📝 Život

Narodil sa v Prahe v rodine obchodníka. Po maturite študoval filozofiu a dejiny umenia na Karlovej univerzite, štúdium však nedokončil. Už počas štúdií sa venoval žurnalistike a písal pre rôzne časopisy a noviny. Počas prvej svetovej vojny bol odvedený na front, kde sa prejavili jeho pacifistické názory. Po vojne sa stal aktívnym členom Komunistickej strany Československa a jeho tvorba sa čoraz viac zameriavala na sociálnu kritiku a problémy robotníckej triedy. Pracoval ako redaktor viacerých ľavicových periodík, v ktorých publikoval svoje reportáže, fejtóny a poviedky. Jeho ostrá satira a kritika spoločenských pomerov mu priniesli popularitu, ale aj problémy s cenzúrou a úradmi. V tridsiatych rokoch sa venoval aj písaniu divadelných hier, ktoré sa vyznačovali podobnou sociálnou angažovanosťou ako jeho próza. Intenzívne sa venoval aj prekladateľskej činnosti, prekladal diela francúzskych a ruských autorov. Jeho život a tvorba boli poznačené rastúcim napätím v Európe a hrozbou fašizmu. Počas druhej svetovej vojny sa zapojil do ilegálneho odboja a stal sa členom protifašistickej organizácie. Bol zatknutý gestapom a väznený v koncentračnom tábore Mauthausen, kde zomrel na následky týrania a chorôb. Jeho smrť bola veľkou stratou pre českú literatúru, no jeho dielo zostáva dodnes aktuálne a inšpiratívne pre svoju humanistickú a spoločenskokritickú výpoveď. Zanechal po sebe rozsiahle dielo, ktoré zahŕňa romány, poviedky, reportáže, eseje, divadelné hry a preklady. Je považovaný za jedného z najvýznamnejších českých spisovateľov 20. storočia. Jeho diela sú preložené do mnohých jazykov a stále sa tešia záujmu čitateľov. Jeho odkaz presahuje rámec literatúry a dotýka sa aj oblasti politiky, sociálnej spravodlivosti a humanizmu. Jeho tvorba je svedectvom o búrlivej dobe, v ktorej žil, a zároveň nadčasovým apelom na ľudskosť a zodpovednosť.

✍️ Charakteristika a štýl tvorby

Jeho tvorba sa vyznačuje výraznou sociálnou angažovanosťou a kritickým pohľadom na spoločenskú realitu. Jeho štýl je realistický, s prvkami satiry, humoru a irónie. Často používa hovorový jazyk, dialekty a slang, čím dodáva svojim postavám autentickosť a plastickosť. V jeho dielach sa prelínajú tragické a komické prvky, čo odráža komplexnosť ľudskej existencie. Jeho jazyk je dynamický, expresívny a plný metafor a prirovnaní. Jeho romány a poviedky sú často založené na reálnych udalostiach a postavách, ktoré autor poznal z vlastnej skúsenosti. V jeho tvorbe sa prejavuje silný humanistický a antifašistický postoj. Jeho diela sú nielen kritikou spoločenských nedostatkov, ale aj výzvou k boju za lepšiu budúcnosť.

👥 Literárni súčasníci

Karel Čapek (Biela nemoc, Krakatit), Vladislav Vančura (Markéta Lazarová, Rozmarné leto), Eduard Bass (Klapzubova jedenástka), Marie Majerová (Siréna), Ivan Olbracht (Nikola Šuhaj lúpežník)

Rozbory a obsahy autora   Všetky rozbory a obsahy

The post Jaroslav Havlíček (život a dielo) appeared first on StudijnySvet.sk.

Kniha: Petrolejové lampy

Autor: Jaroslav Havlíček

Přidal(a): JH-PL, Jan Jabůrek

Autor: Jaroslav Havlíček (1896 – 1943)

• významný český autor meziválečnej literatúry, jeden z najvýznamnejších autorov českej psychologickej prózy
• narodil sa 3. 2. 1896 v Jilemnici v rodine učiteľa
• študoval na jičínskej reálke a gymnáziu, kde v roku 1913 odmaturoval, zapísal sa na obchodnú akadémiu v Chrudimi
• vysokú školu nedokončil (obchodný odbor na ČVÚT v Prahe), pretože bol odvedený na front 1. sv. vojny ako jednoročný dobrovoľník – bojoval v Rusku, v Taliansku aj na Slovensku
• po vojne začal pracovať ako bankový úradník – pri tom sa pokúšal dokončiť vysokú školu, ale pre nedostatok času musel štúdia zanechať
• od polovice 20. rokov sa okrem zamestnania venoval aj literatúre
• jeho meziválečné psychologické romány obsahujú prvky naturalizmu
• svoje poviedky publikoval v časopisoch Zvon, Lumír a Národní listy

Diela sa dajú rozdeliť na niekoľko častí:

