlo k popreniu Boha a tým aj kresťanskej morálky.
• tvrdili, že jediná istota tohto sveta je smrť.
• ukazujú človeka zdecimovaného, na prelome života a smrti
• závislosť bytia na čase
• V literatúre sa prejavuje vo 40. rokoch 20. stol
  • pocit človeka, že je odcudzený spoločnosti
  • vníma absurditú života, pocit úzkosti a strachu
  • hl. hrdinovia sa dostávajú do meznej situácie (otázka života a smrti)
  • svojimi činmi rozhodujú o svojom osude, nesú za ne zodpovednosť
  • búria sa proti konvenciám, okolnostiam- sloboda

 

Porovnanie s Kafkou

• Kafka videl človeka ako odsúdeného, Camus odsúdenie vníma, ale napriek tomu chce podstúpiť boj. A nie je to boj, ktorý by nemal zmysel – vždyť len človek má v prírode schopnosť vzbury.

 

Jean Paul Sartre

• francúzsky filozof, publicista, spisovateľ (próza aj drama)
• odmietol NC, ľavicový radikál
• podľa neho je človeku daná schopnosť slobody. Výrazom tejto slobody je čin, bez činu je ľudská existencia bez príčiny, je absurdná. Byť slobodný znamená jednať. Činom vyjadrujeme to, že sme zodpovední za vlastný život. Má-li ľudský život zmysel, nemôžeme sa stiahnuť do neutrálneho postoju
• Román Hnus (Nevoľnosť)- denníkové zápisky, vlastný život považuje za nicotný a nesmyselný
• Zeď– súbor kratších noviel. Bariéra, ktorú si okolo seba stavia hl. hrdinovia (svojou vobou ju postavia medzi seba a spoločnosť)
• Za zavretými dverami– drama (v ČR pod názvom S vylúčením zo spoločnosti)

3 hl. postavy (žena- zabila svojho syna, žena s lesbickými sklonmi, spáchala samovraždu a muž- dezertér), ktoré sa schádzajú po smrti. Sú presvedčené o svojej pravde. Po rozhovoroch medzi sebou si uvedomia, aký bol ich život vo skutočnosti.

 

Rozbor diela: Cudzinec (1942)

• Cudzinec je krátky román (novela) o dvoch častiach, prvá dejová, druhá úvahová. Je to kniha o osamelení človeka, o absurdnom svete, kde žije a kde sa cíti ako cudzinec.
• Literárny druh: epika, lyrika (myšlienky Mersaulta)

 

Hlavná myšlienka diela:

• Obraz morálnej spoločnosti v prvej pol. 20. stol., absurdnosť sveta, ktorý radšej popraví človeka, než aby prijal, že je iný.
• Absurdnosť sveta – súdny proces atď.
• Chovanie spoločnosti k jedincom, ktorý je odlišný, neschopnosť spoločnosti takéhoto človeka prijať
• A ďalšie.

 

Téma:

• odvaha človeka, ktorý je ochotný zomrieť za pravdu
• odsúdenie človeka len preto, že je iný -> osamelosť, cíti sa ako cudzinec

 

Motív:

• zmysel života, vina, trest, necitlivosť, ľahostajnosť, odcudzenie, odlišnosť, absurdnosť sveta, spoločnosti, ego, existencia, samota

 

Umelecké a kompozičné prostriedky:

• román, ale tvarom a rozsahom podobný novele
• prvá časť dejová
• druhá úvahová
• chronologická kompozícia (občas si spomína na minulosť, tiež vyslovuje vetu ako napríklad to bolo skôr…)
• názov je symbolický- hlavná postava je cudzinec v spoločenskom svete
• príbuznosť s Kafkovým štýlom
• text je členený na odseky
• 1. časť 6 kapitol, 2. časť 5 kapitol
• Autorský postoj – obhajuje Mersaulta, sympatizuje s ním a stojí na jeho strane

 

Jazyková vrstva:

• spisovná slovenčina
• krátke vety – zhušťujú dej, gradácia (Hemingwayova metóda ľadovca)
• nerozvinuté vety- suchý, informačný dojem (naznačuje Mersaultovu nezúčastnenosť vo svete), vedie k odcudzeniu od deja
• ich-forma
• priama reč
• nepriama reč (maminka povedala, že…)

 

Miesto a doba deja:

• Alžírsko, polovica 20. storočia

 

Dej (obraz)

1. časť:

