Jeden deň Ivana Denisoviča – čitateľský denník (rozbor)

 

 Kniha: Jeden deň Ivana Denisoviča

 Autor: Alexandr Isajevič Solženicyn

 Zaslal(a): Veronika

 

Zaradenie diela:

Rok vydania: 1963

 

AUTOR

Alexander Solženicyn (1918 – 2008)

Ruský spisovateľ, publicista a politický činiteľ. Po strednej škole začal študovať na dvoch fakultách Rostovskej univerzity (fyzikálne, matematické a filozofické), po začiatku druhej svetovej vojny sa však dobrovoľne prihlásil do armády a potom odišiel bojovať na front (bol dôstojníkom delostrelectva Červenej armády a dvakrát bol vyznamenaný za statočnosť). Za kritiku JV Stalina v liste svojmu priateľovi bol zatknutý a odoslaný do trestného tábora, a v rôznych táboroch potom strávil celkom osem rokov. Prepustený bol r. 1953 a v rokoch 1953 – 1956 bol vo vyhnanstve v Kazachstane. Po rehabilitácii v roku 1957 sa vrátil do stredného Ruska a pracoval ako učiteľ. Jeden deň Ivana Denisoviča je jeho prvým dielom. Najznámejší je potom Súostrovie GULAG.

 

ŠTRUKTÚRA DIELA – VŠEOBECNÉ CHARAKTERISTIKA

Žáner: novela

Spôsob rozprávanie príbehu: príbeh je rozprávaný v er forme, je to akási stručná biografia spisovateľa Alexandra Solženicyna.

 

ŠTRUKTÚRA DIELA – TEMATICKÝ PLÁN

Téma: Popis jedného obyčajného dňa v gulagu – trestaneckej tábore na Sibíri v 50. rokoch 20. storočia a rozprávanie životného príbehu väzňa Ivana Denisoviča Suchov. Popisuje životné podmienky v tábore, zimu, nedostatočné jedlo, vzťahy s dozorcovia aj spolubývajúcimi, opakované trestaniu z malicherných príčin, ťažkú fyzickú prácu väzňov.

 

Motív (= najjednoduchšia prvok):

Epizódy: Za epizódu môžeme považovať moment, kedy Ťurin, vedúci Šuchovovy party rozpráva príbeh o tom, ako sa dostal do tábora. Všetci so záujmom počúvajú, lebo Ťurin toho zvyčajne moc nenahovorí

 

Hlavné postavy:

Ivan Denisoviča Suchov – káranec, ktorý je väznený v pracovnom tábore kvôli tomu, že strávil niekoľko hodín v nemeckom zajatí a bol tak vyhlásený za špióna. Je odsúdený na 10 rokov a prešiel niekoľkými rôznymi tábory. Nie je však zúfalý ani sebe ľútostivý, ba dokonca si snáď už ani nedokáže predstaviť život mimo tábor. Je to človek zocelený vlastným utrpením, ktorý za svojou bolesťou začína cítiť a chápať bolesť druhých. Nie je žiadnou tragickou obeťou doby, ako by sa mohlo zdať, je to nesmierne prostý človek, ktorý si zachováva svoje zásady aj v takomto prostredí ako je trestaneckej tábor, zachováva si ľudskú hrdosť a dôstojnosť aj tým, že dokonca za úplného bezprávia dovedie pociťovať radosť z dobre urobené práce. Je to ostrieľaný táborový mazák, ktorý vie ako a kde si môže prilepšiť, s kým by mal vychádzať dobre a na koho je lepšie dať si pozor. Má svoje číslo, ako každý káranec v tábore, podľa ktorého je zaraďovaný: sc – 854.

 

Vedľajšie postavy:

Feťukov – jeden z Karnake, ktorý patrí do Šuchovovy party. Je to darebák, ktorý pre partiu nič neurobí a snaží sa aby musel robiť čo najmenej. Naproti tomu neustále žobre a sliedi, kde by mohol čo dostať alebo dokonca zobrať. Najviac žobre o cigarety a keď niekto dofajčí a odhodí posledného špačka na zem, Feťukov ho vždy príde, k čomu by sa napríklad Suchov nikdy neznížil.

César – káranec, ktorý je v tábore pomerne krátku chvíľu, avšak zasluhuje si rešpekt všetkých Karanč. Pracuje vo vyhriatej kancelárii, nie vonku na mraze a obedy mu nosia tiež Karanč z jeho pary. Okrem toho mu tiež často chodí balíčky plné skvelého jedla, o akom sa obyčajným kárancům v tábore ani nesníva.

Aljoška – úbohý väzeň, ktorý je hlboko veriaci a neustále každé ráno aj večer sa modlí. Je ochotný prijať skutočnosť, že vo väzení sedí preto, aby trpel pre Boha, takže je tu vlastne spokojný, vníma to ako svoj údel. Je to hrdina samotár, zmierujúcu sa s osudovosť a zlom v ľudskom živote. Podobá sa hrdinovi kníh Dostojevského, s tým rozdielom, že Solženicyn “hrdinu” tohto typu – Aljošku – ironizuje a odhaľuje.

