📝 Život

Narodil sa v Brne. Jeho otec bol právnik a matka učiteľka. Po absolvovaní gymnázia študoval právo na Masarykovej univerzite v Brne, štúdium však nedokončil. Potom pracoval ako robotník, neskôr ako dramaturg v brnianskom Divadle bratří Mrštíků a v Štátnom divadle v Brne. Od začiatku 60. rokov sa venoval prevažne písaniu. Bol autorom mnohých divadelných hier, medzi ktoré patria napríklad Balada pre banditu (muzikál na motívy románu Nikolu Šuhaja loupežníka od Ivana Olbrachta), Radúz a Mahulena, Jánošík, alebo Černá Madona. Jeho hry sa vyznačujú lyrizmom, poetickosťou a hlbokým humanizmom. Okrem divadelných hier písal aj prózu, scenáre, texty piesní a prekladal z ruštiny a angličtiny. Za svoju tvorbu získal mnohé ocenenia, medzi ktoré patrí napríklad Cena Jaroslava Seiferta. V období normalizácie bol prenasledovaný komunistickým režimom, nesmel publikovať a bol nútený pracovať v manuálnych profesiách. Po páde komunizmu sa opäť aktívne zapojil do verejného života. Bol poslancom Federálneho zhromaždenia a senátorom. Počas svojho života sa angažoval v oblasti ľudských práv a demokracie. Zomrel v Brne.

✍️ Charakteristika a štýl tvorby

Tvorba Milana Uhdeho sa vyznačuje prelínaním rôznych žánrov – drámy, prózy, poézie, esejistiky a publicistiky. Jeho diela sú charakteristické lyrizmom, poetickosťou, humorom, iróniou a satirickým pohľadom na spoločnosť. Často sa vo svojich dielach zaoberá témami slobody, demokracie, ľudských práv, ale aj morálnymi a etickými otázkami. Uhdeho jazyk je bohatý, kultivovaný a precízny. Využíva širokú škálu výrazových prostriedkov, od hovorového jazyka až po archaizmy. Jeho štýl je charakteristický premyslenou kompozíciou, dynamickými dialógmi a psychologickým vykreslením postáv. V dramatickej tvorbe Uhde často experimentoval s formou a štruktúrou hier. Využíval prvky absurdného divadla, grotesky, ale aj muzikálu. V próze sa venoval predovšetkým historickým témam a psychologickým sondám do vnútorného sveta postáv. Jeho hry sa vyznačujú silným emočným nábojom a hlbokým humanistickým posolstvom. Uhdeho diela sú prekladom do mnohých jazykov a sú uvádzané na divadelných scénach po celom svete.

👥 Literárni súčasníci

Václav Havel (Odcházení, Largo desolato), Ludvík Vaculík (Sekyra, Český snář), Milan Kundera (Neznesiteľná ľahkosť bytia, Žart), Bohumil Hrabal (Ostře sledované vlaky, Příliš hlučná samota), Josef Škvorecký (Zbabělci, Mirákl)

Rozbory a obsahy autora   Všetky rozbory a obsahy

The post Milan Uhde (život a dielo) appeared first on StudijnySvet.sk.

 Kniha: Král-Vávra

 Autor: Milan Uhde

 Zaslal(a): Gábi

Autor:

Dramatik, prozaik, básnik, scenárista, publicista a literárny kritik, autor rozhlasových hier, politik (bývalý minister kultúry, predseda Českej národnej rady a potom Poslaneckej snemovne ČR) – Milan Uhde (žije v Brne)

Milan Uhde – narodený 28. júla 1936 – patrí ku generácii dramatikov, ako sú Václav Havel, Josef Topol, Pavel Kohout alebo Milan Kundera.

Vyštudoval gymnázium a Filozofickú fakultu (štúdium bohemistiky a rusistiky).

Po absolvovaní vysokej školy a povinnej vojenskej služby bol až do jeho zákazu v roku 1970 redaktorom literárneho mesačníka Hosť do domu.

