📝 Život

Narodila sa v rodine učiteľa. Vyštudovala slovenčinu a ruštinu na Filozofickej fakulte Univerzity Komenského v Bratislave. Po absolutóriu pracovala ako redaktorka v denníku Smena a neskôr v týždenníku Život. Jej literárna dráha sa začala v šesťdesiatych rokoch. Prvé poviedky publikovala v časopisoch Mladá tvorba a Slovenské pohľady. Venovala sa najmä tvorbe pre deti a mládež, v ktorej dokázala s humorom a pochopením pre detský svet zobraziť realitu, problémy a radosti mladých ľudí. Jej knihy sa vyznačujú živým jazykom, dynamickými dialógmi a zaujímavými príbehmi, ktoré často čerpajú z vlastných skúseností a pozorovaní. Popri tvorbe pre deti a mládež sa venovala aj písaniu pre dospelých. V jej poviedkach a románoch sa objavujú témy ako láska, priateľstvo, rodina, ale aj spoločenské problémy a morálne dilemy. Svojimi dielami sa snažila osloviť široké spektrum čitateľov a ponúknuť im pohľad na svet z rôznych perspektív. Jej tvorba bola preložená do viacerých jazykov. Bola členkou Spolku slovenských spisovateľov a aktívne sa zapájala do literárneho života. Získala viacero ocenení za svoju literárnu tvorbu. Popri písaniu sa venovala aj pedagogickej činnosti a viedla literárne krúžky pre deti a mládež. V jej diele sa prelínajú prvky realizmu s prvkami psychologického rozprávania. Zaujímala sa o osudy obyčajných ľudí, ich každodenné starosti a radosti. V jej tvorbe sa často objavuje humor, irónia a sarkazmus. Dokázala s ľahkosťou a vtipom opísať aj vážne témy. Jej postavy sú živé, autentické a presvedčivé. V jej dielach sa často prelína svet detí a dospelých, pričom autorka s citom a pochopením pre obe strany vykresľuje ich vzájomné vzťahy a konflikty. Jej tvorba je preniknutá láskou k životu, optimizmom a vierou v dobro. Jej diela sú čitateľsky príťažlivé a ponúkajú čitateľom nielen zábavu, ale aj podnet na zamyslenie. Svojou tvorbou obohatila slovenskú literatúru o diela, ktoré si získali srdcia mnohých čitateľov. Zomrela po ťažkej chorobe.

✍️ Charakteristika a štýl tvorby

Dagmar Šimková písala s ľahkosťou, vtipom a zrozumiteľnosťou. Jej štýl je charakteristický dynamickými dialógmi, živým jazykom a realistickým zobrazením prostredia a postáv. Často využívala humor a iróniu, no dokázala sa dotknúť aj vážnych tém. V jej tvorbe sa prelínajú prvky realizmu, psychologického rozprávania a humornej prózy. Diela sú preniknuté optimizmom a vierou v dobro. V prózach pre deti a mládež dokázala s pochopením pre detský svet zobraziť realitu, problémy a radosti mladých ľudí. Jazyk jej diel je zrozumiteľný, dynamický a plný humoru. Často používa hovorové výrazy a frazeologizmy, čím dodáva svojim postavám autentickosť a vierohodnosť. Jej štýl je charakteristický aj precíznym pozorovaním detailov a schopnosťou vystihnúť atmosféru prostredia.

👥 Literárni súčasníci

Vincent Šikula (Majstri, Muškát), Ladislav Mňačko (Smrť sa volá Engelchen), Alfonz Bednár (Sklený vrch), Hana Zelinová (Alžbetin dvor), Rudolf Jašík (Na smrť), Milan Ferko (Jánošíkova studnička), Ľubomír Feldek (Zelená liana)

Rozbory a obsahy autora   Všetky rozbory a obsahy

The post Dagmar Šimková (život a dielo) appeared first on StudijnySvet.sk.

 Kniha: Byly jsme tam taky (Boli sme tam taky)

 Autor: Dagmar Šimková

 Zaslal(a): andy

Popis príbehu

Táto kniha je spomienkou na hrôzy komunizmu, o tom, ako boli zmenené životy ľudí, ktorí boli uväznení „ako nepriateľov ľudu“, politickí väzni. Hlavnou postavou je žena, ktorá boj s komunistami nikdy nevzdávala. Ide o autobiografiu.

Hlavnou postavou je Dagmar Šimková, ktorá sa narodila r. 1929 do rodiny bankára v Písku. So svojou sestrou Martou žili v honosnej vile a s rodičmi patrili k miestnej honorácie. Na konci vojny jej otec zomrel, a ona po štúdiu jazykov sa v r. 1948 zapísala na Filozofickú fakultu. Po komunistickom prevrate potom v r. 1950 jej sestra Marta emigrovala a dostala sa do Austrálie. Dagmar s matkou bývali vo svojej vile v jednej miestnosti a v ostatných obývali ďalšie nájomníci. Študovať ďalej nemohla lebo mala „buržoázny pôvod“. Pracovala rôzne, nakoniec pracovala v nemocnici.