Ťurin – je vedúci v Šuchovově partii – stočtyřce, stará sa o prídely, odmeny aj o to, kam partiu pošlú, je to taký ich otec. Len na ňom závisí osud celej party. (A práve toto je partia. Orgán nehne s pracantom a aj v pracovnej dobe – ale parťák, ten keď povie, treba o prestávke, ide sa robiť, tak sa ide robiť. Pretože par% ták ľudí živí. A zbytočne človeka do práce taky nepoženie .)

Pavlo – pomocník Turín

Kilgas – múrov sa Suchov, je rovnako usilovný

Gopčik – veľmi mladučký káranec, plný života

Bratia Estónci – o všetko sa delí, nedajú bez seba ani ranu

 

Prostredie: sibírsky kárny pracovný tábor

Obdobie: 50. roky 20. storočia

 

Kompozičný plán

Kompozícia: chronologická (retrospektívna mini epizódy – rozprávanie, spomienky)

 

Dejové línie: jedna hlavná (detailný popis jedného dňa v gulagu – vystihnuté podrobne na cca 80 stránkach = zachytenie stereotypného a pomalého ubiehanie času) + spomínanie Suchov na domov, na listy od rodiny, na rodinu, na bývalý tábor v Usť-Ižmě; rozprávanie kvaka

 

Daj

Dej novely nie je nijako zvlášť komplikovaný. Pojednáva o jednom bežnom dni muža, ktorý bol podľa § 58 odsúdený na 10 rokov v gulagu (podľa tohto ustanovenia bola odsudzovaná väčšina politických väzňov; 10 rokov bol lepší štandard pre ľudí, ktorí nič neurobili). Týmto mužom je Ivan Denisoviča Suchov.

Suchov (ako sa v príbehu prostredníctvom jeho spomienok a úvahami dozvedáme) má domov i svoju rodinu – ženu, dve dospelé dcéry a spomienky na syna, ktorý už bohužiaľ zomrel – v dedine Těmgeňov, v Sovietskom zväze. Je to nenápadný pomenší muž, ktorý je v skutočnosti veľmi nesmelý a je mu asi okolo štyridsiatich rokov. Suchov je však trestancom; svoj trest si odpykáva vo zvláštnom kárnom tábore kdesi na Sibíri. Odsúdený bol pre zradu vlasti. V júni 1941 ho odviedli do vojny, vo februári 1942 ho zajali Nemci. Pobudol u nich v zajatí len pár dní, jemu a ešte štyrom ďalším vojakom – zajatcom – sa podarilo utiecť. Späť ku svojim sa dostali už len dva (zvyšné tri skosil na mieste samopalník). Povedali, že idú zo zajatia, a okamžite boli označení za špiónov a dostali natvrdo desať rokov. Suchov priznal všetko, aj to, čo nielen neurobil, ale o čom ani nevedel (koniec koncov ani vyšetrovateľ si nedokázal vymyslieť, aký úloha sa to chystal Suchov vykonať). Ako taky mohol inak, predsa lepšie žiť desať alebo aj viac rokov v tábore než sa nechať umlátiť na smrť kvôli ničomu. V okamihu, keď čítame príbeh už mu zostávajú len dva roky, osem už si odsedel. Ale sám už veľmi dobre vie, že ešte nikoho na slobodu nepustili. Trest ti vypršal? Tú máš ešte raz desať, však ono ťa to prejde!

V tábore by sme tohto muža však ťažko hľadali. Zarastený – ako všetci – pretože do “kúpeľa” sa chodí raz za štrnásť dní. Pod čapicou skoro plešatý – ako všetci – to robí ten miestnej blahobytný život. Zabalený do všetkého, do čoho len predpisy človeku dovolí sa zabaliť – oblečený tiež ako všetci – do dvoch košieľ, blúzky, čiernych vatovaných nohavíc a čierneho kabátu, a pretože je zima, tak kapcov, čo je celkom šťastie, pretože už boli chvíle, kedy namiesto topánok boli len “traktorky” – akési topánky z pneumatík. Trestanec nemá tiež nárok než na jednu kapsu. Ale to zase Suchov toľko nevadí, rovnako nemá, čo by si v nej nosil. Zubov už mu zostáva len tá menšia polovička, pretože skorbut v pracovnom tábore ešte v Usť-Ižmě si vyžiadali svoju daň (a to môže hovoriť ešte o šťastí). Každý trestanec má číslo, namaľované pre istotu hneď na niekoľkých miestach – na ľavom kolene, na prsiach, na chrbte a ešte na čiapku. Až podľa čísla je možné niekoho spoznať. Kniha rozpráva jeden obyčajný deň od rána do večera, teda skôr od budíčka do večierky, trestanca číslo Sc – 854, Ivana Denisoviča Suchov.

