Úvod
Ortuť (Hg) je ťažký, striebrobiely kov, ktorý je ako jediný kov za štandardných podmienok v kvapalnom skupenstve, vďaka čomu je jedinečný. Je mimoriadne toxická. Jej protónové číslo je 80 a v periodickej tabuľke patrí do 12. skupiny medzi prechodné kovy. Vzhľadom pripomína lesklú striebornú kvapalinu s vysokou hustotou, ktorá vďaka silnému povrchovému napätiu tvorí dokonalé guľôčky. Hlavným zdrojom na jej získavanie je nerast rumelka (cinabarit), z ktorého sa vyrába pražením na vzduchu. V prírode sa nachádza zriedkavo, niekedy aj v rýdzej forme.
Vlastnosti
Ortuť, s chemickou značkou Hg a protónovým číslom 80, je ťažký, striebrobiely kov. Je jediným kovom, ktorý je za štandardných podmienok kvapalný, čo je jej najvýraznejšia vlastnosť. Vyznačuje sa vysokou hustotou a značným povrchovým napätím, vďaka ktorému vytvára malé guľôčky. Je dobrým vodičom elektrického prúdu a tepla. Chemicky je pomerne málo reaktívna, no rozpúšťa sa v oxidačných kyselinách. S mnohými kovmi, ako zlato či striebro, tvorí zliatiny nazývané amalgámy. Jej pary sú mimoriadne toxické a nebezpečné pre živé organizmy, pričom sa odparuje už pri izbovej teplote.
Pôvod názvu
Slovenský názov „ortuť“ je odvodený zo staronemeckého spojenia, ktoré znamenalo „živé striebro“. Chemická značka Hg pochádza z latinského názvu *hydrargyrum*, ktorý je zložený z gréckych slov pre „vodu“ (hydor) a „striebro“ (argyros). Názov tak odkazuje priamo na jej tekutý a strieborný vzhľad.
Objav
Ortuť je ľudstvu známa už od staroveku, pričom jej stopy boli objavené v egyptských hrobkách starých viac ako 3500 rokov. Používali ju aj starovekí Číňania a Rimania. V stredoveku fascinovala alchymistov, ktorí ju považovali za jeden z troch základných princípov hmoty a verili, že dokáže transmutovať kovy na zlato. Jej názov pochádza z latinského „hydrargyrum“, čo znamená „vodnaté striebro“. Pre jej pohyblivosť bola spájaná s rímskym bohom Merkúrom. Napriek jej dlhej histórii používania v medicíne a priemysle bola ako samostatný chemický prvok definitívne identifikovaná až v 18. storočí.
Výskyt v prírode
Ortuť sa v prírode vyskytuje zriedkavo v rýdzej forme. Jej najvýznamnejším a najbežnejším zdrojom je minerál cinabarit, chemicky sulfid ortuťnatý (HgS), známy aj ako rumelka. Tento minerál má charakteristickú červenú farbu a nachádza sa v ložiskách v oblastiach s vulkanickou aktivitou. Získavanie kovovej ortuti z tejto rudy je pomerne jednoduché. Prebieha pražením cinabaritu v prúde vzduchu pri vysokých teplotách. Pri tomto procese sa ortuť z rudy odparí a jej pary sa následne vedú do chladičov, kde skondenzujú na kvapalný kov, ktorý sa potom zbiera.
Využitie
Ortuť, pre svoju tekutosť pri izbovej teplote často nazývaná aj živé striebro, mala v histórii rozsiahle využitie. Bola kľúčovou súčasťou vedeckých a medicínskych prístrojov ako teplomery, barometre a manometre. Jej jedinečná schopnosť rozpúšťať iné kovy viedla k tvorbe amalgámov, ktoré sa používali pri extrakcii zlata a v zubnom lekárstve na výrobu trvácnych plomb. V minulosti bola súčasťou elektrických spínačov, batérií a červenách pigmentov. Dnes je jej prítomnosť nevyhnutná vo fluorescenčných žiarivkách. V prírode sa elementárna ortuť prirodzene uvoľňuje pri sopečnej činnosti a zvetrávaní minerálu cinabarit, odkiaľ vstupuje do globálneho cyklu.
Zlúčeniny
Ortuť tvorí početné anorganické aj vysoko toxické organické zlúčeniny. V prírode sa vyskytuje najmä ako sulfid ortuťnatý, známy ako červená minerál cinabarit, ktorý je jej hlavnou rudou. Pôsobením mikroorganizmov vo vodnom prostredí vzniká z anorganickej ortuti nebezpečná metylortuť. Táto zlúčenina sa následne bioakumuluje v potravových reťazcoch, predovšetkým u dravých rýb. Ľudskou činnosťou vznikali zlúčeniny ako chlorid ortuťnatý (sublimát), používaný kedysi ako dezinfekcia, alebo chlorid ortuťný (kalomel) v medicíne. Fulminát ortuti sa pre explozívne vlastnosti využíval ako iniciátor výbuchu v rozbuškách.
Zaujímavosti
Ortuť je jedným z mála chemických prvkov, ktoré sú pri štandardných podmienkach v tekutom stave. Je mimoriadne hustá, až 13,6-krát hustejšia ako voda, vďaka čomu by na jej hladine plávali aj ťažké železné predmety. Má extrémne vysoké povrchové napätie, preto sa nerozlieva, ale tvorí takmer dokonalé guľôčky a nezmáča povrchy. Hoci ľahko rozpúšťa kovy ako zlato či striebro na amalgámy, so železom nereaguje. To umožňuje jej bezpečné skladovanie a prepravu v železných nádobách. Anglická fráza „šialený ako klobučník“ vznikla kvôli neurologickým poruchám klobučníkov otrávených ortuťovými parami.