Začala sa angažovať proti komunistom tým, že písala posmešné letáky a maľovala plagáty, kde poukazovala na zlý komunistický režim. Potom tiež poskytli s matkou úkryt dvom kamarátom, ktorí chceli emigrovať na západ.

V r.1952 bola zatknutá a odsúdená v 23 rokoch na 15 rokov, jej matka dostala 11 rokov a okrem iného im bol zabavený všetok majetok. Vo väzení bola vystavená psychickému tak fyzickému násiliu. Vo vyšetrovacej väzbe musela čeliť rôznym apelom zo strán vyšetrovateľov, ktorí sa ju pokúšali psychicky zlomiť a priznať sa. Vo väzení sa vždy snažila dodržiavať rituály, byť hrdá, pomáhať druhým i psychicky slabším dodávať odvahu, vydržať. Z väzenia v Pardubiciach bola prevezená na Slovensko do Želiezovce, kde bol napríklad len jeden záchod na dvore a žilo sa tam v otrasných podmienkach. Bola zatvorená s prostitútkami, vrahyňu, kde ako politická väzenkyňa to mala najhoršie. Pracovalo sa na poli, jedla bolo minimálne a lekárskej pomoci taktiež. Tu boli tiež aj bývalé väzenkyňa s koncentračných táborov, čo sa nehodili komunistickému režimu. Rozhodla sa, že utečie, čo sa jej podarilo, ale na druhý deň si vymkla členok a vďaka tomu jej chytili. Za tento pokus o útek dostala tri roky navyše.

Potom sa dostala na Pankrác, potom do Pardubíc, kde bola aj jej matka. Spoločne s ňou tam boli nielen cigánky, ktoré zabili svoje deti, manželmi, rôzne iné vrahyňa, ale aj vzdelané ženy a vzájomne sa aj ďalej vzdelávali, snažili sa hrať divadlo, a zostať ženami, ktoré režim nezlomí.

V r. 1960 bolo na amnestiu prepustený veľa politických väzňov. Dagmar medzi nej nepatrila, pretože odmietala komunistickej názory, bola drzá a sebavedomá, pre nich neprispôsobivá. Myslela, že bude prepustená, ale bola prevezená do väznice v Opave, kam boli postupne zvezenie ďalšie väzenkyňa, aj tie nebezpečné, ktoré už nechceli v Pardubiciach.

Psychicky bola na dne. Bola prepustená v r. 1966 vážila 45kg. Všetky väzenkyňa, prostitútky, cigánky sa s ňou lúčili. S matkou bývali v jednej minulosti a ona sama pracovala v sódovkárne. V r. 1968 pomáhala zakladať s ostatnými politickými väzňami K 231, čo bol základ k založeniu dnešnej „Konfederácia politických väzňov“.

Po vstupe sovietskych vojsk odišla s matkou v r.1968 do Austrálie, do SR sa vrátila až v r.1991, zomrela v Austrálii v r.1995.

Dagmar v knihe popisuje aj ďalšie ženy, ktoré sú vo väzení za rôzne zločiny, ich osudy, aj ženy, ktoré boli vo väzení zabité, umreli na nedostatok lekárskej pomoci, cigánky a ich vzťahy k ostatným, lesbické ženy a ich vzťahy.

Charakteristika hlavnej postavy – Dagmar Šimková

Dagmar Šimková bola veľmi pozoruhodná osobnosť. Veľmi ju obdivujem za to, aká bola a ako sa dokázala správať žensky, aj keď s ňou zaobchádzali ako so psom. Že dokázala mať vždy hlavu hore a všetko vydržať.

Mala všeobecný kultúrne prehľad a dostalo sa jej vybraného vychovanie. Bola veľmi krásna, ale kvôli jej buržoáznemu pôvodu ju krása, dobré zázemie ani peniaze nepomohli k lepšiemu životu. Odvahu mala určite po mamičke, pretože spoločne sa nebáli schovať aj dvaja utečencov, hoci si boli obe vedomé čo sa stane, ak je chytí (boli odsúdené za vlastizradu, špionáž a pomoc ku zbehnutie). Bola vždy samostatná, ale dokázala sa veľmi dobre zapojiť do kolektívu. Bola cieľavedomá, priama, nenávidela nespravodlivosť a nestranila sa tiež žiadne práce. Nebála sa dávať najavo svoj nesúhlas s komunistickým režimom, preto sa tiež zapojila do kreslenia letákov a zosmiešňovanie režimu. Jej odvaha bola dokonca taká, že sa nebála utiecť z väzenia. Nechýbala ju ani kamarátska povaha, ochota pomáhať, ale ani ju nechýbala odolnosť proti psychickej a fyzickej brutalite a bezcitnosti.