• Poviedkové cykly –  vyznačujú sa veľkým rozsahom a rozmanitosťou, ich námety sú napr.  domov, osudy žien, detstvo, smrť, záhada či milostné vzťahy
  • Neopatrné panny – zbierka piatich poviedok, tragické príbehy ženských hrdiniek v dobe 1. sv. vojny
  • Cesta loutek – poviedky o detstve
  • O marné lásce – milostné poviedky
• Novely a poviedky
  • Máňa – spomienky na dospelosť v Jilemnici
  • Útek z civilizácie – toto dielo je unikátne v Havlíčkovej tvorbe – v ňom nájdeme motívy úteku pred problémami a boje so svedomím
  • Synáček – psychologická novela, vypráva o vedľajšej postave z Petrolejových lamp
• Romány
  • Neviditeľný – Hlavným hrdinom je inžinier, ktorý si vezme dedičku továrne. Po svadbe zistí, že v dome s nimi žije aj bláznivý strýčko Cyril, ktorý si myslí, že je neviditeľný.
  • Ta tretia – psychologická štúdia bezvýznamného, nerozhodného úradníka, ktorý svojou aroganciou poznačí životy dvoch žien
  • Vlčia koža – nedokončené pokračovanie Petrolejových lamp
• Po jeho smrti bola z jeho diela zostavená a vydaná rada poviedkových zbierok:
  • Zázrak flamendrů
  • Predavač času – výrazne pesimistické dielo o všednom živote a boji človeka s existenciou, autobiografické prvky
  • Hodinky pana Balabána

Štýl tvorby:

• Pečlivo vykresľuje prostredie. Sústreďuje sa na vnútoro človeka a ich začleňovanie do deja. Opisuje tragické ľudské osudy, venuje sa degenerovaným jedincom – mentálne alebo vplyvom postupujúcej choroby, duševné stavy často veľmi narušených ľudí a extrémne situácie. Podáva realistický obraz malomesta a degradácie jeho spoločnosti.
• Propracovanosť psychiky románových postáv, zvlášť ženských hrdiniek a schopnosť lyrizovať realistický až naturalistický pohľad na skutočnosť.
• Pre Havlíčkovy knihy je typická pevná dejová línia, ironické napätie, zmysel pre protiklady, záľuba v bizarných situáciách, stret dobra a zla a významnosť detailu pre výklad celku.
• V rade diel sa objavujú podobné motívy či námety – detektívna zápletka, osudy žien, domov.
• Prispieval do Národných listov. Svoje poviedky publikoval Jaroslav Havlíček v rade časopisov – Cesta, Sever a východ, Lumír aj. Značná časť literárneho diela Jaroslava Havlíčka zostala v rukopisoch a bola postupne vydávaná až po jeho smrti.

Meziválečná psychologická próza

• Autori využívali najnovšie poznatky z psychológie a psychiatrie
• Pred realistickými popismi uprednostňovali ponor do duševného života postáv
• Rozkvet v dobe okupácie (o skutočnom živote písať nemohli, uchyľovali sa k alegóriám, v ktorých rozoberali všeobecné princípy zla)
• V centre pozornosti pudy človeka, patologické javy
• Hlavní hrdinovia sú ľudia nejakým spôsobom postihnutí
• Česká literatúra ovplyvnená napr. Kafkou, Dostojevským, Proustom, Joycom.
• Po roku 1948 sa oficiálnou literatúrou stali bohužiaľ schematické budovateľské romány, úplne iné a nekvalitné oproti psychol. próze

Ďalší predstavitelia:

• Marie Pujmanová – sociálna próza, ovplyvnená socializmom (silná komunistka), dielo PŘEDTUCHA
• Jarmila Glazarová – prozaička, VLČIA JAMA, ADVENT, ROKY V KRUHU
• Václav Řezáč – psychologická aj budovateľská próza, SVĚDEK, ČERNÉ SVĚTLO
• Karel Josef Beneš – ULOUPENÝ ŽIVOT
• Ladislav Klíma – UTRPENIE KNIEŽATA STERNENHOCHA

Rozbor diela: Petrolejové lampy

• Dielo vyšlo roku 1935 pod názvom Vyprahlé touhy, ale konečné prepracovanie a premenovanie na Petrolejové lampy až v roku 1944
• Psychologický román
• Epický román = má dej, príbeh, určenie, časové a príčinné súvislosti, väčší rozsah, rada udalostí sústredených okolo spoločného jadra, mnoho postáv aj dejových línií

Názov knihy:

• 3 časti, symbolika lamp charakterizuje dobu pred nástupom elektrického osvetlenia, dobu, keď „staré“ strieda „nové, moderne“.

Hlavná myšlienka

• opísať psychický stav a vývoj hlavnej hrdinky v priebehu jej života, zachytiť medziludské vzťahy v jej rodine aj s ostatnými ľuďmi ; ukázať, že aj keď sa váš život vôbec nevyvíja podľa vašich predstáv, nikdy sa nesmiete vzdať

Motívy:

• smrť, nešťastné manželstvo, nenaplnené sny, choroba, rodinné vzťahy, degenerácia, malomestská spoločnosť, osud, nový začiatok

Kompozícia:

• chronologická (autor dodržuje časovú postupnosť)
• 3 časti: Lampy svietia a prostiera sa (33 kapitol); Sýty u stola (22 kapitol); Lampy zhasínajú (11 kapitol)

Umelecké a kompozičné prostriedky:

• propracovaná psychika románových postáv (zvlášť žien), dramatická gradácia (stupňovanie) príbehu, naturalistické prvky (snaží sa zachytiť nezkreslenú realitu), pôsobivé scény zachycujúce atmosféru malomesta.
• Er-forma.

Vyprávač:

• vševedúci
• pásmo vyprávača sa často prelína s vnútorným monológom postáv
• hlavne v er-forme (3.os.sg.)

Druhy reči:

• Prevadzujú dialogy, ale sú použité aj vnútorné monológy (napr. pri úvahách).

