Od: Kaťuška

Kaťuška — Tue, 21 Jan 2025 20:37:00 +0000

Keď som sa rozhodovala, kam pošlem svoju dcéru, bola to obrovská dilema. Špeciálna škola pre deti so sluchovým postihnutím na Hrdličkovej v Bratislave mi prišla ako logická voľba, lebo som verila, že tam nájde prostredie, kde ju budú rozumieť a podporovať. Keď som tam prišla prvýkrát, mala som taký zvláštny pocit – na jednej strane obrovská úľava, že to je miesto pre ňu, kde nebude len taká iná, ale na druhej strane taká neistota, čo ju tu vlastne čaká a ako to všetko zvládne. Mám pocit, že niektorí učitelia sú naozaj srdciari. Vidieť, že ich to baví a snažia sa deťom naozaj pomôcť. Majú trpezlivosť, vysvetľujú veci stokrát, ak treba, a vidno, že im záleží na tom, aby sa decká niečo naučili a aby sa vedeli dorozumieť. Nie je to tak, že by nám len púšťali filmy, aby zabili čas, to určite nie. Ale potom sú aj takí, pri ktorých si poviem, že sú už asi unavení alebo jednoducho… neviem. V triede som mala pocit, že polovica žiakov sa nudila a čakala na zvonenie, hlavne keď mali pocit, že im nikto naozaj nerozumie alebo sa s nimi nekomunikuje spôsobom, ktorý by ich zaujal. Občas mi to prišlo tak, že akoby sa im nechcelo hľadať nové spôsoby, ako decká zaujať a posunúť dopredu. Čo sa týka internátu, to je kapitola sama o sebe. Pre nás ako rodinu to bola veľká pomoc, lebo som vedela, že je o ňu postarané, že má pravidelný režim a je pod dohľadom. A pre ňu bolo super, že bola s inými deťmi, ktoré ju chápali, s ktorými si vedela pokecať, aj keď po svojom. Vznikli tam aj pekné kamarátstva, ktoré jej zostali doteraz. Ale samozrejme, ako všade, sú tam aj rôzne situácie. Z času na čas som počula o tom, ako sa deti medzi sebou hádali alebo si robili napriek. Predsa len, byť s toľkými deťmi pokope non-stop, to dá zabrať. A to jedlo… no, čo si budeme hovoriť, nie je to ako od maminky, ale hladné neboli, tak to je asi hlavné. Mala som pocit, že si tam deti na internáte vytvorili takú svoju vlastnú bublinu, čo je na jednej strane fajn, ale na druhej strane som sa trochu bála, či sa potom vedia zorientovať vo svete tam vonku. Celkovo mám zo školy taký… možno je to zvláštne, ale aj po rokoch mám pocit, že to bola pre ňu taká dvojsečná zbraň. Na jednej strane sa tam fakt posunula v komunikácii, naučila sa veľa o sebe a našla si tam kamošky na celý život, čo je na nezaplatenie. Na druhej strane mi občas prišlo, že je to tam také trošku stagnujúce, ako keby sa svet tam vonku hýbal dopredu, ale škola… no, niekedy sa mi zdalo, že zostávala tak trošku v minulosti. Určite by to chcelo viacej vecí, ktoré by ich pripravovali na bežný život, aby sa nebáli ísť medzi počujúcich ľudí. Videla som, že niektoré deti sa tam cítili naozaj ako doma, ale iné zas mali pocit, že sú tam uväznené a chceli by už len odísť. Je to proste iná škola, s inými potrebami. Myslím, že sa tam snažia, ale niekedy to proste nestačí. Ak to mám zhodnotiť, tak mi vždy napadne, že to bola nevyhnutnosť, ale zároveň aj výzva. A tak to asi je s každou špeciálnou školou, že? Snažia sa dať deťom to najlepšie, čo môžu, ale ten pocit, že sú odčlenené od toho normálneho sveta, ten sa proste nedá len tak vymazať.

Komentáre k Špeciálna ZŠ pre žiakov so sluchovým postihnutím internátna internátn Hrdličkova, Bratislava

Od: Kaťuška