Príbeh začína jeho ranným prebudením, kedy sa snaží požiadať o možnosť stráviť deň na maródke (čo je u Suchov naozaj výnimočná záležitosť), pretože sa necíti práve veľmi dobre. Nakoniec však zistí, že na maródke už nie je miesto a tak príbeh pokračuje líčením dňa, keď Suchov musí sa spoluväzni tvrdo pracovať, sú vystavení mrazu, dostávajú len veľmi málo jedla, dozorcovia s nimi môžu surovo zaobchádzať a ponižovať ich. Na raňajky, obed aj večeru dostávajú presne odmeranú porciu akési hmoty, ktorú nazývajú kaša, avšak z tejto porcie sú ešte navyše ochudobňovaniu, lebo najviac musí dostať dozorcovia a orgány, zatiaľ čo pracujúci sila – väzni – sa musí uspokojiť s veľmi málom. Každé ráno je nástup, počítanie a kontrola oblečenia, i toho, čo väzni nesú so sebou do práce, takže sa musí na mraze vyzliecť a unikne im tak aj tá trocha tepla, ktorú si s nie moc dobre vykúreného baraku odniesli. V práci sa väzni opäť prepočítavajú a potom sú jednotlivé party rozdelené do miest, kde majú pracovať. Tu si potom parťáci rozdelia svoje pracantov a začne práce. Každá partia sa snaží nadpracovať čo najviac, aby mala dobré odmeny, ktoré parťák získava zo zápisu, kam píše, čo jeho partia ten daný deň odpracovala. Zároveň sa však snaží zohnať aj niektoré veci na vykúrenie miestnosti, kde by sa mohli prípadne ohriať, pretože práca v takom mraze, aký je na Sibíri je naozaj obtiažna. Na obede sa Suchov pomocou jeho výrečnosti podarí získať dve porcie kaše navyše a tak sa mu popoludní lepšie pracuje. Vytvára múr z tvárnic a keď príde kontrola, je veľmi rozhorčená, že si väzni utesnili okná lepenkou, aby im tam neťahalo, pretože to je zneužívanie materiálu na stavby. Keď to však chce ísť oznámiť, vydesí ho Ťurin tak, že na to okamžite zabudne. Večer, keď zvoní koniec šichty, nemá Suchov múr ešte hotovú a tak pracuje ako skoro posledný a riskuje tak neskorý príchod na počítanie a tým aj korekciu – spanie v chladnom čiernom mieste bez okien s ešte menšími prídely jedla. Nakoniec všetko dobre dopadne a po niekoľkonásobnom prepočítavanie odchádzajú party späť do tábora. Tam je po príchode znova skontrolujú, či nenesú nejaké drevo alebo niečo iné a ide sa na večeru. Suchov ešte podrží miesto Cézarovi vo fronte na balíčky a zariadi si tak malú odmenu z Cézarovho balíčka plného skvelého jedla. Potom si zájde kúpiť tabak a po večeri je ešte jedna previerka – prepočítavanie väzňov. Suchov zaspáva s pocitom, aký by sme od väzňov v tábore takých pomerov naozaj nečakali – s pocitom uspokojenia z veľmi úspešného dňa. Jeho radosti a starosti sa totiž naozaj scvrkol len na problémy Karanč v tábore, takže to, že prekonal rannú nevoľnosť, že unikol korekciu, že získal pri obede dve porcie navyše a že parťák dobre sfúkol výkaz mu prišlo ako neskutočné šťastie. Príbeh končí oznámením, že onen jeden deň so všetkými útrapami bol len jedným z viac ako troch tisícok dní, ktoré Ivan Denisoviča Suchov musel v pracovnom tábore stráviť.

Celé dielo je ladené v akejsi temnej a ponurej atmosfére, bez viery v lepšiu budúcnosť. Pôsobivosť poviedky najviac umocňuje nespisovný, miestami aj vulgárny jazyk a cynické zmierenie hlavného hrdinu s vlastným osudom – opisuje totiž krutosti v tábore bez prílišných emócií, ako by ich už pokladal za samozrejmé.

 

JAZYKOVÝ PLÁN

Vrstva jazyka: spisovný aj nespisovný jazyk

Slovná zásoba: priama i nepriama reč – nespisovné, hovorové, vulgárne obraty (holoprdelníci, šmaták, do huby, žrať)

Stavba viet: jednoduché vety

Výrazové prostriedky: občas metafory ( “… dobrý parťák ti daruje druhý život, zlý tí nastrihne kabátik z dosiek …”)

 

POZNÁMKY

Okolnosti vzniku diela: Autor sám bol odsúdený na 8 rokov nútených prác na Sibíri. V diele tak vierohodne a autenticky zachytáva stereotypné a zložitý chod vecí v gulagu.






—————————————————————————

 Stiahnuť prácu v PDF  Upozorniť na chybu

—————————————————————————

Ďalšie podobné materiály na webe: