📝 Život

Narodil sa v malom mestečku Náchod vo východných Čechách. Jeho otec bol bankový úradník a matka žena v domácnosti. Už od detstva prejavoval záujem o literatúru a hudbu, najmä o jazz. Počas druhej svetovej vojny bol nútený pracovať v továrni, čo mu poskytlo cennú skúsenosť s robotníckym prostredím. Po vojne začal študovať medicínu na Karlovej univerzite v Prahe, ale štúdium nedokončil a prešiel na filozofiu. V tomto období sa začal intenzívne venovať písaniu a publikoval svoje prvé poviedky v literárnych časopisoch. V roku sa oženil s kanadskou spisovateľkou Zdenou Salivarovou, ktorá sa stala jeho celoživotnou partnerkou a spolupracovníčkou. Jeho literárne aktivity mu priniesli problémy s komunistickým režimom, ktorý cenzuroval a zakazoval jeho diela. Napriek tomu pokračoval v písaní a publikovaní v samizdate a exule. Po vpáde vojsk Varšavskej zmluvy do Československa v roku emigroval s manželkou do Kanady, kde pôsobil ako univerzitný profesor a pokračoval v literárnej tvorbe. V Toronte založil spolu so Zdenou Salivarovou exilové vydavateľstvo ’68 Publishers, ktoré sa stalo významným centrom českej a slovenskej exilovej literatúry. Vydavateľstvo publikovalo diela autorov, ktorých tvorba bola v komunistickom Československu zakázaná. Vďaka svojej tvorbe a aktivitám v exile sa stal jedným z najvýznamnejších predstaviteľov českej literatúry druhej polovice 20. storočia. Po páde komunistického režimu sa mohol vrátiť do Českej republiky, kde bol prijatý s nadšením. Naďalej sa venoval písaniu, prednášaniu a verejnému životu. Jeho diela boli preložené do mnohých jazykov a získali rad literárnych ocenení. Jeho tvorba predstavuje dôležité svedectvo o živote v komunistickom Československu a o osude českých intelektuálov v exile. Jeho osobnosť a dielo mali zásadný vplyv na českú kultúru a spoločnosť.

✍️ Charakteristika a štýl tvorby

Jeho prozaické diela sa vyznačujú satirickým a ironickým pohľadom na realitu, často s autobiografickými prvkami. Využíva prvky grotesky, humoru a paródie na odhalenie absurdity a pokrytectva komunistického režimu. Typickým znakom jeho štýlu je prelínanie vážnych tém s humornými a ironickými pasážami. Jeho jazyk je živý, hovorový, s častým používaním slangových výrazov a s presným zachytením českého prostredia. Jeho romány sa zaoberajú témami ako totalita, cenzúra, exil, láska, priateľstvo a zmysel života. Základným stavebným kameňom jeho tvorby je postava Dannyho Smiřického, ktorý je alter egom samotného autora. Často sa zameriava na život intelektuálov a umelcov v komunistickom Československu, pričom zachytáva ich vnútorné konflikty a snahu o slobodu a sebarealizáciu. Významnú úlohu v jeho dielach zohráva aj hudba, predovšetkým jazz, ktorý je symbolom slobody a odporu proti totalite.

👥 Literárni súčasníci

Milan Kundera (Žart, Neznesiteľná ľahkosť bytia), Bohumil Hrabal (Ostře sledované vlaky, Příliš hlučná samota), Ladislav Fuks (Spalovač mrtvol), Pavel Kohout (Katyně)

Rozbory a obsahy autora   Všetky rozbory a obsahy

The post Josef Škvorecký (život a dielo) appeared first on StudijnySvet.sk.

Kniha: Zbabělci

Autor: Josef Škvorecký

Přidal(a): KAN

Josef Škvorecký (1924 – 2012)

• Narodil sa 27. septembra 1924 v Náchode (Československo).
• Bol spisovateľom, esejistom, prekladateľom a nakladateľom.
• Študoval angličtinu a filozofiu na Filozofickej fakulte Univerzity Karlovej.
• Jeho manželkou bola Zdena Salivarová, spisovateľka a herečka.
• Po invázii vojsk Varšavskej zmluvy v roku 1968 emigroval do Kanady.
• Spolu s manželkou založil exilové nakladateľstvo ’68 Publishers v Toronte.
• Jeho tvorba sa často zaoberala totalitarizmom, represiami, exilom a jazzom.
• Bol ocenený Neustadt International Prize for Literature (1980) a Radom bieleho leva (1990).
• Zomrel 3. januára 2012 v Toronte (Kanada).

Medzi jeho najznámejšie diela patria:

• „Zbabělci“ (1958), „Tankový prapor“ (1971), „Prima sezóna“ (1975), „Príbeh inžiniera ľudských duší“ (1977) a „Mirákl“ (1972).

Literárny kontext

Česká obdoba beat generation – mladí ľudia, ktorí pohŕdali politikou. Neboli komunistami ani antikomunistami, neboli zkrátka ničím. Z cynikov sa sice stávajú nakrátko hrdinovia, a keď ide do tuhého, pomôžu Rusom v boji s Nemcami. Keď si ich však zapisujú na vyznamenanie, uvedú falošné mená. Nestojia o oficiality, chcú len preplávať životom plným jazzu a dievčat.

X

 „Generácia, ktoré odzvonilo“ – vlasteneckí malomeštiaci, ktorí si v kritických dobách groteskne hrali na vojáčikov. Mladí si nedokážu predstaviť, že ich otcovia či známi by sa mali stať hrdinami opravdového povstania.