Jazyk:

• striedmy, vecny, spisovný, pôsobivý, popisy prostredia a vnútorný svet hrdinov
• podľa štýloveho rozvrstvenia:
  • archaizmy – kadeře, churavý, děvečka, robota, nebožtík
  • zdrobneniny- mestečko, zahradka, písaniečko, kvietky
  • prechodníky – opiera, protiera, križuje
• umelecké prostriedky
  • synekdocha: Neposmívalo sa mu to oko?
  • Husté obočie sa zachmúrilo.
  • metafora: Zmučená kostra sa tiahla od stola ku skrini.
  • šermoval rukami
  • rečnícka otázka: Usínat- nie je to totéž ako umrieť?
  • metonýmia: Nemá všetkých päť pohromade.
  • prirovnanie: Únor bol rovnako krutý ako január.
  • Otriasol sa ako opravdový pekelnýk.
  • personifikácia: Jaro sa ohlašovalo.

Miesto deja:

• Kniha ponúka obraz mravného úpadku a rozpadajúceho sa malomestského sveta v prostredí  podkrkonošského mestečka Jilemnice na prelome 19. a 20. storočia

Hlavné postavy:

• Rozporuplné, nedokonalé bytosti, ktoré po dokonalosti a šťastí spíš len túžia
• Autor zdažive vykreslil povahy postáv a najmä na osude hl. hrdinky názorne predviedol determinovanosť (predurčenosť) ľudského života (hl. znak naturalizmu).

Štěpka Kiliánová

• Hodná, obetavá, odvážná, pilná, svérázná, vitálna, spoločenská, trochu výstredná, nehezká.
• Ústredná postava celého románu. Svérázná dievčina, ktorá nejen vzhľadom, ale ani správaním nezodpovedá dobovému ideálu ženy. V diele je sledovaný jej vývoj od detstva až po jej ovdovenie. Táto mladá dievčina je sice pracovitá a dobrosrdečná a nechýba jej ani zmysel pre humor, ale je postavou trochu príliš hromotluch, krásy príliš nepobrala, je prostoľeká a u mužov teda nemá veľký úspech. Je činorodá a nevynechá jedinú príležitosť niekde sa uplatniť. Prostredie malomesta ju dusí, žije vo vzduší nepochopenia, predstieraných citov, pretvárky a Štěpe sú neustále matkou vnucovaní adepti na ženie, ktorí však musia pochádzať z toho istého okruhu ako ona. Štěpa je však iná než ostatné dievčatá. Správa sa emancipovane, za to si vyslúži povesť dievčiny voľných mravov a tá prirodzene nápadníkov z rád městskej honorácie odrazuje. Starnúca dievčina silne túži po detách a po rodine. Nakoniec sa dočká svojho šťastia: zo strachu, že zostane starou pannou po svojej tridsiatke prijme ponuku k sobášu od zkrachovaného dôstojníka  Pavla Maliny, svojho bratranca. Jeho brat Jan ho ďalej odmieta živiť, a preto Pavel ponúkne sobáš Štěpke. Berie si ju ale kvôli jej bohatému venu, aby mohol lenošiť.  Až po svadbe Štěpka zistí, že manžel pije a má syfilis. Avšak nevzdáva sa, o manžela sa s marnou obetavosťou stará, pečuje, je vystavená zlomyselnému posmechu okolia, pretrpí s mužom jeho chorobu až do dramatických koncov, keď umiera šialený v ústave pre choromyselných.
• Štěpka bola silná osobnosť, ktorú ani tragické skúsenosti nezlomili, žila si svoj vlastný život podľa svojho svedomia, mala aj silu pomáhať ostatným, prístup starého Maliny a Jana sa zmenil až po smrti Pavla, presvedčila svojou energičnosťou a obetavosťou oboch zatvrdlých sedliakov o svojich kvalitách, začali ju brať ako rovnocennú. Z praktických dôvodov začne pomýšľať na nový život s Pavlovým bratom Janom, ne zo lásky, len aby zachránila skomrajúci statok.
• Jej osud je pevne spojený s vojnovými udalosťami.

Staviteľ Kilián

• Štěpčin otec. Túžil po synovi, ale v jeho manželstve sa narodilo len jediné dieťa – dievča. Je to pracovitý človek, ktorý za svoj život zmnohonásobil svoj pôvodný kapitál. Je šetrný, hrdý a nepriľaš veľmi otvorený.

Anna Kiliánová

• Štěpčina matka. Sestra statkára Maliny, otca oboch bratrancov. Veľmi zbožná, nikdy si nepotrpela na prílišné prejavovanie citov. Preto bola Štěpčina rodina vo vzťahoch vždy skôr studená, chladná.

Pavel Malina

• Cynický, degenerovaný,  líný, nezodpovedný, zhýralý, vypočítavý. Pôvodom z Vejrychovského hospodárstva. Ako najtalentovanejší zo synov Josefa Maliny dostal príležitosť sa vzdelávať. Rozhodol sa ale za vojenskú školu a na vojne sa potom dal na víno, ženy a spev, mal veľké dlhy z kariet. Svojím neviazaným spôsobom života „získal“ syfilis, ktorá viedla k tomu, že vo svojich osemdesiatosem rokoch ako šialený  zomrel.

Jan Malina

• Starší zo synov Josefa Maliny, pracovitý a dobrý hospodár, ktorý dlho drel len na bratove dlhy. Preto sa v neskoršom veku zatvrdil. Vždy bol veľmi šetrný.

Josef Malina

Otec oboch synov zo statku. Prežil svoje mladšie dieťa. A aj keď spočiatku nemal Štěpku Kiliánovú v láske, neskôr zistil, že to je dobrá žena, drieč, ktorej záleží na rodovom majetku.

