📝 Život

Narodil sa v Slatine v Rumunsku, v rodine rumunského otca a francúzskej matky. Detstvo prežil prevažne vo Francúzsku, kam sa s rodinou presťahoval. Jeho otec bol právnik a nacionalista, matka pochádzala z hugenotskej rodiny. Rozvod rodičov a následné opätovné sobáše oboch rodičov mali na jeho psychiku negatívny dopad, ktorý sa neskôr odzrkadlil aj v jeho tvorbe. Po návrate do Rumunska študoval francúzštinu a literatúru na Bukurešťskej univerzite. Počas štúdií sa venoval literárnej kritike a publikoval svoje prvé básne. Jeho dizertačná práca sa zaoberala francúzskou morálkou v diele La Bruyèra a Racina. Po ukončení štúdií pracoval ako učiteľ francúzštiny v rumunských mestách. V roku 1936 sa oženil s Rodicou Burileanu, s ktorou mal dcéru Marie-France. Počas druhej svetovej vojny sa presťahoval s rodinou späť do Francúzska. Ionesco nebol nadšený politickou situáciou vo Francúzsku ani vo svete. Kritizoval totalitné režimy, ale aj konzumizmus a povrchnosť západnej spoločnosti. V Paríži sa živil ako prekladateľ a korektor. Jeho literárny debut sa uskutočnil relatívne neskoro, až vo veku 43 rokov. Jeho prvá hra, Plešatá speváčka, bola pôvodne napísaná vo francúzštine, a hoci ju kritici spočiatku neprijali s nadšením, postupne sa stala symbolom absurdnej drámy. Následne napísal ďalšie úspešné hry, ako napríklad Stoličky, Poučenie, Nosorožec, Kráľ zomiera, ktoré ho definitívne etablovali ako jedného z najdôležitejších dramatikov 20. storočia. Ionescovo dielo bolo preložené do mnohých jazykov a uvádzané na javisku po celom svete. Jeho hry sa vyznačujú groteskným humorom, absurdnými situáciami a kritikou spoločnosti. Okrem hier písal aj eseje, romány a poéziu. V roku 1970 sa stal členom Francúzskej akadémie. Zomrel v Paríži. Jeho dielo dodnes ovplyvňuje divadelnú tvorbu a patrí k základným kameňom modernej drámy. Jeho hry sú stále aktuálne, a to nielen pre svoju umeleckú hodnotu, ale aj pre svoje nadčasové témy. Poukazujú na absurditu ľudskej existencie, stratu komunikácie a identity v modernom svete. Ionescov osobný život, od detstva poznačený rozvodom rodičov a nestabilným rodinným prostredím, nepochybne ovplyvnil jeho pohľad na svet a premietol sa aj do jeho tvorby. Jeho postavy často zápasia s existenciálnou úzkosťou, postrádajú zmysel života a hľadajú svoju identitu v chaose a absurdite. Jeho literárne dielo je odrazom jeho vlastných skúseností a zároveň aj svedectvom o dobe, v ktorej žil.

✍️ Charakteristika a štýl tvorby

Ionescova dramatická tvorba je charakteristická prvkami absurdnej drámy. Jeho hry sa vyznačujú nelogickými dialógmi, absurdnými situáciami, groteskným humorom a kritikou spoločenských konvencií. Často zobrazuje svet bez zmyslu a účelu, kde sa postavy strácajú v chaose a bezmocnosti. Jazyk v jeho hrách je deštruovaný a stráca svoju komunikačnú funkciu. Postavy hovoria nezrozumiteľne, opakujú frázy a vytvárajú tak dojem absurdity a nepochopenia. Ionesco kritizuje v svojich dielach automatizáciu a konformizmus spoločnosti, stratu individuality a následnú dehumanizáciu. Jeho hry sú zároveň tragické aj komické, vďaka čomu vyvolávajú v divákovi zmiešané pocity. Ionesco využíva prvky grotesky, paródie a satirického humoru. Jeho diela sú metaforické a symbolické. Autor nepoužíva tradičnú dramatickú štruktúru a dej nie je lineárny. Dôležitú úlohu zohrávajú aj scénické pokyny, ktoré dotvárajú atmosféru absurdity a grotesknosti. Ionescov štýl je jedinečný a originálny, čo z neho robí jednu z najvýraznejších postáv modernej drámy.

👥 Literárni súčasníci

Samuel Beckett (Čakanie na Godota), Jean Genet (Balkón), Arthur Adamov (Invázia), Harold Pinter (Narodeniny)

Rozbory a obsahy autora   Všetky rozbory a obsahy

The post Eugéne Ionesco (život a dielo) appeared first on StudijnySvet.sk.

 Kniha: Plešivá speváčka

 Autor: Eugène Ionesco

 Zaslal(a): Clairze

Eugéne Ionesco (1909-1994)

• Francúzsky dramatik a básnik rumunského pôvodu
• Predstaviteľabsurdného drámy – hlavne  roky 20. storočia (Absurdné dráma zobrazuje skutočnosť ako nezmyselnú. Vyjadruje pocity bezmocnosti osamoteného človeka a stratu schopnosti dorozumenia s ostatnými ľuďmi. Ukazuje človeka, ktorý je ohrozený mechanizmy modernej civilizácie, ktorú sám stvoril.
• Charakteristické je odstránenie súvislého deje, zanedbávanie charakteristiky postáv, deformácie a devalvácia jazyka, ktorý stráca svoju dorozumievacie funkciu.Dialóg síce umožňuje komunikáciu, ale prázdnota fráz a plané táranie znemožňujú dorozumenie. Hry sú ladené tragicky alebo tragikomicky. Časté sú groteskné prvky a čierny humor.
• Bol najprv ovplyvnený
• Došiel k názoru, že svet je plný utrpenia a fanatizmu, preto sa v jeho hrách objavuje tragická a bezradná vízia sveta.Svet sa pre neho stal akýmsi gigantickým strojom, ktorý ničí človeka až tohto stavu je jediným východiskom humor. To ho viedlo k tvorbe tzv. „Antihero“ a absurdnému drámy. Tieto diela je potrebné chápať ako memento proti osamelosti, ale aj politickej svojvôli.

Dielo:

• Hra Stolička-na scéne pred nami je iba Starček a Starenka. Z hry postupne vyplynie, že „kohosi“ očakávajú veľa dôležitých ľudí, pre ktoré má starček pripravené akési „zásadné“ oznámenie. Postavy postupne prichádzajú – ale nie sú vidieť. Starček a starenka je vítajú, hovorí s nimi a neustále pre nich prinášajú nové a nové stoličky, ktorými postupne zahltí celú scénu. V závere hry je očakávaný príchod Rečníka, ktorému bolo zverené poslanie predniesť zásadný prejav stareckej, aby vďaka jeho schopnostiam lepšie vynikol.
• hra Lekcia
• Hra Plešatá speváčka

Ďalšie predstavitelia absurdného drámy:

• SamuelBeckett (Anglicko)
• EdwardAlbee (Olbia)

Českí predstavitelia absurdného drámy:

• Václav Havel

Plešatá speváčka

• vydané 1948
• Zmysel diela:autor chce ukázať neschopnosť ľudí sa dorozumieť, zároveň kritizuje konzumná spoločnosť, podáva obraz jeho súčasnej spoločnosti, rieši problematiku stereotypu, príčinou ľudského nedorozumenia sa paradoxne stáva jazyk ako základný prostriedok dorozumenia, každý si chce podľa neho vykričať svoju pravdu

1) Jazyk

Jazyk: mieša sa spisovná Čeština, s prvky všeobecné češtiny, opakujú sa slová, používa otrepané frázy a klišé, rôzne slogany, nájdeme aj neologizmy, vulgarizmy, jazyk devalvuje-stráca oznamovacie funkciu, nejedná sa o dialógy, ale skôr o zmes monológov, banálne konverzácie

2) Tematický plán

Námet: inšpiráciou pre neho bola konverzačná príručka angličtiny

Žáner: jednoaktové absurdná dráma

Téma: prázdnota, ničota, nuda, neschopnosť ľudí sa dorozumieť

Postavy:

• zmanipulované, trpné, chýba psychologická motivácia ich rokovaní a ich psychologické prekreslenie, v rozhovoroch nie je logika;situácia úzkosti (vplyv existencializmu), pripomínajú akési roboty, automatizované postavy
• pán Smith
• pani Smithová
• pán Martin
• pani Martinová
• Máry, slúžka
• veliteľ hasičov

Prostredie: dom na londýnskom predmestí

Doba: autorovho súčasnosť

Dej:

Manželia Smithovci sedí v izbe, pán Smith si číta noviny a pani Smithová vedie dialóg. Autor zdôrazňuje, že je všetko anglické – izba, kreslá, večer, fajka, noviny, krb, ponožky, ticho, hodiny, údery hodín.

PANI Smithová: Hľa, je deväť hodín. Zjedli sme polievku, rybu, zemiaky na slanine, anglický šalát. Deti píly anglickú vodu. Dnes večer sme dobre najedli. To pretože bývame blízko Londýna a vymenujeme sa Smithovi.