„Recesia to bude. Až náš fotr zavrie kšeft a potáhne s flintou na Němcov.“

Nedokážem si predstaviť nikoho zo známych strieľať. Pana lekárnika alebo pana továrnika Krocana. Blbosť.

Generačný konflikt – na rozdiel od konfliktu medzi Čechmi a Nemcami – nenachádza v románe svoje riešenie. Je podporovaný motívom jazzu, ktorý tvorí určitú hranicu medzi oboma generáciami.

U dverí stál nejaký starý chlap s půllitrem piva a zíral na nás. Čet jsem mu myšlienky. Určite to, čo sme vyluzovali, nepovažoval za hudbu. Jemu z očí zrovna kukali baskrídlovky a hubu mal, ako keby s ním troubil do heligónu. Bol už nadosmrti zkažený.

Rozbor diela: Zbabělci

Základná charakteristika:

• Literárny druh: epika
• Literárny žáner: generačný román, čiastočne autobiografický
  • Generačný román – román, v ktorom sa stretávajú dve generácie, generácia „otcov a synov“, generácie, ktoré sa navzájom nemôžu pochopiť
• Doba vzniku: dielo napísané v rokov 1948 – 1949, ale vydané až v roku 1958

Názov diela:

Za zbabélce nemožno považovať ani Dannyho, ani ďalších muzikantov zo swingovej kapely – tí totiž nie sú ani zbabélci, ani hrdinovia, ale jednoducho „normálni chlapci“, ktorí chcú hrať svoju hudbu, imponovať dievčatám a vytiahnuť sa pred chlapmi z party. Zbabélce je treba hľadať v bývalých kolaborantoch, ktorí sa na konci vojny opäť stávajú vlasteneckými Čechmi a zo všetkých síl sa snažia zapojiť do boja proti nemeckým okupantom. Najväčší zbabélci páchajú v samom konci knihy aj najväčšie zverstvá – pozri mučenie a brutálne popravy zajatých Nemcov.

Kompozícia:

• Chronologická, vyprávač v ich forme (akýsi denník Dannyho Smiřického, za ktorým môžeme vidieť Josefa Škvoreckého)
• Román sa odohráva počas kvietnovej revolúcie, v rozmedzí ôsmich dní, 4. – 11. 5. 1945
  • každý deň tvorí jednu kapitolu (tzn. celkom 8 kapitol, posledné dni vojny)
  • Popisné pasáže sa prelínajú s úsekmi úvahového charakteru a s dramatickými situáciami, ktorých sa Danny osobne zúčastňuje
• Kniha je uvedená dvoma citátmi a prehlásením – vzájomne si odporujú, a nechávajú tak čitateľa na pochybnostiach, či je dielo smyšlené alebo sa zakladá na pravde:
  • „Každé dielo, ktoré trvá, je vytvorené zo samej podstaty svojej doby; umelca si sám nevybudoval; je v ňom vypsané, čo vytrpeli, milovali, o čom snívali jeho druhovia.  „  // Romain Rolland
  • „Spisovateľovým remeslom je hovoriť pravdu.“ // Ernest Hemingway 
  • Osoby a udalosti líčené v tejto knihe sú naprosto smyšlené, a pripomína-li niekomu osoby a udalosti, ktoré znal, ide o podobnosť čisto náhodnú.

Vyprávač a jeho forma:

• Dialógy s krátkymi replikami – charakteristické pre Škvoreckého texty; dej oživujú a prispievajú k väčšej autenticite (verohodnosti)
• Škvorecký prvýkrát prichádza s tzv. banalitou dialógov – tlapanie o ničom, rovnako ako v reálnom živote
• Autor nekladie dôraz na historické udalosti, ale na vnútorný život vyprávača. Danny opisuje udalosti, do ktorých je čiastočne dobrovoľne a čiastočne náhodne vtiahnutý.
• Vyprávanie prechádza miestami až v grotesku – napr. Keď nemecká stíhačka preletí nízko nad mestom, samozvaný veliteľ mesta, bývalý plukovník predvojnovej československej armády, dostane zo zdesenia srdcový záchvat.
• Dobrovoľníci vrátane Dannyho nie sú cvičení vo zbrani (s ktorou nevedia zaobchádzať), ale sú podrobení nesmyselným procedúram a počiatočným cvičeniam. Absurdne pôsobia aj pravidelné pochody po meste, v čele so „komickým“ doktorom Bohadlom

Hlavné motívy diela:

• Druhá svetová vojna, protifašistický odboj, kvietnové povstanie, oslobodenie Červenou armádou – po vojne vznikala dokumentárna literatúra alebo literatúra pateticky opievajúca hrdinov odboja; Škvorecký šokoval svojím popisom zlomového obdobia dejín z pohľadu absolútne nehrdinského vyprávača.
• Láska, na svoju dobu aj výrazná erotickosť
• Jazz – symbolizuje slobodný a ničím neobmedzený život
• Páskovstvo – frajerčina mladých chlapcov, ich postoj k revolúcii

Jazyk:

• Hovorová aj nespisovná čeština
• Čas od času vulgarizmy – prejavujú sa predovšetkým v dialógoch

„Kluci, já myslím, že bude lepšie, dyž tam pudeme,“ povedal Benda.

„Ponivač máš strach, viď?“ povedal Perlík.