Stručný dej

Román Petrolejové lampy mal byť prvým dielom nerealizovanej trilógie z prostredia Jilemnickej. Hlavnou hrdinkou je Štěpa Kiliánová, ktorá si v mladosti často hrávala s bratrancami Janom a Pavlom Malinovými. Pavel sa neskôr stane dôstojníkom, je líny, namyšlený, strieda ženy, opíja sa, oddáva sa karbanu a zadluží rodinný statok. Keď je suspendovaný a brat Jan ho odmieta podporovať, dvorí sa vypočítavo Štěpe, o ktorú iní muži nestojia. Štěpa nechce zostať starou pannou a túži po detách. Preto si na rodičoch vyvzdoruje svadbu. Nevie však, že Pavel onemocnel syfilidou a nemôže mať deti. Postupne sa u neho prejavuje progresívna paralýza. Štěpa o duševne chátrajúceho manžela oddane pečuje. Nakoniec ho však Jan napriek jej nesúhlasu odvezie do ústavu pre choromyselných, kde Pavel umiera. Štěpa začína nový, snáď šťastnejší život s Janom.

Podrobný dej:

Dej románu začína popisom Štěpčinho detstva. Vypráva o tom, ako žila v tejto svojej životnej etape dvojím životom – zpola s Malinovými chlapcami na Vejrychovskom dvore, kde sa učila strieľať z luku, zaoberala sa domácimi zvieratami a prala sa s oboma chlapcami. Zpola vo meste so svojimi rodičmi ako dieťa z bohatej rodiny, chodila zvonozne do školy a stýkala sa s dievčatami z podobne finančne zabezpečených rodín. Štěpka už ako dieťa veľmi rada snívala. Bola vždy iná než všetky ostatné dievčatá z mestečka. Svojou upriamosťou, neviazanosťou a drzosťou sa neskôr dostala na „čiernu listinu“. Po dokončení základnej školy bola svojimi rodičmi poslaná k nejakej ich známej do Jičína, kde poznala mestský život. Keď sa po roku vrátila, čakalo ju však len nekonečné vyšívanie, ktoré ju nenapĺňalo. Začala hrať divadlo a bola v ňom veľmi úspešná. Neskôr chodila na tanečné, stýkala sa s ostatnými mladými ľuďmi, po nedeľných návštevách kostola chodila na korzo. Nápadníkov však moc nemala. Vlastne boli dva a oboch nakoniec niečo odradila. Zostala sama so svojou nesmiernou túžbou po detách. Kartárka jej prezradila, že jej šťastie príde v dobe vojnovej, čakala teda na vojnu a hltala novinové správy. Žiadny konflikt sa však nikde neobjavil a Štěpka pomaly starnúca. Bavila sa hraním divadla, zastala doma miesto hospodyně, ktorá zomrela.

Keď už začínala strácať nádej, že sa vydá, objavil sa v mestečku jej bratranec Pavel Malina. Vrátil sa z vojny, bol už vyslúžilcom, ďalej ho v armáde nechceli. Žil u svojho otca a brata, ktorým jeho prítomnosť nebola zrovna príjemná – Pavel totiž nadelal počas svojho vojenského života Vejrychovsku obrovské dlhy a ani k práci sa nemal. Otec v neho stratil dôveru a brat ho nenávidel. Chceli po ňom, aby odišiel zo statku, ale tu sa Pavel vytasil s obrovským nápadom – vezme si za ženu Štěpku, ona svojimi peniazmi dostane Vejrychovsko z nesnází a on bude môcť v klidu žiť. Pavel sa teda začne Štěpke dvorit a ona sa do neho zamiluje. I napriek počiatočnému odporu jej rodičov si ho vezme za muža, jej otec im nakoniec na pozemku patriacom k statku postaví krásny dom. Štěpka je šťastná. Záhy po svadbe však prichádzajú prvé problémy. Pavel sa nejak nechce zhostiť svojej „manželskej povinnosti“…a Štěpka by si toľko priala mať deti! Nakoniec sa jej Pavel prizna, že je nemocný (nepovie jej však presne, čo mu je) a ona ho donúti jazdiť do Jičína k lekárovi. Liečba však nikam nevedie, a tak sa Štěpka smieri so svojím osudom. Začne sa starať o statok a stane sa z nej výtečná selka. Pavel pomaly schádza. Jeho zdravotný stav sa horší, prestáva chodiť a od ľudí z mestečka sa mu dostáva prízviska „skákavý hejtman“. Baví sa tým, že je na všetkých vo statku zlý. Brzy nato Štěpce umiera otec. Staviteľov pohreb Pavla vydiesi, začnú sa u neho objavovať záchvaty zuřivosti, všetko rozbíja, blábolí nesmyselné veci. Nikto sa o neho nezajíma a jeho jednou pojme nápad zabiť sa. Vezme si bryčku a jede k propasti, ktorá sa nachádza na nedalekej hore. Tam ho Štěpka v noci a zmrzlého nájde a musí ho sniesť dolu. Štěpka definitívne zistí, že sa Pavel zbláznil. Svoju starostľivosť obetavo delí medzi neho a svoju nemocnú matku. Je vyčerpaná. Matka neskôr umiera a jej zostáva starostlivosť o Pavla. I tá sa však zo jej života stráca – jej brat ho bez jej vedomia dáva previesť do Prahy do ústavu. Štěpka sa tam vydáva, chce ho priviesť späť, ale lekár jej vysvetľuje, že to nie je možné.

The post Petrolejové lampy – rozbor (Obsah) appeared first on StudijnySvet.sk.