• dejová časť – posledná časť života Mersaulta na slobode
• pohreb matky žijúcej v starobinci – Mersault si berie dovolenú (čt, pá) u riaditeľa v práci („hovorí, že za smrť matky nemôže“), prichádza, sadá sa na židli k rakve, kde popíja bielu kávu a fajčí u matčinej rakvy (matku nechcel vidieť naposledy), strávi u nej pravdepodobne noc spolu s ostatnými zo starobinca (počúva plačúcu pani, sám neplače, je celkom bez záujmu; ľudia sú jeho chovaním vyvedení z miery)
• Mersaultov návrat do Alžíru (práci v Paríži odmietol), kúpanie a biograf s Mariou (s ňou v deň po pohrebe matky naviaže milostný vzťah)
• „priateľstvo“ s Raymondom – pochybný skladník, ktorý sa pravdepodobne živí ochraňovaním prostitútok; napíše pre neho dopis, ktorým vláči k Raymondovi domov jeho asi nevernú milenku, ktorú Raymond následne zbije. Neskôr je svedkom u súdu, že mu zahábal.
• Raymond zve Mersaulta k priateľovi Massonovi na chatu, kde sa stretáva s dvoma Arabmi (najprv rezné poranenie Raymonda); Mersault vyprovokovaný okamžitou situáciou (vplyv potu, slnka, noža) chladnokrvne bez zvláštneho dôvodu a pociťov zabíja (1+4 rany) jedného Araba

2. časť:

• úvahová časť – popis zatknutia, procesu a života vo väzení
• zatknutie a výsluchy Mersaulta (najprv so súdcou), stretnutie s právnikom, výjavy od súdu (Mersault býva znudený, bez záujmu,… niekedy by rád niečo dodal, ale právnik mu „pre jeho dobro“ odporučuje mlčať), zdá sa, že je súdený skôr preto, že je iný (cudzinec) – chová sa inak, myslí inak (nehlasí, aby nehovoril niečo hlúpe), cíti inak (súdený za to, že nebrečal na pohrebe matky, že ju dal do starobinca, bezprostredne naviazal kontakt s Mariou a neprejavuje ľútosť nad vraždou); hodnotený z vonka (prejavy), nie zvnútra (pohnútky a príčiny vedúce k tomu, čo urobil)
• výjavy z žalára (kobky) – autoreflexia (vnútorná komunikácia so sebou samým, vcítanie sa do seba samého) – rekapitulácia života, úvahy o smysle života, absurditě sveta, v ktorom človek žije osamelý
• vo väzení občas pociťuje túžbu po predchádzajúcom živote
• premýšľa, ako by zmenil osud. Ako by zmenil chod vecí a mohol by ďalej žiť svoj dosiaľný život
• po odsúdení je mu ponúknutý kňaz, odmieta ho. Nakoniec za ním príde. Kňaz je mu neprijemný a nudí ho. Nakoniec kňaza napadne a podľa môjho názoru v tej chvíli stratí všetok záujem o ďalší život (ukážka)
• názov na to, že si predstavuje Mariinu tvár na stenách väzenia. Premýšľa, čo je s ňou. Domnieva sa, že si našla nového Mersaulta
• jediné, po čom na konci túži je smrť s veľa obecenstvom. Chce, aby na jeho popravu prišlo veľa ľudí
• smrť prijíma s vyrovnanosťou a klidom

 

Hlavné postavy a ich charakteristika:

• Mersault
  • hlavná postava a vyprávač, mladý úradník, je cudzinec v spoločnosti – vybočuje z bežných spoločenských konvencií („čo mi je do smrti druhých, do lásky k nejakej matke, čo mi je do Boha, do životov, pre ktoré sa ľudia rozhodli, do osudov, ktoré si vyvolili, keď mňa samého si vyvolil jediný osud?…)
  • jeho život plynie – jeho osud určený súhrou náhod, necíti zodpovednosť za vinu (dôraz na slobodu voľby samého seba), jeho život pozbýva zmyslu – strata schopnosti orientácie a rozumového hodnotenia sveta, pudové jednanie, zbavený všetkých ilúzií
  • „Najprv mi povedal, že ľudia mňa popisujú ako človeka zamlknutého a uzavretého, a chcel vedieť, čo si o tom ja myslím. Odpovedal som: „Nikdy ma nič takého zvláštneho nenapadne. Preto mlčím.“
  • je nezúčastnený. Do jeho života prichádzajú a odchádzajú udalosti, s ktorými sa musí vyporiadať, nerobí nič naviac (žije úsporne), robí len nevyhnutne nutné veci (pohyby), zbytočne ani neukazuje svoje pocity, kúka na svet cez „clonu“, ktorou sa nesnaží prekonať
  • aj keď neukazuje svoje emócie, tak ich má (teší sa z Marie, z maličkostí v pozorovanom svete), berie veci také, akými sa mu naskytnú (manželstvo s Mariou), neumí sa obetovať za druhých, ničoho nelituje (smrť matky a Araba), nedokáže lháť (nechápal, prečo by to mal robiť) a pretvárať sa, aj keby mu to pomohlo (súd), smrť je pre neho jedinou istotou
  • v úryvku sa spomína, že kedysi študoval (bol ctižiadostivý, chcel niečo dosiahnuť, mal ambície), ale musel skončiť kvôli finančnej situácii rodiny
  • pokaždé, keď sa dostane do kontaktu so slnkom (vetrom) má výpadky, „okná“. Nevie, čo má robiť
• Marie
  • zamiluje sa do Mersaulta, má ho rada aj napriek jeho podivínstvu, túži po jeho láske, ktorú nenájde
  • teší sa z každého náznaku Mesultovho citu k nej, vo väzení ho navštívi len raz (neskôr nemôže, pretože nie sú manželia), od súdu s ňou Mersault nemá žiadny kontakt
• Raymond 
  • sused, pochybný charakter, agresívny, má problémy s partou Arabov (jeden z nich je brat jeho bývalej priateľky)
  • jednoduchší, túži po priateľstve s Mersaultom, považuje ho za zaujímavého a inteligentného