„Nemam. Ale čo môžeme sami robiť?“

„Tyhle bouchačky sme taky zahnali sami.“

„Nojo, ale až prídu Esmani, tak sme vedľa. Dyť koľko nás je.“

„Sme nás dosť, a keď máš strach, tak zostaň doma. Nebo di do pivovaru.“

„Neser, čeče.“

• Nespisovná čeština sa so češtinou spisovnou strieda podľa situácie –  Danny v hovore so svojimi rodičmi, na rozdiel od komunikácie so svojimi priateľmi, hovorí spisovne;  len málo nespisovných prvkov sa objavuje aj v jeho komunikácii s cudzími ľuďmi.
• Anglicizmy – mládež vzhlížala k angloamerickej kultúre – „letela“ americká hudba (jazz, swing), Angličania a Američania boli spojenci, osloboditelia…; hovor mladých bol „prošpikovaný“ anglickými výrazmi, časté sú aj odkazy na americké filmy;

napr. „Oukej,“ povedal som, „tak jedem, ne?“

„Redy?“ spýtal sa Fonda.

 Zbylí štyria Tommyovia stáli na cestičke a pozerať na mňa.

• Hudobná terminológia – napr.: (…) a ako som dozpieval tenhľa verš, zaječeli kluci nádhernou disonanciou vo fortissimu. Fonda urobil na pyskuch mohutné glissando (…)
• Postavy sú charakterizované jazykom, ktorým hovoria – anglickí vojaci používajú angličtinu, francúzski francúzštinu… -> vety v cudzom jazyku sú písané kurzívou
• V texte je odlíšená spisovná nemčina nemeckých vojakov a počeštelá nemčina Čechov. „Nemecká nemčina“ zachováva správny pravopis, „česká nemčina“ je písaná foneticky:

Urobil som na nej vášnivý pohľad a pristúpil som hodne blízko, až k nej, a poviedal som sem znova: „Ságn zý mýr, ist es wirklich dý rase? Nur dý rase? Nur dý nacijón?“ a ona nesklopila očí a teraz už nereagovala tak nacisticky divoko ako včera a povedala klidne: „Ja, opravdu je to len to,“ a ja som poviedal: „Ist es zó vychtyk?“

Podrobná charakteristika hlavných postáv:

• Väčšina postáv sa objavuje a zasa mizne, nie sú príliš psychologicky prekreslené
• Výraznejšie je rozvinutá len jedna postava, miestna krása Irena, objekt Dannyho nenaplnených túžob ® aj Irenu však poznávame viac zo Dannyho predstáv, než zo skutočného dejú románu
• O ostatných dievčatách sa dozvieme len to, že sú pekné a pitomé
• Meno väčšiny postáv je prispôsobené módnej angličtine – Danny (Daniel). Hary, Benno…
• Danny
  • Dvadsaťročný chlapík, pásek a frajer, syn rodičov z vyššej strednej vrstvy; hráč na saxofón v jazzovej kapele; nemá žiadne ciele a jeho plány do budúcnosti sú skôr fantazírovanie o jazze a o milostných dobrodružstvách. Je zamilovaný do Ireny (alebo si to aspoň namlúva), aj keď vie, že nemá šancu ju získať, pretože ona je verná svojmu priateľovi Zdeňkovi. Občas ju prenasleduje s takmer komickou posadnutosťou, a napriek tomu sa klidne miluje s inými dievčatami, keď sa naskytne príležitosť. Všetky avantúry sú pre neho len dočasnými náhradami pravej lásky, ktorú hodlá nájsť v Prahe.  Jeho hlavnou starosťou je, ako vypadá a aký dojem vzbudzuje u ľudí v jeho okolí.
  • Pôsobí, ako by mu bola revolúcia „šumák“, alebo v nej vidí len dobrú príležitosť, ako sa vytiahnuť pred chlapmi a Irenou. Jedinečná príležitosť vyskúšať si streľbu z automatu a stať sa v očiach vytúženej dievčiny hrdinom. Napriek tomu (alebo práve preto) je jedným z prvých Čechov v Kostelci, ktorí otevorene čelia nemeckým vojakom, a v najdôležitejších chvíľach revolúcie sa zapletie do jednej z najnebezpečnejších akcií.

Miesto dejú:

• Kostelec (fiktívne meno pre Náchod – rodisko Josefa Škvoreckého)

Podrobný obsah diela:

Do života dvadsaťročného tenorsaxofonistu Dannyho vstupujeme v chvíli, keď zkúša s amatérskou jazzovou kapelou v hostinci Port Arthur. Tu má svojich priateľov – trumpetistu Benna Mánesa, ktorý sa vrátil z koncentračného tábora, gitaristu Harýka a pianistu Fondu, syna neskoršieho miestneho veliteľa československej armády v Kostelci, plukovníka Čemelíka.

Nasledujúci deň vyrazí s priateľmi do ulíc, kde sa ľudia predčasne radujú, že majú späť slobodu. Danny sa im vysmieva, ale aj tak sa zapojí do udalostí – spolu s Bennom a Harýkom idú začerňovať germánske nápisy. Nemci sa však ešte nevzdali a napätie vo meste trvá. To sa prejaví v chvíli, keď nemeckí vojaci pochodujú mestom, ľudia pred nimi zděšene utekajú a preventívne stahujú československé prápory. Danny v tej chvíli prežíva svoj „horúci“ okamih pred poštou, kde hovorí s Irenou. Nemci ho po rádoby vtipnom kúsku, ktorým sa chce zalíbiť vytúženej Ireně, odvedú do kosteleckého gymnázia, kde sídli nemecká posádka. Zo zosadenia je prepustený až po prihovore doktora Šabatu.

