<?xml version="1.0" encoding="UTF-8"?><rss version="2.0"
	xmlns:content="http://purl.org/rss/1.0/modules/content/"
	xmlns:dc="http://purl.org/dc/elements/1.1/"
	xmlns:atom="http://www.w3.org/2005/Atom"
	xmlns:sy="http://purl.org/rss/1.0/modules/syndication/"
	
	>
<channel>
	<title>
	Komentáre k ZŠ pre žiakov s narušenou komunikačnou schopnosťou Beethovenova 27, Trnava	</title>
	<atom:link href="https://studijnysvet.sk/recenzie/zs-pre-ziakov-s-narusenou-komunikacnou-schopnostou-beethovenova-27-trnava/feed/" rel="self" type="application/rss+xml" />
	<link>https://studijnysvet.sk/recenzie/zs-pre-ziakov-s-narusenou-komunikacnou-schopnostou-beethovenova-27-trnava/</link>
	<description>Tentoraz hodnotia študenti</description>
	<lastBuildDate>Sat, 11 Oct 2025 12:53:34 +0000</lastBuildDate>
	<sy:updatePeriod>
	hourly	</sy:updatePeriod>
	<sy:updateFrequency>
	1	</sy:updateFrequency>
	<generator>https://wordpress.org/?v=6.9.1</generator>
	<item>
		<title>
		Od: Táli		</title>
		<link>https://studijnysvet.sk/recenzie/zs-pre-ziakov-s-narusenou-komunikacnou-schopnostou-beethovenova-27-trnava/#comment-8845</link>

		<dc:creator><![CDATA[Táli]]></dc:creator>
		<pubDate>Sat, 10 May 2025 18:17:00 +0000</pubDate>
		<guid isPermaLink="false">https://studijnysvet.sk/recenzie/zs-pre-ziakov-s-narusenou-komunikacnou-schopnostou-beethovenova-27-trnava/#comment-8845</guid>

					<description><![CDATA[Keď sa nášmu dieťaťu začalo v bežnej škole trápiť s rozprávaním a celkovo s dorozumievaním, bola som zúfalá. Hľadala som riešenie a niekto nám odporučil práve ZŠ na Beethovenovej v Trnave. Pamätám si, ako som mala obrovskú nádej, že tu konečne nájdeme to správne miesto, kde sa mu naozaj pomôže a nebudeme sa cítiť ako cudzí, alebo že by sa mu ostatní vysmievali. Na začiatku bol ten pocit taký zmiešaný, ale prevládala úľava. Tie triedy sú fakt menšie, to je super. Človek má pocit, že na to dieťa si naozaj nájde niekto čas a že sa nebude len tak strácať v dave, ako to bolo v tej veľkej škole. Naozaj sa mi zdalo, že niektoré panie učiteľky a hlavne tie logopedičky tam vedia robiť zázraky. Videla som, ako sa moje dieťa pomaly otvára, začína si viac veriť a dokonca aj tie slovíčka, čo mu predtým nešli, začali vyliezať. Je to obrovská radosť, keď vidíte, že sa to posúva a niekto sa s ním naozaj trpezlivo babre. Nebolo to tak, že by nám len púšťali filmy, aby zabili čas, ale naozaj sa snažili. Na druhej strane, mám pocit, že nie všetky dni sú tam rovnako ružové. Občas som mala dojem, že niektoré hodiny sa vlečú a polovica triedy sa nudila a čakala na zvonenie. Človek by čakal, že v takejto špecializovanej škole budú všetky metódy úplne moderné a že sa tam budú diať veci, z ktorých by iné školy bledli závisťou, ale občas to skôr pôsobilo tak, že sa držíme toho starého. Tiež sa mi zdá, že hoci je super, že sú tam deti s podobnými problémami, občas to môže byť trochu izolačné. Chýbal mi niekedy taký ten kontakt s normálnym svetom, s deťmi, ktoré nemajú takéto ťažkosti, aby sa moje dieťa naučilo fungovať aj v širšej spoločnosti. Proste niekedy som mala pocit, že aj keď sa im pomáha, tak ich zároveň trochu uzatvárame. Neviem, ako to vyzerá inde, ale tu na Beethovenovej sa snažia, to je vidieť. Je to taký malý svet, kde sa moje dieťa necíti iné, ale zároveň si občas kladiem otázku, či to pre neho bolo to najlepšie riešenie do života.]]></description>
			<content:encoded><![CDATA[<p>Keď sa nášmu dieťaťu začalo v bežnej škole trápiť s rozprávaním a celkovo s dorozumievaním, bola som zúfalá. Hľadala som riešenie a niekto nám odporučil práve ZŠ na Beethovenovej v Trnave. Pamätám si, ako som mala obrovskú nádej, že tu konečne nájdeme to správne miesto, kde sa mu naozaj pomôže a nebudeme sa cítiť ako cudzí, alebo že by sa mu ostatní vysmievali. Na začiatku bol ten pocit taký zmiešaný, ale prevládala úľava. Tie triedy sú fakt menšie, to je super. Človek má pocit, že na to dieťa si naozaj nájde niekto čas a že sa nebude len tak strácať v dave, ako to bolo v tej veľkej škole. Naozaj sa mi zdalo, že niektoré panie učiteľky a hlavne tie logopedičky tam vedia robiť zázraky. Videla som, ako sa moje dieťa pomaly otvára, začína si viac veriť a dokonca aj tie slovíčka, čo mu predtým nešli, začali vyliezať. Je to obrovská radosť, keď vidíte, že sa to posúva a niekto sa s ním naozaj trpezlivo babre. Nebolo to tak, že by nám len púšťali filmy, aby zabili čas, ale naozaj sa snažili. Na druhej strane, mám pocit, že nie všetky dni sú tam rovnako ružové. Občas som mala dojem, že niektoré hodiny sa vlečú a polovica triedy sa nudila a čakala na zvonenie. Človek by čakal, že v takejto špecializovanej škole budú všetky metódy úplne moderné a že sa tam budú diať veci, z ktorých by iné školy bledli závisťou, ale občas to skôr pôsobilo tak, že sa držíme toho starého. Tiež sa mi zdá, že hoci je super, že sú tam deti s podobnými problémami, občas to môže byť trochu izolačné. Chýbal mi niekedy taký ten kontakt s normálnym svetom, s deťmi, ktoré nemajú takéto ťažkosti, aby sa moje dieťa naučilo fungovať aj v širšej spoločnosti. Proste niekedy som mala pocit, že aj keď sa im pomáha, tak ich zároveň trochu uzatvárame. Neviem, ako to vyzerá inde, ale tu na Beethovenovej sa snažia, to je vidieť. Je to taký malý svet, kde sa moje dieťa necíti iné, ale zároveň si občas kladiem otázku, či to pre neho bolo to najlepšie riešenie do života.</p>
]]></content:encoded>
		
			</item>
	</channel>
</rss>
