Úvod
Moskóvium, so značkou Mc, je superťažký a synteticky pripravený chemický prvok. Ako extrémne rádioaktívny prvok je veľmi nestabilný a rýchlo sa rozpadá na iné prvky. Jeho vlastnosti sú zatiaľ zväčša teoretické, keďže bol vytvorený len v stopových množstvách. Jeho protónové číslo je 115. V periodickej tabuľke patrí do 15. skupiny (pniktogény) a nachádza sa v 7. perióde. Jeho skutočný vzhľad nie je známy, no predpokladá sa, že ide o pevný kov striebornej farby. V prírode sa vôbec nenachádza, získavame ho výlučne v laboratóriách bombardovaním amerícia iónmi vápnika.
Vlastnosti
Moskóvium je superťažký, syntetický prvok, ktorého vlastnosti sú zatiaľ zväčša predpovedané teoreticky. Protónové číslo: 115. Symbol: Mc. Predpokladané skupenstvo: tuhé. Atómová hmotnosť najstabilnejšieho známeho izotopu: približne 290. Skupina: 15 (pniktogény), chemicky podobný bizmutu. Perióda: 7. Predpokladaná hustota: okolo 13,5 g/cm³. Predpokladaná teplota topenia: asi 400 °C. Predpokladaná teplota varu: zhruba 1100 °C. Očakávané oxidačné stavy: +1 a +3, pričom +1 môže byť vďaka relativistickým efektom stabilnejší. Všetky jeho izotopy sú extrémne rádioaktívne a nestabilné s veľmi krátkymi polčasmi rozpadu.
Pôvod názvu
Názov moskóvium je odvodený od Moskovskej oblasti v Rusku, kde sa nachádza Spojený ústav jadrových výskumov v meste Dubna. Práve v tomto svetoznámom vedeckom centre bol prvok prvýkrát syntetizovaný. Názov tak vzdáva hold regiónu, ktorý je domovom tohto významného objavu v jadrovej fyzike.
Objav
Prvé atómy moskóvia boli syntetizované v roku 2003 v Spojenom ústave jadrových výskumov (SÚJV) v ruskej Dubne. Išlo o výsledok spolupráce medzi vedcami z Dubny a expertmi z Lawrence Livermore National Laboratory v Kalifornii, USA. Prvok vznikol bombardovaním terča z amerícia-243 iónmi vápnika-48 v časticovom urýchľovači. Dočasne bol pomenovaný ununpentium (Uup). Názov moskóvium bol navrhnutý objaviteľmi na počesť Moskovskej oblasti, kde sa nachádza Dubna. Medzinárodná únia pre čistú a aplikovanú chémiu (IUPAC) tento názov a symbol Mc oficiálne schválila v novembri 2016.
Výskyt v prírode
Moskóvium sa v prírode vôbec nevyskytuje. Je to výlučne umelý prvok, ktorý neexistuje na Zemi, pretože všetky jeho izotopy majú extrémne krátke polčasy rozpadu. Aj keby vznikol pri kozmických udalostiach, ako sú supernovy, dávno by sa rozpadol na stabilnejšie prvky. Jeho jediným zdrojom je umelá syntéza v špičkových jadrových laboratóriách. Získava sa v časticových urýchľovačoch bombardovaním ťažkých cieľových jadier (napríklad amerícia) iónmi ľahších prvkov (napríklad vápnika). Tento proces je nesmierne náročný a nákladný, pričom sa naraz vyprodukuje len niekoľko jednotlivých atómov pre výskumné účely.
Využitie
Moskóvium nemá v súčasnosti žiadne praktické využitie, ani sa nevyužíva v žiadnom priemyselnom či komerčnom odvetví, a v prírode sa tento prvok vôbec nevyskytuje. Jeho existencia je obmedzená výlučne na laboratórne podmienky, kde sa vyrába v urýchľovačoch častíc v množstvách len niekoľkých atómov naraz. Vzhľadom na jeho extrémnu rádioaktivitu a extrémne krátky polčas rozpadu, ktorý sa meria v milisekundách, je akákoľvek jeho aplikácia mimo základného výskumu nemožná. Jeho jediný význam tak spočíva vo fundamentálnej vede, kde pomáha pochopiť hranice periodickej tabuľky a vlastnosti superťažkých jadier.
Zlúčeniny
Doteraz neboli pripravené ani pozorované žiadne makroskopické zlúčeniny moskóvia, a to pre jeho extrémne krátku životnosť a minimálne množstvo dostupného materiálu. V prírode sa jeho zlúčeniny taktiež nenachádzajú. Teoretické výpočty však predpovedajú, že by mohlo tvoriť zlúčeniny v oxidačných stavoch +1 a +3, pričom stav +1 by mal byť stabilnejší ako u ľahších prvkov v skupine. Medzi hypotetické zlúčeniny patria napríklad fluorid moskovitý (McF₃) alebo hydrid moskovitý (McH₃). Všetky poznatky o jeho chémii sú zatiaľ čisto špekulatívne a založené na kvantovo-mechanických modeloch.
Zaujímavosti
Predpokladá sa, že moskóvium je za štandardných podmienok pevná látka s veľmi vysokou hustotou, pravdepodobne strieborno-bieleho alebo sivého vzhľadu, podobne ako iné ťažké kovy. Všetky jeho známe izotopy sú extrémne nestabilné a rádioaktívne. Rozpadajú sa prevažne alfa rozpadom, pričom vznikajú izotopy nihónia (Nh). Jeho izotopy sa nachádzajú v blízkosti predpovedaného „ostrova stability“, hypotetickej oblasti, kde by superťažké jadrá mohli mať podstatne dlhšie polčasy rozpadu. Vďaka vysokému protónovému číslu sú pri ňom významné relativistické efekty, ktoré ovplyvňujú správanie jeho elektrónov.
