Úvod
Olovo (Pb) je ťažký, toxický kov s protónovým číslom 82, ktorý patrí do 14. skupiny periodickej tabuľky prvkov. V čerstvo narezanom stave má lesklý, modrasto-biely vzhľad, no na vzduchu rýchlo oxiduje a získava matný sivý povrch. Vyznačuje sa vysokou hustotou, nízkou teplotou topenia a je veľmi mäkké a kujné. Hlavným zdrojom olova je ruda galenit (sulfid olovnatý), z ktorej sa získava tavením. Nachádzame ho v zemskej kôre a jeho najväčšie využitie je dnes pri výrobe olovených akumulátorov, streliva a v rôznych zliatinách.
Vlastnosti
Olovo je ťažký, mäkký a kujný kov s typickou modrosivou farbou a nízkou pevnosťou. Jeho hustota je veľmi vysoká, až 11,34 g/cm³, a má nízku teplotu topenia, len 327,5 °C. Patrí medzi slabé vodiče elektrického prúdu aj tepla. Chemická značka je Pb a protónové číslo 82. Na vzduchu je pomerne stály, pretože sa pokrýva tenkou, ale pevnou ochrannou vrstvou oxidu, ktorá bráni ďalšej korózii. Je amfotérne, takže reaguje s kyselinami aj so silnými zásadami. V zlúčeninách má najčastejšie oxidačné číslo +2. Je to vysoko toxický prvok.
Pôvod názvu
Slovenský názov „olovo“ má pôvod v praslovanskom jazyku a je spoločný pre viaceré slovanské národy. Chemická značka Pb však pochádza z latinského slova „plumbum“. Tento názov odkazuje na jeho historické využitie v starovekom Ríme, kde sa z neho vo veľkom vyrábali vodovodné potrubia a rôzne nádoby.
Objav
Olovo patrí medzi kovy známe od staroveku. Vďaka nízkej teplote topenia a ľahkej dostupnosti ho ľudia využívali už pred tisíckami rokov. Obzvlášť významnú úlohu zohralo v starovekej Rímskej ríši, kde sa z neho vyrábali vodovodné potrubia, nádoby, mince aj závažia. Rimania si však neboli plne vedomí jeho toxických účinkov, čo podľa niektorých teórií prispelo k zdravotným problémom populácie. V stredoveku ho alchymisti spájali s planétou Saturn a považovali za jeden zo základných kovov. Jeho jednoduché spracovanie a odolnosť voči korózii zabezpečili jeho široké využitie až do novoveku.
Výskyt v prírode
V prírode sa olovo vyskytuje len zriedkavo v rýdzej forme. Jeho najdôležitejším a najrozšírenejším zdrojom je sulfidická ruda galenit (sulfid olovnatý, PbS), ktorá má charakteristický kovový lesk a často obsahuje aj prímesi striebra. Medzi ďalšie významné minerály patria ceruzit a anglesit. Samotné získavanie olova z galenitu prebieha v niekoľkých krokoch. Ruda sa najprv pražením prevedie na oxid olovnatý. Následne sa tento oxid redukuje v šachtových alebo rotačných peciach pomocou koksu za vysokých teplôt. Výsledkom je surové olovo, ktoré sa ďalej rafinuje, aby sa odstránili nečistoty.
Využitie
Olovo je kov, ktorý ľudstvo využíva už tisícročia vďaka jeho kujnosti a odolnosti voči korózii. Starí Rimania ho používali na výrobu vodovodných potrubí, nádob a ako súčasť glazúr. Dnes je jeho najdôležitejším využitím výroba olovených akumulátorov pre automobily, kde zohráva kľúčovú úlohu. Vďaka svojej vysokej hustote slúži ako účinná ochrana proti röntgenovému a gama žiareniu v medicíne a jadrovom priemysle. Stále sa používa v strelive, závažiach, spájkach a ako súčasť niektorých zliatin. V prírode olovo nemá žiadnu známu biologickú funkciu a pre živé organizmy je vysoko toxické. Prirodzene sa vyskytuje v zemskej kôre, najmä v rude galenit, z ktorej sa primárne ťaží.
Zlúčeniny
V prírode sa olovo najčastejšie vyskytuje v podobe sulfidu olovnatého (PbS), známeho ako minerál galenit. Oxidáciou tohto primárneho minerálu vznikajú ďalšie prírodné zlúčeniny, ako je uhličitan olovnatý, známy ako ceruzit, a síran olovnatý, známy ako anglezit. Ľudskou činnosťou vzniká široké spektrum umelých zlúčenín s rozmanitým využitím. Patrí sem napríklad oxid olovnatý (PbO), používaný pri výrobe olovnatého skla a keramiky, a oxid olovnato-olovičitý (minium), ktorý slúžil ako červená pigment v antikoróznych náteroch. Historicky významný bol aj uhličitan olovnatý (olovená beloba) v maliarstve a vysoko toxický tetraetylolovo, ktorý sa kedysi pridával do benzínu.
Zaujímavosti
Olovo patrilo medzi sedem kovov známych v staroveku a alchymisti ho spájali s planétou Saturn, symbolizujúcou pomalosť a tiaž. Niektoré jeho zlúčeniny, ako napríklad octan olovnatý, majú prekvapivo sladkú chuť, čo viedlo k jeho nebezpečnému používaniu ako sladidla vo víne v starovekom Ríme. Je konečným stabilným produktom troch hlavných rádioaktívnych rozpadových radov, v ňom končí rozpad uránu a tória. Napriek svojej toxicite má jednu z najvyšších mier recyklácie zo všetkých materiálov; viac ako 99 % olova z batérií sa opätovne spracuje. Je tiež vynikajúcim pohlcovačom zvuku.