V nedeľu sa Danny dostáva s kamarátom Přemkom a jeho ozbrojenou partou do kosteleckého pivovaru, ktorý je centrom „revolúcie“ a kde musia všichni prichádzajúci podľa rozkazu plukovníka Čemelíka odevzdať zbrane. Revolúciu organizujú vo meste predstavitelia mestskej smetánky, ktorí sa potrebujú očistiť od vojnových hriechov (kolaborácie). Najprv sa všemožne snažia, aby sa prakticky nič nedejalo, a keď už sa konečne mobilizujú, tak jedine proto, aby viedli dobrovoľníkov k zbytočnému hlídkovaniu.

Všichni sú rozdelení do šestičlenných hliadok, ktoré majú zaručiť pokoj vo meste. Jednotvárnosť pochodov naruší až potyčka Dannyho skupiny, ktorú viedol doktor Bohadlo, s komunistami. Vypukne rvačka, ale komunisti utekajú. Mestský štáb sa nakoniec dohodne s Nemcami na ich nerušenom odchode k Američanom.

V utorok 8. mája mesto zaplavia uprchlíci rôznych národností. Danny sa ujíma skupiny Angličanov a postupne ich so škodoradosťou ubytovává v najlepších rodinách v Kostelci. K opravdovému stretu dochádza až v stredu 9. mája. Mestom sa rozšíria správa, že sa blížia Rusi, ale pred nimi zcela nečakane vjedú do mesta nemecké tanky. Esesáci začnú brutálne útočiť na obyvateľstvo a srážka si vyžiada aj řadu životov. Danny sa najprv zúčastní divokej prestrelky u nemeckého tanku, počas ktorej zahynie jeho spolužiak zo základnej školy Hrob (možno jediný opravdový hrdina románu). Ďalšiu akciu podnikne s vodcom partyzánov Přemou. Spoločne zlikvidujú ťažkým guľometom jeden z nemeckých tankov.

Kniha potom končí prevzatím revolúcie komunistami, oslobodením Červenou armádou. Danny si sice vyslúžil obdiv a políbenie od Ireny, avšak zisťuje, že ona stejne napriek tomu miluje Zdeňka a nie jeho. V závere, 11. mája, potom kapela koncertuje na kosteleckom námestí.

K Červenej armáde Danny najprv cíti respekt: „Vzduch sa naplnil ich zápachom, zápachom nejakej tundry alebo tajgy a ja som ho začal do seba sťahovať a kúkať som sa po tých ošúchaných tváriach a zdalo sa mi neuveriteľné, že opravdu existujú títo ľudia, ktorí nevedeli nič o jazze a asi ani o dievčatách, len sa valili s revolvermi na zamaštených zadkoch, zarastení, s fľašami vodky v nohaviciach, rozjarení, opití, víťazní, nemysliaci na veci, na ktoré som myslel ja, úplne iní než ja a strašne cudzí, a predsa príťažliví. Pohľad sa však rýchlo zmení, keď sa vyprávanie zamierí na popis sovietskej vojenskej vyššej vrstvy. Dannymu vadí oslavy víťazstva, pri ktorých predstavitelia miestnych revolucionárov a vysokí dôstojníci Červenej armády vedú pred zhromaždenými občanmi Kostelca honosné reči.

Kritika, reakcie na dielo:

Najprv pozitívne kritiky, veľmi skoro však bolo autorovi vyčítané, že „plije do tváre“ hrdinom odboja -> Zbabélci boli stiahnutí z predaja, J. Škvorecký musel odísť z redakcie Světové literatury, kde zastával funkciu zástupcu šéfredaktora.

The post Zbabělci – rozbor (obsah) appeared first on StudijnySvet.sk.

Kniha: Tankový prapor

Autor: Josef Škvorecký

Pridal(a): klar.a

Josef Škvorecký (*1924 – †2012)

• Rodák z Náchoda (románový Kostelec)
• Vystudoval na Filozofickej fakulte Karlovej univerzity angličtinu a filozofiu
• Potom pracoval ako stredoškolský profesor, redaktor (SNKLU a revue Světová literatura) a ako spisovateľ (pisanie filmových scenárov)
• Dejovosť, znalosť hovorového jazyka
• Rada jeho knižiek bola zfilmovaná
• V roku 1969 emigroval do Kanady
• Pracoval v Toronte ako profesor na univerzite
• Založil spolu so svojou ženou Zdenou Salivarovou vydavateľstvo Sixty-Eight Publishers, ktoré sa špecializovalo na vydávanie českých kníh, ktoré boli v komunistickom Československu zakázané (približne 200 titulov)
• Zomrel 3. januára 2012 vo veku 87 rokov v Kanade v Toronte.