 Kniha: Helimadoe

 Autor: Jaroslav Havlíček

 Zaslal(a): fifina

1. Ideálne prúdy

– Vitalizmus – vyzdvihuje a oslavuje život, radosť z drobností a krásy sveta, reakcia na hrozné skúsenosti vojakov v prvej svetovej vojne (F. Šrámek, J. Wolker, SK Neumann, K. Čapek)
– civilizmus -sústreďuje sa na zobrazenie technických vymožeností, moderného života a civilizácie a oslavuje všedné veci a ľudskú prácu (SK Neumann, J. Hora, J. Škvorecký)
– expresionizmus – proti meštiackemu spôsobu života, deformácia reality (Josef Klíma, K. Čapek, J. Čapek, J. Váchal)

– futurizmus – dynamika a dôraz na mladosť, odpútanie od minulosti, tradícií a konvencií, uctieva moderné civilizáciu, veľkomestá, techniku

– kubizmus – rozhodujúca je obraz, básne Futurista sú netradičné z hľadiska svojho tvaru – tvorili z písmen obrazce

– kubofututizmus – vyjadrujúce literárnou zložitosť deje z viacerých uhlov pohľadov, prirodzené vyjadrenie predstáv, spája dva smery – futurizmus a kubizmus

– dadaizmus – návrat k spontánnosti, avantgardný umelecký smer od roku 1916

– surrealizmus – usiluje o oslobodenie mysle, zdôrazňuje podvedomie (V. Nezval, J Štajerský, K. Biebl, K. Teige)

– Friedrich Wilhelm Nietzsche bol nemecký filozof a klasický filológ, jeden z hlavných vodcov takzvanej filozofie vôle (dobrovoľníctvo = filozofický psychologický pohľad na založenie všetkej bytosti vôle alebo len podriadenosť rozumu, vôle). Stal sa profesorom klasickej filológie na univerzite v Bazileji. Cestoval do Európy, kde napísal väčšinu svojich diel. V roku 1989 sa v Turíne enrvicky zrútil. Strávil zvyšok svojho života ako duševne chorý. Napísal niekoľko filozofických prác na tému európskeho think-tanku. Jeho najznámejšia práca je „Tak povedal Zarathustra.“

– Albert Einstein bol teoretický fyzik a jeden z najznámejších a najznámejších vedcov všetkých čias. Vo fyzike, vďaka špeciálnej teórii relativity, myšlienke kvantovania elektromagnetického poľa a vysvetleniu foto-účinnosti, Brown vysvetľuje Brownov pohyb (náhodný pohyb mikroskopických častíc v kvapalných alebo plynných médiách). Podieľal sa tiež na štatistickej fyzike a kvantovej štatistike. Spolu s Leom Szilardom vymysleli novú chladničku. V roku 1921 získal Nobelovu cenu za fyziku ako „vysvetlenie fotografického efektu a zásluhy z teoretickej fyziky“. Stal sa slávnym po celom svete. Stále sa považuje za symbol inteligencie a génia. V roku 1999 bol vybral čas ako Osobnosť storočia. Na jeho počesť je menovaný einsteinov fotochemickou jednotkou.

– Sigmund Freud (narodený Sigismund Shlomo Freud) bol lekár-neurológ, psychológ a zakladateľ psychoanalýzy. Počas štúdia začal svoj výskum. Publikoval vo vedeckej tlači. Takmer sa mu podarilo definovať neurón. V roku 1882 miluje lásku (Marta Bernyas). Dokončil spôsob farbenia neurologických rezov. V roku 1885 sa stal súkromným lektorom. Mala záujem o hypnózu i hystériu a zaoberal sa aj ich liečbou. Freud bol jedným z najvýznamnejších predstaviteľov ateizmu v dejinách

– Edmund Husserl bol nemecký filozof moravského pôvodu a zakladateľ modernej fenomenológie. Fenomenológia by sa mala stať spoľahlivým základom pre všetky vedy. Ľudské vedomie je úmyselné, tj vždy zamerané na určitý štát alebo predmet vecí. Pravdou je úplná zhoda medzi zamýšľaným a daným. Ku koncu svojho života začal skúmať prírodný svet alebo svet nášho života. Svet, v ktorom všetci žijeme, v ktorom sa každý deň pohybujeme. V roku 1913 vydal Ideje čistú fenomenológiu. Po vypuknutí svetovej vojny sa pripojil k manifestu nemeckých profesorov. Počas vojny stratil svojho syna. Uskutočnil niekoľko prednášok v Nemecku iv zahraničí. Musel čeliť rôznym šikanovaniam.
– Henri Bergson bol francúzsky filozof. V roku 1927 získal Nobelovu cenu za literatúru za „uznanie jeho bohatých a životodarných myšlienok a veľkého umenia jeho prezentácie“. Prednášal filozofiu v Collége de France. Bergson venoval veľkú pozornosť svojmu konceptu času a teórii morálky, slobody a náboženstva.
– William James bol dôležitým predstaviteľom pragmatickej filozofie. Bol tiež americkým psychológa a jedným zo zakladateľov vedeckej a empirickej psychológie. Od roku 1864 študoval medicínu na Harvardskej univerzite. Neskôr sa liečil depresiou. V psychológii kritizoval dogmatické školy, ktoré sú podľa jeho názoru zbytočné.