Manžel ju nepočúva a pokračuje v čítaní. Až po chvíli začne reagovať a začne absurdné rozhovor, napríklad o rodine, v ktorej sa všetci členovia volajú Bobby Watson a sú obchodné cestujúci. Slúžka Mary uvedie manželov Martinovi. Smithovi odídu, aby sa upravili. Martinovi sa posadí a po chvíli začnú nesmelo hovoriť. Pán Martin poznamená, že má pocit, že dámu už niekde videl. Obaja premýšľa, kde by sa mohli stretnúť. Dôjdu k zisteniu, že býva v rovnakom dome, v rovnakom byte a sú manželia. Poznamenajú tiež, že obaja majú dcéru Alicu, ktorá má jedno oko bielej a jedno červené. Privítajú sa a prestanú vnímať okolité dianie. Slúžka Mary komentuje situáciu.

MARY: Elisabeta a Donald sú teraz príliš šťastní, než aby ma mohli počuť. Tak vám môžem zveriť jedno tajomstvo. Elisabeta nie je Elisabeta a Donald nie je Donald. Tu máte dôkaz: dieťa, o ktorom hovorí Donald, nie je dcéra Elisabet, nie je to tá istá osoba. Donaldova dcérka má jedno oko biele a druhé červené, rovnako ako dcérka Elisabet. Ale zatiaľ čo Donaldovu dieťa má biele pravé oko a červené ľavej, Elisabetin decko má pravé oko červené a biele má ľavej! Takže celý systém Donaldových argumentácie sa zrúti vo chvíli, keď narazí na túto prekážku, ktorá búra celú jeho teóriu. Cez všetky podivuhodné zhody náhod, ktoré vyzerali ako definitívny dôkaz, Donald a Elisabeta, keďže nie sú rodičmi rovnakého dieťaťa, nie sú Donaldom a Elisabet. On chce veriť, že je Donald, ona chce veriť, že je Elisabeta. On chce veriť, že ona je Elisabeta. Ona chce veriť, že on je Donald. Obaja sa horko mýli. Ale kto je Donald v skutočnosti? Kto je v skutočnosti Elisabeta? Kto má záujem na tom, aby trval tento zmätok? O tom nič neviem. Nepokúšajte sa to vedieť. Nechajme všetko tak, ako to je. (Urobí niekoľko krokov k dverám, potom sa vráti a obráti sa k divákom.) Moje pravé meno je Sherlock Holmes. (Odíde.)

Do izby sa vráti Smithovi, ale nikto nemá čo povedať. Začnú teda rozprávať „zaujímavé“ príbehy o tom, ako uvideli muža na ulici, ktorý si zaväzoval šnúrku alebo o inom (možno rovnakom), ktorý sedel pokojne v metre. Niekto zazvoní, pani Smithová ide otvoriť, ale nikto tam nie je. To sa opakuje ešte dvakrát. Spolu s pani Martinov dospejú k presvedčeniu, že vždy, keď niekto zvoní, za dverami nikto nie je. Muži im odporujú, a keď zvonček zazvoní štvrtýkrát, ide otvoriť pán Smith a za dverami stojí kapitán hasičov. Začnú záhadu preberať aj s ním. Hasič sa spýta, či u Smithových alebo Martinových nehorí. Hovorí, že situácia je zlá, pretože nikde nehorí, je z toho smutný. Potom si rozprávajú anekdoty, ktoré majú nezmyselnú pointu. Vstúpi Mary, ktorá chce predniesť verše. Manželia Smithovci najprv nesúhlasí, ale ukáže sa, že hasič sa s Mary pozná a dovolí ju recitovať.

Ďalšia scéna je najviac nezmyselná -> postavy deklamuje konverzačné frázy, ktoré nedávajú zmysel. Dialóg naberá na intenzite a agresivite, absurdita sa stupňuje a nakoniec sa všetci prekrikujú. V poslednej scéne všetko utíchne, manželia Martinovi sedí rovnako ako na začiatku manželia Smithovi. Martinovi odriekavajú repliky Smithových zo začiatku prvej scény a opona zvoľna padá.

3) Kompozícia

Žáner: jednoaktové absurdná dráma

Kompozícia:

• nie je dej, nie je zápletka,
• netradične poňatý dramatický konflikt
• kompozícia jecyklická – hlavné postavy si vymenia miesta, všetko začína znova
• redukcia času a priestoru, v ktorom sa uskutočňuje dej (vlastne sa nič zásadné nedeje)
• miestnosť, prázdno, súkromné rekvizity, minimalizácia
• dej je vyplňovanie prázdna, aj titul je nezmyselný, bez spojitosti s dielom

Podobné anti-dráme (absur dnímu drámy)

• anti-román (nový román) –Odmietli románový dej i postavy, a zaoberali sa popisom vecí a javov bez kontext a časovej následnosti, to znamená, že príbeh sa odvíjal chronologicky ani logicky.

The post Plešivá speváčka – denník (rozbor) appeared first on StudijnySvet.sk.