📖 Úvod
Borovica hladká je vysoký, majestátny ihličnan pôvodom z východnej Severnej Ameriky. Jej charakteristickým znakom sú veľmi jemné modrozelené ihlice, ktoré rastú vo zväzkoch po piatich. Vytvára dlhé, úzke a mierne zahnuté šišky, často pokryté živicou. V mladosti má hladkú kôru, ktorá vekom tmavne a hlboko sa brázdi. Pre svoj rýchly rast a elegantný vzhľad je často vysádzaná ako okrasná drevina v parkoch a rozľahlých záhradách.
🌱 Botanická charakteristika
Rastová forma: Životná forma a habitus: Trváci ihličnatý strom dosahujúci výšku 30 – 50 (výnimočne až 60) metrov, s korunou v mladosti pravidelne kužeľovitou a hustou, v starobe široko rozložitou, nepravidelnou a malebnou, s charakteristicky vodorovne odstávajúcimi konármi v praslenoch; celkovým vzhľadom pôsobí elegantne a vzdušne vďaka jemnému, mäkkému ihličiu.
Koreň: Koreňový systém: V mladosti kolový s výrazným hlavným koreňom, ktorý neskôr zakrpatieva a je nahradený silným, ale pomerne plytko a široko rozloženým systémom bočných kotviacich koreňov, citlivým na silný vietor a zhutnenie pôdy.
Stonka: Stonka alebo Kmeň: Kmeň je typicky rovný a valcovitý, pokrytý v mladosti hladkou, tenkou, sivozelenou borkou, ktorá sa v starobe mení na tmavo sivohnedú až takmer čiernu, hlboko pozdĺžne rozbrázdenú do hrubých obdĺžnikovitých či polygonálnych platní; tŕne ani pichliače sa nevyskytujú; konáriky sú tenké, zelené až hnedé a ohybné.
Listy: Ihlice usporiadané vo zväzkoch po piatich na skrátených konárikoch (brachyblastoch) sú sediace so skoro opadavou pošvou; tvar ihlíc je tenký, ihlicovitý, 6 – 14 cm dlhý, ohybný a mäkký na dotyk; okraj je veľmi jemne pílkovitý (viditeľný lupou); farba je nápadne modrozelená s belavými pásikmi prieduchov na vnútorných stranách; žilnatina je nebadateľná; vnútorná stavba obsahuje živicové kanáliky; trichómy sa nevyskytujú; povrch je holý.
Kvety: Jednodomá rastlina; samčie kvety sú žlté, vajcovito valcovité jahňady (mikrostrobily) usporiadané v hustých zhlukoch na báze nových výhonkov; samičie kvety sú ružové až červenkasté, vzpriamené, podlhovasté šištičky (makrostrobily) vyrastajúce na koncoch konárov; usporiadanie je oddelené, samčie a samičie súkvetia sú na jednom jedincovi; doba kvitnutia je v máji až júni.
Plody: Typ plodu je drevnatá previsnutá šiška (strobilus); farba je v nezrelosti zelená, v zrelosti svetlohnedá, často s hojnými výronmi bielej lepkavej živice; tvar je podlhovasto valcovitý, mierne zahnutý, 10 – 20 cm dlhý, s tenkými, mäkkými a na vrchole neozbrojenými (bez tŕňov) plodnými šupinami; doba zrenia je na jeseň druhého roka po opelení (august – september), keď sa šišky otvárajú a uvoľňujú okrídlené semená.
🌍 Výskyt a stanovište
Prirodzené rozšírenie: Pôvodný areál sa rozkladá vo východnej časti Severnej Ameriky od Newfoundlandu na severe až po severnú Georgiu na juhu a západne po Iowu. Na Slovensku nie je pôvodná, je to človekom zavlečený druh, neofyt, ktorý bol do Európy dovezený v roku 1705. V súčasnosti je ako dôležitá lesnícka a okrasná drevina rozšírená po celom miernom pásme sveta, najmä v Európe. Na Slovensku je hojne pestovaná v lesných porastoch, parkoch a arborétach, odkiaľ občas splanieva do okolia, najčastejšie na chudobnejších piesočnatých pôdach.