Diela:

• román Zbabelci (1958)
• Sedemramenný sviečnik (1964)
• Tankový prapor (1971- Toronto)
• Zázrak (1972)
• Prvá sezóna (1975- Toronto)

Literárne-historický kontext

EXILOVÁ A SAMIZDATOVÁ LITERATÚRA PO ROCU 1968

• Exilové nakladateľstvá, exilová próza (J. Škvorecký, P. Kohout, L. Vaculík, V. Havel, I. Klíma). Samizdatová edícia „Petlice“ (L. Vaculík), časopisy (Vokno), undergroundová tvorba (I. M. Jirous), piesňkári (K. Kryl, J. Nohavica)

CHARAKTERISTIKA:

• Obdobie normalizácie
• Zastavené všetky kultúrne a literárne časopisy, vychádza len Literárny mesačník a Kmeň
• Veľa nadaných spisovateľov stratilo možnosť publikovať, bolo zbavených zamestnania, šikanovaných, väznených alebo vyhnaných do exilu
• 120 autorov nesmie publikovať, ich knihy sú vyradené z knižníc a aj z predaja
• Česká literatúra 70. rokov sa rozvíja v troch prúdoch
  • 1. Literatúra oficiálna
  • 2. Literatúra samizdatová
    • Vzniká vo vlasti, ale nesmie byť vydávaná tlačou, šíri sa v opisoch, hlavne prostredníctvom rôznych samizdatových edícií (edícia Petlice a Kvart)
    • Vychádzajú aj samizdatové časopisy (Spektrum, Zebra, Vokno, Váhy, Prostor)
  • 3. Literatúra exilová
    • Vzniká v cudzine, tam aj vychádza tlačou
    • Autori môžu tvoriť slobodne, bez cenzúry, majú bohatšie zdroje informácií

AUTORI SAMIZDATOVEJ A EXILOVEJ LITERATÚRY:

• Milan Kundera (1929-Brno): Smiešne lásky, Žart, Život je inde, Nesnesiteľná ľahkosť bytia (Toronto- 1985)
• Václav Havel (1963):Záhradná slávnosť, Vyrozumenie, Zťažknená možnosť sústredenia, Audience, Vernisáž, Protest, Largo desolato, Asanácia, Žobrácka opera
• Ivan Klíma (1931): Milenci na jednu noc, Malomocní, Milostné leto
• Karel Kryl (1944- 1994): Hrá a spieva Karel Kryl, Bratříčku zavriej vrátka, Kniška Karla Kryla, Sedem básničiek na zrkadle
• Ivan Martin Jirous (1944): Magorove labutie piesne

Tankový prapor (1971)

Humoristicky ladený román vypráva v deviatich kapitolách príhody autorovho autobiografického hrdinu Dannyho Smiřického v priebehu jeho vojenskej služby v armáde v päťdesiatych rokoch. Hoci epizódy z vojenského života sú vykreslené veľmi realisticky s nesmiernym citom pre rozmanité jazykové vrstvy dobového vojenského aj civilného života a s mimoriadnou vnímavosťou pre situačnú komiku, nie je Škvoreckého próza pouhou satirou, ale vynikajúcou metaforou dokonale vystihujúcou absurdnú znevoľnenosť celej krajiny komunistickým režimom.

LITERÁRNY DRUH: 

• Epika

LITERÁRNY ŽÁNR:

• Román – satirický román z vojenského prostredia

TÉMA

• Román sa zaoberá obdobím päťdesiatych rokov v Československej armáde, ktorá je budovaná viac politickými frázami než opravdivými dovednosťami. Dôstojníci majú plnú pusu socializmu a komunizmu, vojakom dávajú za vzor komsomolcov, sami sa boja jeden druhého.
• V spoločných rozhovoroch sú nesmierne opatrní, nikdy si nie sú istí, čo môže zničiť ich kariéru. Sú vesmäs hlúpi, prospiechačstvo, tupo vykonávajú rozkazy. Obyčajní vojaci sú tu podaní ako kolektív zarytých individualistov, húf bez kázne a morálky, ľudia, ktorí chcú len „prežiť“ dva roky služby.

HLAVNÁ MYŠLIENKA:

• Autor v diele zobrazil život vojakov za komunizmu, ich život na vojne v trochu inej podobe, ako by si „súdruhovia“ predstavovali, ale tým je kniha zaujímavá a vtipná. Zobrazuje v knihe niekoľko vojenských cvičení – lepšie povedané pokusy o ne.

JAKÝ PROBLÉM DIELO RIEŠI:

• Rádoby neľahký život vojaka, v diele sa vojaci snažia čeliť trapnosti tej doby a tuposti ich veliteľov. Všetko je však popísané akoby s výsmechom a vtipom.

KOMPOZÍCIA:

• Dielo je zložené z desiatich na seba nadväzujúcich príbehov. Dej sa odohráva vo vojenskom výcvikovom priestore v Kobylci a opisuje posledný pôlrok od jari do zimy roku 1954.
• Autor nevypráva súvislý príbeh, kde skôr o mozaiku drobných epizód zo života armády. Spojovacím článkom je postava rotného Dannyho Smiřického, s ktorým sme sa už stretli vo Zbabelcoch. Nie je to však ten rozporuplný študentík. Zmužnel, je viac cynickejší a o hodne opatrnejší. Sedem rokov života ho zmenilo. Zostala mu však túžba po ženách a milostných dobrodružstvách.
• Celá kniha je preťatá milostnými zážitkami Dannyho s Janinkou, ženou nadporučíka Pinkasa, a jeho túžbou po Lizetke (tiež vydanej), ktorá však jeho city neopätuje.