Ďalšie symbolické postavy:

• Salamano – sused, jeho príbeh s psom, ktorému nadáva a mláti ho (ty mrcho jedna…), potom sa mu pes zaberie a on bez neho nemôže byť
• Správca v útulku- u súdu spočiatku vypovedá proti Mersaultovi (rozpráva o jeho podivínstve), potom sa ho však Mersault zastane a na správcovi je vidieť, že je mu vďačný
• žena ako automat- stretol ju v reštaurácii u Célesta (Céleste má Mersaulta rád. U súdu sa snaží vypovedať v jeho prospech, až Mersaulta napadne, že je to poprvé, čo by rád políbil muža)

Osudová náhoda ochromuje ľudskú vôľu (a tým pádom tvorí osud) a zbavuje človeka možnosti zodpovednosti.

 

Ďalšie:

• Sám Camus popisuje Cudzinca ako „příběh člověka, který je bez jakéhokoli hrdinství ochoten zemřít za pravdu“. Kdyby Meursault alespoň předstíral zájem o společnost a naoko se podřizoval jejím normám, zachránil by si život.
• Velice důležitým jevem v tomto románu je slunce a také teplo, jelikož právě ve chvílích kdy svítí slunce, Mersault se dostává do nepříjemných situací. Můžeme si toho povšimnout během pohřbu Marsaultovy matky, ve chvíli, kdy jsou na pláži a on zabije jednoho z Arabů, či na konci během Mersaultova procesu.
• Meursault je tedy skutečným cizincem jen vůči společnosti a jejím normám. Necítí potřebu vyznávat lásku a žádat o ruku ženu, se kterou spí; nezajímá ho žádný kariérní postup; nehodlá si z vlastní iniciativy vyhledávat přátele; nechápe, proč by měl před soudem předstírat, že lituje svého zločinu; nehodlá se kát ze svých hříchů. Každý (Marie, nadřízený, Raymond, soudce, zpovědník) za ním neustále chodí s nejrůznějšími požadavky a hodlá jej nějakým způsobem vtáhnout do společenské hry. Meursault na návrhy odpovídá někdy vlídnou, jindy podrážděnou lhostejností a i nadále dává přednost svému vlastnímu světu.

 

Úryvky

• §  Strana 41
  Mel by som možnosť žiť v Paríži a istú časť roka cestovať. „Ste mladý a ja sa domnievam, že by vám takýto život vyhovoval.“ Povedal som, že áno, ale že mi na tom, v podstate nezáleží. Na to mi teda položil otázku, či som vôbec záujem o zmene vo svojom živote. Odpovedal som, že človek svoj život stejne nikdy nemení, že beztoho je konečne jeden ako druhý a že ten môj mi zatiaľ není ani dost málo proti mysli…
• §  Strana 99
  „Dobrá, teda zomriem.“ Skôr než ostatní, samozrejme. Ale každý predsa vedia, že život za tú námahu nestojí. V podstate mi bolo naprosto jasné, že je celkom jedno, zomrieme-li vo tridsiatich alebo v sedemdesiatich, ponievadž samozrejme tak ako tak budú žiť ďalší muži a ďalšie ženy dál, a celé tisícročia sa na tom nič nezmení. Tohle teda bolo nad slnce jasné. Pokaždé by som zomrel zas len ja, teraz ako za dvadsať rokov. V tomto bode môjich úvah mi trochu vadilo, že pri pomyšlení na dvadsať rokov života pred sebou mnou prešlo strašné škubnutie…
• §  Strana 102
  Kaplán sa vo hre taky dobre vyznal, to bolo vidieť hneď: jeho pohľad nezakolísal. Ani hlas sa mu netriasol, keď mi povedal: „Copak opravdu nemáte sebemenšiu nádej a žijete zmierení s myšlienkou, že zomriete a zmiznete bez stopy?“ „Áno,“ odpovedal som.