V rokoch 1967 -1971 pôsobil ako externý pedagóg tiež na Divadelnej fakulte Janáčkovej akadémie múzických umení v Brne.

V roku 1972 sa stal zakázaným spisovateľom a zostal v domácnosti (iné pramene uvádzajú slobodné povolanie, iné že bol bez zamestnania). Čoskoro sa začal angažovať v disentu, prispieval do samizdatovej Edice Petlice či zborníka O divadle a stal sa tiež signatárom Charty 77 a Hnutia za občiansku slobodu v roku 1988. V období tzv. Normalizácie mohol svoje diela uverejňovať iba v samizdate alebo pod vypožičanými menami.

V utajení spolupracoval s Divadlom na povrázku, predovšetkým s režisérom Zdeňkom Pospíšilom.

V roku 1989 spolu s inými disidentmi založil nakladateľstvo Atlantis a stal sa jeho šéfredaktorom.

V roku 1990 sa stal druhým ponovembrovým ministrom kultúry, bol spoluzakladateľom Občianskej demokratickej strany, predsedom Slovenskej národnej rady, od januára 1993 do júna 1998 poslancom a v rokoch 1993 – 1996 predsedom poslaneckej snemovne Parlamentu ČR.

Od svojho odchodu z politiky v roku 1998 sa venuje predovšetkým spisovateľskej a novinárskej tvorbe a opäť externe vyučuje na brnenskej JAMU a Literárne akadémii Josefa Škvoreckého.

Dielo:

Ľudia z prízemia – 1962, básne Obloha samej cvok – 1967, piesňové texty H toroch na stenu – 1964, poviedkový súbor ošetrovňa – 1966, novela Záhadná veža v B. – 1967 Král – Vávra – 1964, nadväzuje na Karla Havlíčka Borovského Svedkovia – 1965 vyberači – 1966 Suka z mesta Théby– 1967, Veršovaná divadelná hra podľa antickej Antigony Balada pre banditu – 1975, dramatizácia Olbrachtova Nikolu Šuhaja Parta – 1969 Zubařovo pokušenie – 1976 Pán plamienkov – 1977 Modrý anjel – 1979 Hodina obrany – 1980 Veľmi tiché Ave – 1981 , rozhlasová hra Zvestovania aneb Bedřicha, si anjel – 1986, politická fraška Desiatka hier – 1995, obsahuje konečnú podobu hier Kráľ – Vávra, Svedkovia, Vyberači, Partia, Zubařovo pokušenia, Pán plamienkov, Hodina obrany, Veľmi tiché Ave a Zvestovania aneb Bedřicha, si anjel.

Kráľ – Vávra

Žáner:

Česká literatúra – divadelná hra

Štruktúra diela:

Hra je rozdelená do desiatich obrazov, ktoré od seba delí lyrické či Lyrickoepická piesne.

Hlavné postavy:

Kráľ-Vávra – írsky riaditeľ zemskej polosi

Kukulín – holič

starý Vrba

šéfredaktor

Červochvost – novinár

Kolíček – synovec Starého Vŕby

Jazyk: slang

Zámer:

Hra, ktorá odhaľujúce skutočné príčiny kritizovaného stavu vecí.

Obsah:

Kráľ – Vávra bol prvý divadelná hra, ktorú Milan Uhde napísal. Rozhodol sa zdramatizovať Kráľa Lavra Karla Havlíčka. Dej sa mal však presunúť do súčasnosti a z kráľa Lavry sa mal stať riaditeľ zemskej poloosi Král – Vávra. V satirický divadle Večerní Brno, mal nakoniec Král – Vávra vo februári 1964 premiéru.

V Kráľovi – Vávra nadväzuje na Havlíčka, inšpiroval sa írsku rozprávkou, a tá zrejme čerpá zo starovekých mýtov o kráľovi Midas, ktorého oslími ušami potrestal boh Apolón za jeho spupnosť.

Kráľ Lavra sa u Uhdeho volá Vávra a nie je kráľom, ale írskym riaditeľom zemskej poloosi.