JAZYKOVÉ SPRACOVANIE:

• Dielo je písané hovorovým jazykom s mnohými vulgarizmami.
• Autorov štýl je plný vtipov, ktorým sa človek musí smiať.
• Používa aj skratiek typických pre tú dobu (FO, PPOV, PO…), tiež sa objavuje slovenčina (to je vraj taká – taký – ako sa hovorí…)

„Juraji! Hergot vstaň a vlez dovnútra!“
„Vyser sa na mňa!“
„Neser Juraji!“
„Tak hergot neblbni! Je tu Borovička!“
„Ať si trhne nohou!“

HLAVNÉ POSTAVY:

• Danny Smiřický – inteligentný vojak. V civilnom živote mal pracovať v nakladateľstve. Rotný Smiřický vystupuje v toľkých prelínajúcich sa náladách s príslušnými maskami, že až skoro stráca totožnosť. Je to autobiografická postava mladého vojaka. V knihe je Danny opísaný takto: „Je to človek bojácny, a preto svedomitý.“ Bol veliteľom tanku a mal rád svoju Lizetku, tiež si však prežil románok s Janinkou.
  
• Major Borovička – prezývaný Malinkatý diabol, nie je schopný samostatného uvažovania, slepo vykonáva každý aj nesmyselný rozkaz.
  
• Janinka – Dannyho milenka

MIESTO A DOBA DEJA:

• Dej sa odohráva vo vojenskom výcvikovom priestore v Kobylci a opisuje posledný pôlrok od jari do zimy roku 1954.

DEJ (OBSAH) DIELO:

Príbeh začína vo vojenskom výcvikovom stredisku Kobylec roku 1953, kde majú tankisti vybudovať okopy na zamaskovanie svojich strojov. Škvorecký nás s nadhľadom a humorom zoznamuje s jednotlivými veliteľmi – nadporučíkom Růžičkom, kapitánom Matkom, nadporučíkom Pinkasom atď. Najobávanějšou figúrkou je major Borovička, mrňavý, zakomplexovaný človeček, ktorý nesie prezývku „Malý diabol“. Práve ten prichádza na kontrolu práce svojich podriadených. Najde len strašný neporiadok, velitelia spia, tanky sú špatne ukryté. Pochvalu získava len osádka Dannyho. Major však nevie, že bol tento „poctivý okop“ vyhlúbený už dávno predtým.

Ďalej sledujeme prípravu skúšok FO (Fučíkov odznak), ktoré vykúvajú nielen vojaci, ale aj dôstojníci a ich ženy. Smešne pôsobia rozhovory nad knihou Ďaleko od Moskvy (nikto ju nečítal), velitelia používajú slová, aniž poznajú ich pravý význam (fyzikálne a psychiatrické vlastnosti ženy). Prežívame noc v posádkovom väzení, keď major Borovička načapá podporučíka Malinu vo väznickej cele pri milovaní s četařkou Babinčákovou a ďalšie komické situácie (ostreľovanie veliteľského stanoviska rotným Maňasom atď.).

V závere knihy sa vojaci na kultúrne masovom večierku lúčia s vojenskou službou. Kultúrny program sa veliteľom vymyká z rúk. Vojaci spievajú všelijaké „odrhovačky“, čo sa nelíbi majorovi Borovičkovi. Vystrelí do vzduchu a chce zábavu ukončiť. Blíži sa k nemu desiatky výhružných očí. Major uteká von. Druhý deň nie je k nájdeniu. Spadol do odpadovej žumpy a utopil sa.

Vyprávačom celého románu je hlavný hrdina Danny Smiřický, ktorý sa snaží „prežiť“ posledný pôlrok svojej vojenskej služby. Celé dielo začína na starom vojenskom cvičisku, kde už od začiatku je poznat, že zas tak tvrdé to na vojne nebolo. Celá doba a rozkazy veliteľov je vyložené smiešna.

„Súdruhu rotný, mňa sem poslal Hospodin, aby som vám prej pomoh s vokopom. Ale…“
„Ta píča!“ zaznelo z riadičského otvoru, a na predprseň sa u neho vyhrabal podsaditý vojak v zamaštenej kombinéze s desátnickými prýmkami na prsi. Von si myslí, že sa kvôli nemu strháme. Ať si posere hlavu, kráva.“

Do toho všetkého prichádza major a snaží sa urobiť poriadok, ale väčšina má z neho stejne lenom srandu, samozrejme okrem jeho podriadených. Jednou z najzdařilejších častí knihy je „snaha“ vojakov získať FO – Fučíkov odznak. Žiaden z vojakov sice nič nevie, ale nakoniec odznak všetci dostanú.

„Ako hovorí veľký Stalin, súdruhovia: My tak nejak novými formami svojej práce prebudujeme dosavadný systém výuky na základe súdružskej spolupráce medzi učiteľom a žiakom. My tu nikto z nás nie sme vedení úsilím niekoho tu, ako sa niekedy hovorí, kúpať. My tu lenom tak priateľsky budeme diskutovať a debatovať knihy, ktoré by mal každý svazák poznať k svojmu rastu.“

V knihe nechýba ani milostná zápletka Dannyho s veliteľovou dcérou Janinkou a mnoho ďalších vojenských scén opísaných s neobyčajným vtipom ako napr. dovádzanie poručíka so súdružkou Babinčákovou, keď sú pričinení majorom. Všetky kapitoly majú svoj názov podľa toho, čo sa v nich odohráva – napríklad Divizné kolo armádnej súťaže tvorivosti, Kultúrne masové večierok na rozlúčku, Noc v posádkovom väzení atď. Kniha končí práve oným večierkom na rozlúčku, keď sa Danny lúči s Janinkou a majorek sa utopí v jímke.