2. Moderné umenie

Bol vytvorený špeciálny český štýl budov – rondo kubizmus. Bola vytvorená v dvadsiatych rokoch minulého storočia. Je to ďalšia fáza vývoja kubizmu. Rondo kubizmus prináša niečo nové, originálne. Používa geometrické tvary, najmä kruhy, ktoré vytvárajú oblúky a oblúky typické pre tento umelecký smer. Napriek tomu stále môžeme špekulovať o tom, čo by nám vlastne povedal rondo kubizmus? Keby bola vložená správa z prvej republiky alebo niečo iného, ​​nemôžeme to povedať s istotou. Hlavnými tvorcami tohto oblúka kubizmu, ako môžeme nazvať rondo kubizmus, boli Pavel Janák a Josef Gočár, autor budovy Legiobanka v Prahe.

Od polovice dvadsiatych rokov 20. storočia bol v českej architektúre založený funkcionalizmus. Funkcionálne budovy sú veľmi náročné, nie príliš umelecké. Boli postavené účelové budovy jednoduchých tvarov a použili sa nové materiály, ako sú betónové, železné alebo šarlátové tehly. Medzi najznámejších českých funkcionalistov patria Bohuslav Fuchs, Oldřich Tyl, Václav Pilce, Karel a Otto Kohn alebo Ladislav Žák. Známym funkcionalistickým objektom v Českej republike je Villa Tugendhat, ktorú navrhol architekt Ludwig Miese van der Rohe. Táto vila sa nachádza v Brne a je zapísaná na zozname svetového dedičstva UNESCO.
V maľbe sa môžeme stretnúť najmä s kubizmom. Princíp kubizmu spočíva v jeho protoriánskom koncepte diela. Objekty sú zobrazené z viacerých uhlov. Pikasso a Braque považujeme za priekopníkov kubizmu. Kubistickí maliari Bohumil Kubišta (Svätý Šebestián), Emil Filla (Zátišie s gitarou, Sedací zákon), Josef Čapek (Bath Foot), Antonín Procházka alebo Bohumil Kubišt sú medzi nami.

Kubizmus bol hlboko ovplyvnený vorticizmom, ktorý bol jeho vyhláškou v Anglicku.
Niektorí členovia Deviatých síl sa neskôr zaregistrovali na surrealizmus. Surrealizmus sa snaží oslobodiť myseľ. Snaží sa zachytiť sny a nápady. Tiež sa o to pokúsil malíř a grafik Toyen, ktorého pomenovala Marie Čermínová) alebo Jindřich Štýrský, ktorého najznámejším dielom je Melanchólia.
Ďalším výrazom umenia v maľbe bol expresionizmus. Bol to opak impresionizmu a naturalizmu. Vyjadruje v konečných pocitoch a skúsenostiach a často dochádza k deformácii reality. Všestranný umelec Josef Váchal bol najslávnejším zástupcom expresionizmu v našej krajine. Jeho slávna práca sa volá Mor v Korčule.

Sochárna mala tendenciu k neoklasicizmu a pokračoval vplyv sochárskej školy Josefa Václava Myslbeka. Socha bola v duchu kubizmu a surrealizmu. Vedúcim kubistickým sochárom v našej krajine bol Otto Gutfreund, priekopník českej modernej sochárstva svetového významu. Otto je autorom legie spätných légií a sochou babičky v Ratibořicích. Jeho socha úzkosť je považovaná za prvú kubistickú sochu vôbec. V surrealizme spomeniem Vinceca Makovského, ktorý sa neskôr vytvoril v duchu realizmu.
Počas medzivojnového obdobia došlo k veľkému rozvoju hudby. Hudba je inšpirovaná neobarokom a neoklasicizmom. Skladatelia sa čoraz viac zaujímali o folklór. Alois Hába bol jedným z najvýznamnejších predstaviteľov avantgardy. Je autorom tzv. Štvrť tónovej hudby. Bol tu aj vývoj kinematografie a všetko súvisiace s filmom a filmom.

3. Rozdelenie českej literatúry

Na konci prvej svetovej vojny vstúpila do literatúry generácie spisovateľov, ktorí sa narodili v deväťdesiatych rokoch minulého storočia. Títo spisovatelia zmenili pohľad na svet, vďaka skúsenostiam z vojny. Spýtajú sa sociálne otázky. Dokonca aj vznik nezávislého Československa sa odrazil v literatúre. Jeho účel sa zmenil. S rozvíjajúcou sa demokraciou môžeme vidieť slobodnú výmenu názorov. v tomto období rastie počet vydavateľov, ktorý bol zameraný na súčasných autorov. Túto prácu posúdil literárny kritik František Xaver Šalda.

– avantgarda – kultúrne a umelecké hnutie, združenia Deväťsil, pôvodne program proletárskych básnikovi
– deväťsil – časopis Pásmo, mesačník ReD (Revue Devětsilu, presadzujúci proletárskej a Poetistická umenia