Dagmar bola svojou statočnosťou a neústupnosťou vzorom pre ostatné politické väzenkyne, hoci patrila k najmladším (keď Dagmar odsúdili bolo jej 23 rokov). Nesnažila sa za niekoho tzv. Schovávať, konala vždy priamo. Snažila sa ostatným väzenkiným pomáhať bez ohľadu čo vykonali, snažila sa ich chápať, učiť ich novým veciam, pretože väčšina z nich bola tzv. Jednoduchšie, snažila sa v nich hľadať lepšie ja. Nebola pomstychtivá voči ostatným, aj keď sa k nej často nesprávali pekne. Vzhľadom k svojej inteligencii sa pokúšala vo väzení ďalej vzdelávať od ostatných väzenkýň, ktoré ako vysokoškoláčky boli zatvorené. Po prepustení sa snažila žiť normálny život za veľmi biednych podmienok, lebo im bol zhromaždený všetok majetok, čo muselo byť naozaj náročné.

Myslím, že motiváciou jej skutkov plynie jasne zo situácie v ktorej žila a z jej povahy. Bola odjakživa veľmi silná a preto boli silné aj jej činy. Nie je snáď nutné dodávať viac, pretože veľkosť činov čo vykonávala si človek uvedomí až dnes, keď mu nehrozí prakticky nič z toho čo musela prežiť Dagmar. Týmto bola veľmi výnimočná, dokázala myslieť ako na seba tak na ostatných.

Nemôžem povedať, ako by som sa ja zachovala v jej situácii, pretože dobu v ktorej žila nepoznám. Úprimne ani nechcem. Neviem či by som dokázala byť tak statočná, tvrdohlavá, fyzicky a psychicky zdatná, neústupná s vedomím, že sa mi navýši trest a možno to všetko skončí mojou smrťou. Rozhodne nedokážem povedať, ako by som reagovala na nátlak alebo na psychické týranie, ale musím si asi priznať, že by som nedokázala mať hlavu stále nahor a mať nadhľad ako ona. Dagmar bola v tomto výnimočná a nemyslím si, že len medzi ženami.

Na Dagmarine povahe a Dagmar samotnej sa mi páči snáď všetko. Mohli by ste povedať, že nemusela byť tak neústupná a tak neposlušná, ale musíme si uvedomiť, že vďaka takýmto ľuďom komunizmus skončil a možno vďaka tomuto dnes nesedí väčšina z nás vo väzniciach a pracovných táboroch. Musíte uznať sami, že keď sa s Dagmar lúčili všetky ženy z väznice, vrahyňa, cigánky, lesbické páry, že Dagmar musela mať neuveriteľné sympatie a neuveriteľnú osobnosť.

Jej činy sú inšpirujúce veľmi, ale nie som tak pokojná ako ona a viem, že keby som sa jej snažila nejakým spôsobom napodobniť, rozhodne by moja činy nemali taký efekt ako jej. Ale vážim si viac svojich vecí, doby v ktorej ži, kamarátov a rodiny ktoré mám.

Dagmar Šimková som si vybrala, pretože táto téma je mi vcelku blízke. Mamičky kamarátka, okrem iného aj politická väzenkyňa s ňou sedela vo väzení v Želiezovciach a z jej rozprávania viem toho vcelku dosť o politických väzňoch ako Dagmar Šimkovej. Téma ma veľmi zaujalo, ako žili, ako spolupracovali, ako tajne protestovali, ako si udržiavali ženskosť. Toto všetko ma priamo ťahalo k tomu napísať esej o Dagmar. Mohla by som esej písať o našej známej, ale viem že táto téma je vcelku nepríjemné a tak som radšej zvolila Dagmar, ktoré som nemusela klásť nepríjemné otázky osobne (aj keď by som jej chcela osobne spoznala). V knihe sa mi páči, že je skutočne popísané, ako to v komunizme vyzeralo. Dagmar si nič nemaľuje na ružovo, ale píše svedectvo, ktoré prečítate jedným dychom.

Záverom by som chcela povedať, že si Dagmar nesmierne vážim za to aká bola, ako bojovala, ako pomáhala ostatným aj keď sama na tom bola biedne a ostatne za všetky jej činy. Nedivím sa prečo bola a je vzorom a prečo na nej nejde zabudnúť. Nikdy som sa s ňou nestretla, napriek tomu mi jej osobnosť učarovala a začala byť obdivovaná. Veľmi dúfam, že jej bude udelené in memoriam štátne vyznamenanie. Myslím, že ju malo udeliť už dávno.

The post Byly jsme tam taky – čitateľský denník (rozbor) appeared first on StudijnySvet.sk.