Kuchár mu priškôčil na pomoc a spojenými silami vytiahli ťažkú hadicu von. V sacím otvore vězel nejaký čierny predmet. Keď ho vyňali, zistili, že to je vychádzková dôstojnícka hilienka nezvykle malých rozmerov.

Atmosféra vojenského života je dokreslená drsnou, často až vulgárnou mľuvou jednotlivých postáv.

OKOLNOSTI VZNIKU DIELO:

• Román Tankový prapor napísal Josef Škvorecký v zime roku 1954, v tej dobe však nemohol knižne vyjsť, boli uverejnené len nepatrné úryvky v Literárnych novinách, Kultúrnej tvorbe a väčšia ukážka až v roku 1967 v časopise Plamen.
• V roku 1969 bola kniha pripravená na vydanie v Československom spisovateľovi, vydanie však bolo zničené v stránkových korektúrach.
• Kniha nakoniec vyšla v roku 1971 ako prvý titul v exilovom nakladateľstve manželov Škvoreckých 68 Publishers v Toronte.

UKÁZKA ZAUJETÍ:

„Bola u tých druhých Erdessývcov, čo sú jej otca setry manžela bratranca mojho strýka, od nevesty manžela mojej sestry.“

„U nás na Žižkove je jeden chlap, ktorý má jedenásť detí, samý synov, a manželka si dala na jar pomôcť, páč on hovorí, že prej kto by to živil, a že prej dyž ty synov poimenoval podľa dvanástich apoštolov, tak na tohodle by už vybyl lenom Jidáš, a keď by k tomu prej také dieťa prišlo, a farár by mu ho stejne nepokrstil a iné meno by mu dať stejne nemohol, páč má vrozený zmysel pre poriadok a bol by z toho nervózny, a aby nemal pokrsteného, to si nemôže vziať na svedomie, ponivač on je veriaci katolík, tak…“

The post Tankový prapor – rozbor (obsah) appeared first on StudijnySvet.sk.

 Kniha: Legenda Emöke

 Autor: Josef Škvorecký

 Zaslal(a): Poldejen

Žáner – novela

Hlavné postavy:

– redaktor, asi 30 rokov, pracuje v pražskom nakladateľstve, ešte slobodný, ale „sukničkár“, v Prahe udržiava vzťah s vydatou ženou (Margitka), intelektuál, vzdelaný, inteligentný, pragmatik, nedokáže nadviazať plnohodnotný vzťah

– Emöke, Maďarka z Košíc, vdova, 28 rokov, žije sama so svojou malou dcérkou, po nevydarenom manželstve odmieta muža ako príliš „fyzické“, je cele pohltená náboženskou vierou

– učiteľ, tridsiatnik, učí na vidieku, klasický typ polovzdelanec, závistlivý, podlý, intrigán

Téma – hľadanie podstatných životných hodnôt v konfrontácii niekoľkých rôznych životných postojov

Miesto a čas deja – pravdepodobne polovica 50. rokov, bližšie neurčená slovenských odborárska zotavovňa

Forma – ich forma, rozprávačom je redaktor, chronologický rozprávací postup

Jazyk – dlhá súvetí, minimum dialógov (netypické pre autora, vplyv paralelne prekladaného Faulknerova románu Baj), spisovná Čeština v úvahových pasážach, hovorová aj všeobecná v vzácnych dialógoch

Dej:

Túto novelu Škvorecký napísal už na jar 1958, kedy bol zamestnaný v nakladateľstve Odeon v redakcii revue Svetová literatúra. Jej dej sa odohráva v rozpätí niekoľkých dní a líči pobyt skupiny dovolenkárov vo vidieckej zotavovni; ťažiskom príbehu je popis spiatočnej cesty dovolenkárov vlakom. Hrdinom a rozprávačom tejto prózy je pražský redaktor (alter ego J.Š.), ktorý počas pobytu v zotavovni vzplanie láskou k tajomnej Maďarce Emöke z východného Slovenska, ktoré ho priťahuje nielen svojou krásou, ale súčasne aj irituje svojím horúcim náboženským presvedčením. Emöke má za sebou nevydarené robiť manželstva, vydávala sa bez lásky, peniaze jej manžela mali pomôcť hlavne rodičom, otec sa za vojny zaplietol s ľudáckym režimom. Manžel ale po februári prišiel o majetok a pri úteku na západ bol zastrelený. Toto životné trauma vytesní z jej života erotično, odvráti Emöke od „fyzického sveta“ k duchovnu. Rozvíjajúce sa citový vzťah však stroskotá kvôli úkladnej intrige hrdinovho spolubývajúceho, provinčného učiteľa, prízemného, živočíšneho a závistlivého človiečika. Učiteľ nahovorí Emöke, že jeho sok je v Prahe ženatý, čo redaktor nevie vyvrátiť, hoci to nie je pravda. V občianskom preukaze má totiž vloženou fotografiu svojej vydaté pražskej priateľky …

Druhá časť novely opisuje rozprávačovej pomstu; v nevinnej spoločenskej hre pri nudné ceste vlakom domov je učiteľ zosmiešnený, pretože nepochopí triviálne princíp jednoduché spoločenské hry.

Redaktor sa potom po príchode z dovolenky navracia do rutinovaného veľkomestského sveta „drobných surovosťou, klamov, podvodov, pretvárok a klamstiev“, nedokáže a ani zrejme nechce znovu navážať akýkoľvek kontakt s Emöke.