– rozdelenie: noetické próza, psychologická próza – vplyv Sigmunda Freunda (Jaroslav Havlíček, Egon Hostovský, Jarmila Glazarová, Václav Řezáč, Božena Benešová, Anna Marie Tilschová), utopická a fantastickej literatúra, baladická próza, proletárska poézie, demokratický prúd (Karel Čapek, Karel Poláček, Eduard Bass), imaginárna próza – vplyv avantgardných techník, lyrika, básnické prostriedky v próze (Vladislav Vančura), vidiecka próza, vidiek – vidiecka a prírodná oslava, popieranie techniky a civilizácie (František Křelina) Marie Majerová, Marie Pujmanová, Karel Nový, Ivan olbracht), expresionistické – pocity človeka postihnutého vojnou, úzkosť, absurdita človeka (J. Klíma, J. Válkal, Richard Weiner), sociálna a sociálna (Mayerová, Prýmanová, (J. Durych), katolícka – viera v Boha, téma byzantskej éry (Jakub Deml, Jaroslav Durych), legi Námorná literatúra – vojenská téma, téma zahraničného odporu (Josef Kopta, Jaroslav Hašek, Jaromír Ján, František Langer), zábavná literatúra, … Amatérska literatúra sa v tomto období stala populárnejšou. Čítanie žien a dievčat bolo založené na červenej knižnici, modrej knižnici a večer pod lampou.
Jaroslav Havlíček je predstaviteľom medzivojnového psychologického románu s prvkami naturalizmu. Zaraďujeme ho za vedúceho českého autora inter-psychologickej psychologickej prózy.
Helimadoe – melancholický farebný román. Jaroslav Havlíček ho napísal v roku 1937. Kniha vychádza v roku 1940 na vydavateľstve JRVilímka.

4. Informácie o autorovi, bibliografii

Jaroslav Havlíček sa narodil v Jilemnici v roku 2896, v rodine učiteľa. Študoval na obecnej škole v Jilemnici a potom na gymnáziu, kde absolvoval štúdium. Chcel pokračovať na Umeleckej škole. Na žiadosť rodičov však po absolvovaní kurzu každoročného absolvovania na Obchodnej akadémii v Chrudimi nastúpil na Českú vysokej škole technickej v Prahe. V roku 1915 musel dokončiť štúdium, keď musel ísť do armády. Po ukončení dôstojnej školy v Kadani šiel na frontu. Po výcviku bol poslaný do ruštiny a neskôr pre zranenie na taliansku frontu. V roku 1919 bojoval na Slovensku. Vracal sa domov začiatkom roka 1919. Po návrate z vojny študoval obchodné vedy a začal pracovať v Živnostenskej banke v Prahe. Pracoval nielen v banke, ale aj v literatúre. Jeho práca bola veľmi vyčerpávajúca. Zomrel relatívne mladý v Prahe v roku 1943 za zápal mozgu. Jaroslav Havlíček, vďaka svojmu psychickému talentu, dokázal dokonalú psychiku nových postáv. Príbeh jeho príbehov je zameraný na prostredie malého mesta, ktoré bol od detstva dobre známy. Publikoval svoje krátke príbehy v časopisoch: Path, North and East a Lumir. Niektoré jeho diela boli zverejnené posmrtne.

5. Zloženie

Helimadoe je najnovším Havlíčkovým románom. Sú tu rysy Havlíčka, ktoré popisujú život starých panien. Retrospektívne zloženie (späť do minulosti). Toto je román o rodinných vzťahoch. Téma je dospievanie u puberty. Je to príbeh o piatich sestrách. Kniha HeLiMaDoE sa skladá z prvých krstných mien dievčat – Helen, Lidl, Mary, Dorothy, Ema. Postupne starnúce sestry a ich malý podivný otec, lekár s názvom Hanzelin. Príbeh sa odohráva v dvadsiatych rokoch minulého storočia. Vypravovateľom aj hlavným hrdinom je trinásťročný chlapček Emil, ktorý si pamätá jeho dva roky vyrastajúceho v malej obci Šumava, Staré Hrady. Emil hrá Havlíčkov život, skúsenosti a skúsenosti. Realita je preniknutá romantickými prvkami.
Kniha má 233 strán. Je rozdelená na 50 kapitol.

Trinásťročný Emil sa chorý a musel riešiť problémy s pľúcami. Otec miloval svojho syna a chcel mu poskytnúť najlepšiu lekársku pomoc. Preto požiadal o pomoc starého múdreho lekára Hanzelina. Moja matka nebola veľmi užitočná. Bola podozrievavá a trochu chamtivá. Dr. Hanzelin navrhol, či Emil nemôže vykonať pravidelné prehliadky priamo u lekára.
Jej matka sa jej nepáčila, ale nakoniec sa zhodla. Doktor mal päť dcér. Ich mená boli Helena, Lída, Marie, Dora a najmladšia Ema. Najstaršie štyri dcéry sa poctivo starali o lekársku operáciu. A aby bol spravodlivý, doktor vytvoril špeciálne „hodiny“, v ktorých boli skrátené mená dievčat. Pri otáčaní čepele sa na jeden z nich každý deň dostala iná služba. Emil sa znova zotavil. A navštívil lekárov dom, keď bol preč. On si niekde zvykol a tam sa to páčilo. Miloval doktora viac ako jeho otec a zamiloval sa do jednej z jeho dcér – Dory. Ale ona sa na neho zasmiala. Ale keď už hovorili a rozprávali sa o svojom strýkovi a Dora sa náhle chcela naučiť francúzsky. Chcela, aby ju Emil učil. Takže sa Emil a Dora tajne stretli. Raz sa do mesta dostal kúzelník. Jeho žena čoskoro podľahla chorobe a Dora sa zamilovala do kúzelníka. Tajne sa s ním stretla. Emma bola zamilovaná do drobnej Emy. On vedel o Doirových bitkách s kúzlom a viedol Emila na miesto, kde mohol vidieť Doru a Kouzelníka, keď sa tajne stretli. Emila to ublížila. Bol sklamaný. Kúzelník Doru sa naučil všetky kúzla, aby mu pomohli. Dora dala Emilu ožarovanie a odpustil ju. Dora povedala Emilovi o čarodejníkovi a spýtala sa ho, či by od nej nemohla mať tajný list. Jedného dňa utiekla s ním Dora. Emil bol najprv veľmi nešťastný, ale keď mu jeho otec povedal, že idú do Jicin, bol celkom šťastný. Namiesto Dory ju Emma musel vziať. Vzala ju na špeciálny disk a tak urobila všetku prácu. Ema bola trochu hýčkaná ostatnými sestrami. Ona nebola zvyknutá pracovať. Otec je trest, ktorý mal slúžiť Dore, aby sa pokarhal Ema. Emil sa nikdy nevrátil do Starých hradov. Spomínal na časy, ale v dobrom. Raz videl divadlo, kde sprievodca ukázal to isté číslo, ako keď bol Emil malý. S ním bola žena. Ale on sa nepozrel, kto to bol. Možno preto, lebo sa bál, keby to bola Dora.