Spolu so svojimi pobočník holičom Kukulínem a Starým Vrbom tvorí akýsi triumvirát, ktorý riadi Írsko a celú zemskú poloos (druhý koniec je údajne pod nadvládou Angličanov, s ktorými zvádza Íri odvekej boja).

Uhde akoby začínal tam, kde Havlíček skončil. Tajomstvo kráľa Lavry je prezradené a ľud si na kráľa s oslími ušami rýchlo zvyká: „Zdalo sa im, že tie dlhé uši, práve dobre ku korune pristane, veľká vec je zvyk! „

Uhde dej začína sledovať v čase, keď sa po odhalení osloch uší Kráľa – Vávru doba už skonsolidovala a verejné tajomstvo už nikoho nevzrušuje.

Kráľ-Vávra nechal kvôli svojim oslom ušiam vyvraždiť okrem svojho tajomníka Kukulína všetky holiča v krajine a navyše zaviedol zásadu:

„S čím kto zaobchádza, tým tiež schádza“ a „Írsko – krajina bez holenia človeka človekom.“

Celá krajina je tak však fúzatá a spôsobuje to nemalé problémy, pretože čo chvíľu niekto zomrie na následky úrazu, ktorý sa mu stal práve vďaka jeho dlhým fúzom.

Kráľ – Vávra s Kukulínem sa snaží situáciu zmeniť a vymýšľajú stále nové a nové nezmyselné princípy, ktoré život komplikujú. Naviac sa zapletajú do stále nových klamstiev, aby Ľud oboch pohlaví neprišiel na to, že konanie zemskej poloosi iba predstierajú a nie sú teda v žiadnom prípade nenahraditeľní.

V šírenie zásad im pomáha Šéfredaktor, ktorý práve zaúča mladého novinára Červochvosta. Ten spolu so synovcom Starého Vŕby štipce, ktorý sa práve vrátil z väzenia, začína odhaľovať lživosť celého systému a rozhodnú sa vypátrať pravdu, kto skutočne riadi zemskú os.

U starého Archivár zistí, že Král – Vávra nechal zneškodniť všetky holiča, aby sa neprišlo na jeho somárov uši, a tiež, že zemskú os neriadi, a roznesú to medzi ľud.

Ľud to však nijako neprekvapuje, Vávrová somárov uši sa stali už dávno verejným tajomstvom:

„Prvá žena: Jo ták. A čo má bejt? To je predsa starý, že jo. Môj to vopakuje každý večír už koliknáct rokov. A kvôli tomu ma zdržujete? Páni, máte vy to ale prepychový starosti. A ja že dostali teľacie. „

Kolíček s červíčku sú rozčarovaní zo zistenia, že nikomu okrem nich dvoch už na pravde nezáleží, rozhodnú sa aspoň ísť na audiencii ku Kráľovi – Vavro.

Následne však umiera Starý Vrba, na jeho miesto zasadá Šéfredaktor aKolíček s Červochvosta dostanú ponuku, aby prijali šéfovské pozíciu namiesto neho. Oba dva ju nakoniec konformne prijímajú a rovnako ako predtým Šéfredaktor pomáhajú udržiavať chod riaditeľstva zemskej poloosi.

Celý kruh sa uzatvára novou správou o železničnom nešťastí, ktoré spôsobili opäť príliš dlhé fúzy.

Uhdemu sa podarilo povýšiť Kráľa – Vávra zo satiry na hru, ktorá odhaľuje skutočné príčiny kritizovaného stavu vecí.

Kráľ – Vávra po svojom prvom uvedení v februári 1964 vzbudil veľký rozruch, okamžite bol uvedený na ďalších scénach ao rok neskôr bol vydaný aj knižne.

Zdroje:

cs.wikipedia.org

s.muni.cz

Milan Uhde – Král Vávra, nakladateľstvo Orbis 1965

The post Král-Vávra – čitateľský denník (rozbor) appeared first on StudijnySvet.sk.