Na rozdiel od hemingwayovských dialógov (tzv. Staccatové dialóg, tzn. Krátke, úsečne vety) vo zbabelci sa tu Škvorecký priklonil najmä v štylistickom stvárnení Legendy k poetike W. Faulknera (oi. Jeho Báje, ktorú vtedy prekladal), už však obohatil o bluesovej frázovanie svojho rozprávania, pozostávajúceho z rozľahlých „faulknerovských“ viet.

Novela konfrontuje tri rôzne životné filozofie: egoisticky uzavretú, zbavenú vzdelanie a morálky (učiteľ), túžbu po presahu každodenných hodnôt a po božskom Absolútno (Emöke) a ateistický skepticizmus pragmatického pražského intelektuála (redaktor).

Dobová recenzie – Josef Vohryzek, Host do domu, 1963:

„Legenda Emöke“ je druhá kniha Jozefa Škvoreckého. Nechcem ho zaraďovať do žiadnych priehradiek, ale domnievam sa, že jeho spisovateľský profil najlepšie postihujú dve kategórie: humor a Senzualizmus.

Vo „zbabelci“ dominoval humor nad senzualizmom, a to v dvoch polohách: v satirické polohe, ktorá nastavovala krivé zrkadlo malomestskej smotánke, a v polohe tragikomické, ktorá nastavovala krivé zrkadlo rétorickému „ja“ a jeho svetu, zlaté mládeži s jej blazeovaným gestami, s jej chuťou po živote a naivné vitalitou, ktorá sa nemohla vybiť, pretože jej v každej situácii čosi podstatného unikalo.

V novele „Legenda Emöke“ je pomer tých dvoch zložiek prevrátený. Je to úplne vážny príbeh o láske, ktorý skončí tragicky. Na rekreáciu ROH sa mladý pražský intelektuál – rozprávačské „ja“ – zamiluje do Emöke, mladé, krásne dievčatá, ktorá má za sebou nešťastné manželstvo, vypestovala v sebe odpor k erotike a ku „všetkému fyzickému“ a nachádza riešenie svojho života v okultné viere. Mladému intelektuálovi sa takmer podarí jej predsudky premôcť, ale vznikajúce vzťah pr kazí iný rekreant, ktorý je stelesnením ľudskej hlúposti, sprostosti a pavlačového moralizmu.

Jeho Intriga je príliš malicherná, než aby prí behu prepožičala tragickosť. Tá je skôr v tom, čo je povedané v dodatkom, ale keď som potom prišiel do Prahy … bola už Emöke zase len snom, len legendou … Nenapísal som jej, neposlal som knihy, ktoré som chcel poslať, do Košíc som nejazdil. A časom, veľmi skoro, rozhostila sa vo mne ľahostajnosť k tej legende … “

Čiže tragickosť je práve v tom, že Emöke zostala len legendou, že láska neprežila prvé vzplanutia, alebo že samotné vzplanutia zanechalo ilúziu lásky, ako chcete. Romantická štylizácia úvode a dôvetkom tejto novely nemení nič na tom, že je to tragédia bez koturnu, bez „tragických dimenzií“, tj. Príbeh o modernom človeku, ktorý prehráva nie proti presile, ale pretože „čosi ho presahuje a čosi mu chýba“.

Humor tohto vážneho príbehu nie je zložitý a dvojsečný ako vo „zbabelca“. Je to ostrý, jednoznačný humor nenávisti k ľudskej inferioritě, ktorá je nielen hlúpa, ale hlavne zlá. Patrí k paradoxom nášho literárneho života, že Škvorecký, ktorý je tak nenávidený zástancovia prostunkých teórií o kladných a záporných hrdinoch, svojej postavy vždy veľmi jasne klasifikuje – avšak inak ako podľa známych apriórnych znamienok plus a mínus. Škvorecký nie je „problémový“ autor, ale vitalista a jeho klasifikácia ľudí má nevšedný dar prirodzenosti. Píše s gustom o tých, ktorí žijú alebo chcú žiť naplno a želajú to všetkým, a píše s výsmechom o tých vnútorne „uzavretých“, o duševných mrzačia, ktorí žiť naplno nevedia a nechcú a neželajú to ani druhým.

Literárne kontext – Novela bola napísaná už v roku 1958, ale vhodná doba pre jej vydanie nastala až v roku 1963. Bola pozitívne prijatá ako kritikou, tak i čitatelia. Novela sa zaradila do liberálneho prúdu českej literatúry 60. rokov, vyšla aj v edícii Život okolo nás, v ktorej sa prezentoval diela, ktoré odrážala, predovšetkým v porovnaní s literatúrou 50. rokov, oveľa plastickejšie každodennú všedný realitu.

Filmová adaptácia – TV film, 1997, 64 minút, réžia – Vojtěch Štursa, hrajú – Viktor Preiss, Miroslav Donutil, Ingrid Timková

Ďalšie dielo Josefa Škvoreckého – veľmi rozsiahle, vrcholy – romány Zbabělci, Mirákl, Príbeh inžiniera ľudských duší, Tankový prápor; poviedky – výbor Hořkej svet, sedemramenný svietnik, Babylonský príbeh, Prima sezóna; novela – Koniec nylonového veku.

The post Legenda Emöke – čitateľský denník (rozbor) appeared first on StudijnySvet.sk.