6. Jazykové zdroje

Havlíček starostlivo zobrazuje životné prostredie. Spracováva psychiku a celkový charakter človeka. Najmä v tomto románe kladie dôraz na ženské hrdinky. Helimadoe je Havlíčkovým najviac vášnivým viacjazyčným románom. Pre Havlíčkův knih je typické pevné a ironické napätie. Často rozdiel medzi dobrom a zlom. Hlavný hrdina – pacient Emil – je tiež rozprávač. Opisuje udalosti okolo vzdialených. Román je napísaný prevažne česky. Nájdeme aj biblické výrazy (napríklad keď je Dora rozrušená a kričí na Emila).
– personifikácia: spievala rieka, mozog sa trýznil, matkinej oči nepýtal sa na nič; ich prsty visia, rastú a hnijú; príbeh vyčnieval, pľúca sa plížili, prichádzalo dovnútra, miestnosť visí len na pár fotografiách, slinách

– archaizmy (+ prechodníky): namáhali, pramice, ležať, tratící sa, girlandy, zakúsiť, odkiaľsi, okarína, zvoniť, čistiť, Žentour, zachrániť a trnože, kuchári, mouze, rozšafne, Loktuše

– metafory: bol krvou z ich krvi

– citoslovce: klepe – klepe – klepe, nu, och

– originálne spojenie: mólové tóny

– oxymoron: číra tma

– nespisovné výrazy: ženskú, Ježišmária, muselo, hlupák

– francúzska slová: Je suis heureux, tú es heureux, Le sang est rouge, Le crayon est noir

– prirovnanie: matka chodila ako netrpezlivá stráž, jeho reč bola ostrá ako nôž, blížil som sa k zvukom ako krysa k pištci, umiestnený tak, aby čo najviac prekážal, strihal mrožími fúzy ako tykadlami, červená zlosťou ako Kokeš, pálilo ako pekelné plamene

7. Vlastnosti hlavných znakov

– Hanzelín: Otec piatich dcér. Profesionálny lekár. Všetka ich dcéra chce použiť nejaký druh, aby ich zastrašovala. Používa ich na pomoc pri volaní. Je šľachetný, základný, podivný.
– Emil: Trinásťročný chlape. Rodičia, najmä ich otec, sa o neho veľmi starali, takže mu bolo povedané trochu pokazené. Bol stále doma – často chorý. To sa zmenilo po príchode do lekárskeho obydlia a bývaní na vidieku.

– Ema: Hanzelínova najmladšia dcéra. Obklopené sestrami. Spolu s otcom. Všetci ju milovali v dedine. Bola populárna. Zamilovala sa do Emila. Žiadna z jej sestier nechcela, aby sa stretla s Emu s rovnakým osudom ako sami (zostali starými dámami).

– Helena: Nie príliš pekná. Bolo to skôr ako chlapci. Bola vysoká, chrumkavá a podráždená. Nezáležala na sebe.

– Lidmila: Škaredá, nesmelá, málo výrečná, málo sa smiala.

– Marie: Jemná, súcitná. Najvhodnejšie zo všetkých zdravotných sestier, užitočné.

– Dorota: Bola veľmi krásna. Často sa zasmiala. Ale jej nálada sa často menila. Niekedy veselá, niekedy smutná. Výbušné, zákerné. Nemala rád prácu, ktorú jej dal jej otec. Ako jediná zo všetkých dcér Hanzelinovej šla do šťastia a utiekla s kúzlom.

8. Referenčné diela

Román, ktorý si vybral Helimadoe, bol natočený v roku 1992. Jaromil Jireš bol režisér a medzi vedúce herce patria Josef Somr, Zuzana Bydžovská, Libuš Havelková a Václav Vydra. Filmové recenzie nie sú príliš dobré, keby sme chceli porovnať s inou filmovou Havlíčkovou prózou, ako napríklad Petroleum Lights, Invisible (1965).

Divadlo nie je príliš blízko. Niektoré divadlá pre výkon, ako napríklad petrolejové lampy, sú deťom neprijateľné.

Môžete taktiež prečítať: Máňa, Jar v dome, Starostlivosť o panny, Vzdoropohádky, Kalvach, Zničenie mesta Olšina, Knihožrout, Smrť biblie, Posledný rok, Hnev túžby, Neviditeľný, Vlci, Glass Barrow / Barbora Hlavová, Synaček, Paradoxné epizódy Jaroslava Havlíčka, Foggy Wanderer, Petrolejové lampy, Kamenný orchester / Kamenný most, Smaragdový Surf, Zázrak Flamandrov, Časový predajca, Nepokojné srdce, Pán Balaban’s Watch

The post Helimadoe – čitateľský denník (rozbor) appeared first on StudijnySvet.sk.