Nároky na stanovište: Najlepšie prospieva v lesných porastoch na hlbokých, sviežich a dobre prevzdušnených pôdach, ale rastie aj ako solitér v parkoch. Z hľadiska pôdnej reakcie je vápnostrešná, čo znamená, že vyžaduje kyslé až neutrálne pôdy a neznáša vápencové podložie; preferuje piesčito-hlinité až hlinité substráty. V mladosti je polotieňomilná a znáša aj bočný tieň, s vekom sa však stáva výrazne svetlomilnou a pre dobrý rast vyžaduje plné osvetlenie. Je náročná na dostatok pôdnej aj vzdušnej vlhkosti, zle znáša dlhšie trvajúce sucho a rovnako neznáša trvalé zamokrenie.
🌺 Využitie
V liečiteľstve využívali živicu a odvar z kôry pôvodní obyvatelia Ameriky ako antiseptikum na rany a liek proti kašľu a prechladnutiu. Čaj z ihličia je bohatý na vitamín C a slúžil ako prevencia skorbutu. V gastronómii je jedlý vnútorný lyk (kambium) skôr ako núdzová potravina a ihličie možno použiť na prípravu aromatického čaju. Jej ľahké, mäkké a ľahko opracovateľné drevo je vysoko cenené v stolárstve, nábytkárstve, modelárstve a historicky bolo kľúčové pre výrobu lodných sťažňov pre britské kráľovské námorníctvo. V okrasnom pestovaní je veľmi obľúbená pre svoj ladný habitus, jemné ihličie a rýchly rast; existuje mnoho kultivarov, napríklad zakrpatená „Nana“, previsnutá „Pendula“ alebo stĺpovitá „Fastigiata“. Ekologický význam spočíva v poskytovaní úkrytu a potravy pre živočíchy; semená sú potravou pre veveričky, krivonosy a ďalšie vtáky, husté konáre potom slúžia ako hniezdiská. Pre včely nie je významná, keďže je vetrosnubná.
🔬 Obsahové látky
Ihličie obsahuje vysoké množstvo kyseliny askorbovej (vitamín C) a karotenoidov. Živica je bohatá na monoterpény (najmä alfa-pinén a beta-pinén, ktoré jej dodávajú charakteristickú vôňu) a diterpénové živicové kyseliny, ako je kyselina abietová a pimarová. V kôre sú prítomné triesloviny.
☠️ Toxicita a status
Toxicita: Pre človeka nie je považovaná za jedovatú, čaj z ihličia je všeobecne bezpečný. Pre gravidný dobytok, najmä hovädzí dobytok, však môže byť konzumácia väčšieho množstva ihličia riziková, pretože môže vyvolať potrat (abortívne účinky), aj keď toto riziko je výrazne vyššie u iných druhov borovíc. Zámena je možná s inými päťihlicovými borovicami, ako je borovica limbová (Pinus cembra), ktorá má ale kratšie, tuhšie ihlice a nerozpadavé šišky, alebo borovica macedónska (Pinus peuce). Od našich domácich dvojihlicových borovíc (borovica lesná, borovica čierna) sa ľahko odlíši práve počtom ihlíc vo zväzočku (vždy päť). Nebezpečná je zámena s tisom obyčajným (Taxus baccata) pri zbere na čaj; tis je však smrteľne jedovatý, má ploché jednotlivé ihlice (nie zväzočky) a červené miešky namiesto drevnatých šišiek.
Zákonný status/ochrana: Na Slovensku nie je chránená zákonom, keďže ide o nepôvodný, pestovaný a miestami invázny druh. V medzinárodnom meradle je podľa Červeného zoznamu IUCN hodnotená ako málo dotknutý druh (Least Concern LC) vďaka svojej obrovskej a stabilnej populácii v pôvodnom areáli. Nie je uvedená v zozname CITES.
✨ Zaujímavosti
Názov „vejmutovka“ je odvodený od mena anglického šľachtica Lorda Weymoutha, ktorý ju na začiatku 18. storočia začal vo veľkom pestovať na svojom panstve v Anglicku a zaslúžil sa o jej rozšírenie v Európe. Druhové latinské meno „strobus“ je staroveký grécky názov pre šišku alebo strom nesúci šišky. Pre indiánsky kmeňový zväz Irokézov (Haudenosaunee) je posvätným „Stromom Veľkého mieru“ a symbolom ich konfederácie. Jej hlavnou slabinou je vysoká náchylnosť na hrdzu vejmutovkovú („Cronartium ribicola“), hubovú chorobu, ktorá na svoj životný cyklus potrebuje ako medzihostiteľa kry z rodu ríbezľa a egreš („Ribes“). Tento strom je najvyšším stromom východnej časti Severnej Ameriky. Český názov je Borovice vejmutovka.