Od: Jana

Jana — Sat, 21 Jun 2025 16:56:00 +0000

Keď som prvýkrát počula o ZŠ na Hrdličkovej, priznám sa, mala som taký divný pocit. Predsa len, je to škola pri sanatóriu, a človek si hneď predstaví všeličo. Ale po čase, keď už tam dieťa chodí, musím povedať, že sa na to pozerám inak. Jedna z prvých vecí, čo mi udrela do očí, je, že učitelia tam musia mať svätú trpezlivosť a neuveriteľnú dávku pochopenia. Zdá sa mi, že každému dieťaťu sa snažia naozaj venovať individuálne, čo v bežnej veľkej škole, kde majú v triede tridsať detí, proste neexistuje. Keď vidím, ako sa dieťa pomaličky posúva vpred, aj keď sú dni, kedy je to pre neho ťažké, viem, že to je aj vďaka nim. Naozaj cítim, že sa tam snažia vytvoriť také bezpečné prostredie, kde sa deti nemusia báť povedať, čo ich trápi, alebo že im niečo nejde. Na druhej strane, človek si občas povzdychne, že to nie je klasická základka. Chýba mi tam možno taká tá živosť a ruch, aký si pamätám z môjho detstva, plné ihriská a krúžky každý deň, kde sa deti môžu vyblázniť s bežnými spolužiakmi. Jasné, snažia sa vymýšľať aktivity, ale proste to prostredie je špecifické a niekedy to cítiť. Tie priestory sú také, aké sú, nie sú to žiadne moderné výstrelky, skôr také, čo už niečo zažili a sú viditeľne prispôsobené konkrétnym potrebám, čo ale nie vždy pôsobí veľmi sviežo. Ale zas, dôležitejšie je, čo sa deje vo vnútri, nie? Mám pocit, že tu sa viac kladie dôraz na to, aby sa dieťa cítilo dobre, aby našlo svoju pohodu a naučilo sa fungovať s ostatnými, než len na to, aby vedelo spamäti všetky hlavné mestá sveta. Niekedy síce vidím, že deti proste len sedia a čakajú, kým bude koniec hodiny, lebo sa možno nudia, ale myslím, že to je skôr o tom, že každé dieťa je iné a nie vždy sa trafia do toho, čo by ho naozaj chytilo. Ale nebolo to tak, že by im len púšťali filmy, aby si oddýchli, to vôbec. Skôr sa mi zdá, že hľadajú cesty, ako ich zaujať a nájsť si k nim cestu. A čo sa týka takých tých bežných vecí, ako jedlo alebo komunikácia, tak to je v poriadku. Viem, že ak potrebujem niečo prebrať, viem sa ozvať a stretnú sa so mnou. Necítim sa, že by som tam mala len tak odovzdať dieťa a koniec. Ale zas, priznám sa, že niekedy mám pocit, že sú tam všetci dosť unavení. Je to náročná práca s týmito deťmi, ktoré potrebujú naozaj veľa pozornosti a majú svoje vlastné výzvy. A to sa potom prejaví aj na celkovej atmosfére. Ale taký je život, no.

Komentáre k ZŠ pri Liečebno – výchovnom sanatóriu Hrdličkova 21, Bratislava

Od: Jana