Byla jsem ženou slavného muže – denník (rozbor)

 

 Kniha: Byla jsem ženou slavného muže (Bola som ženou slávneho muža)

 Autor: Božena Neumannová

 Zaslal(a): Tereza Janková

 

Stanislav Kostka Neumann (1875 – 1947) bol básnik, publicista, prekladateľ, jedna z vedúcich tvorivých osobností na prelome 19. a 20. storočia a v prvej polovici 20. storočia. Na sklonku 90. rokov 19. storočia sa Neumann priklonil k ideológii komunistického anarchizmu a k anarchistickému hnutie, ktoré presadzoval v časopise Nový kult. Po kratšom pobyte vo Viedni sa usadil na Morave. Zúčastnil sa vystúpenie predvojnovej moderny v Almanachu presadzujúcom expresionizmus, kubizmus a futurizmus. V roku 1915 narukoval do armády a prekonal vojnové ťaženie v Macedónsku a Albánsku. Po vyhlásení samostatnosti sa usadil v Prahe. Tu založil časopis Jún (1918 – 1922), okolo ktorého sústredil ako predvojnovú modernu, tak nastupujúcu mladú generáciu hlásiaci sa k tzv. Proletárskemu umenia. V roku 1929 bol SK Neumann jedným zo siedmich spisovateľov, ktorí sa postavili proti novému Gottwaldovu vedenia v KSČ a bol zo strany vylúčený. Zostal však aj naďalej verný ľavicovému zamerania. Posledné dva roky života žil v Prahe a redigoval časopis Tvorba.

 

Medzi jeho najznámejšie diela patria: Kniha lesov, vôd a strání (1914), Nové spevy (1918), Červené spevy (1923), Pieseň o jednej veci (1927), Láska (1933), Sonáta horizontálneho života (1937), bezodná rok (1945) alebo Kontaminovaná leta (1946).

 

Spomienkovú knihu Bola som ženou slávneho muža napísala druhá žena Stanislava Kocky Neumanna Božena Hodačová Neumannová (1882 – 1967) v rokoch 1948 – 1951, teda v čase, keď nebola publikovateľnej, lebo dobre nezapadala do ideologického básnikova kultu. Preto vyšla táto kniha až takmer po polstoročí, a to zásluhou básnika Jiřího Veselského, ktorý rukopis pripravil k edícii (fragmenty vyšli už skôr, napr. Pasáž venovanú Františku Gellner zaradilo v roku 1994 nakladateľstvo Jota do svojej knihy Druhé omrvinky z Františka Gellnera).

 

Námetom na napísanie knihy Neumannovej bolo osemnásť rokov spoločného života po básnikovej boku. Prečo sa rozhodla memoáre napísať, autorka uvádza ihneď v úvode: ,, Už je to v titule: Bola som ženou slávneho muža. A toho muža som veľmi milovala i – nenávidela. … Moje spomienky sú písané pre nikoho a pre všetky .” (s. 5).

 

Kniha je rozdelená do štyroch kapitol – Viedeň, Řečkovice, Bílovice a Vojna. Tieto kapitoly sú ďalej rozdelené na menšie podkapitoly pojednávajúce o jednotlivých etapách žití s SK Neumannom.

 

Autorka nazýva Neumanna v knihe “búrlivák”, a to hneď v úvodnej vete prvej kapitoly: ,, Za tmavé novembrovej noci roku 1904 vstúpili sme, Búrlivák a ja, obaja dobrovoľní vyhnanci, do vlaku, ktorý nás mal odviezť z vlasti do exilu.’ ‘(str. 6). Práve tohto roku sa s ním Neumannová prvýkrát stretla, keď sa začlenila do anarchistické skupiny a stala sa pravidelnou návštevníčkou slávnych sedenie vo vile na Oľšanoch, kde sa u vtedajšieho anarchistami Neumanna a jeho ženy Kamily schádzal výkvet pražskej umeleckej bohémy.
Zväzok s Neumannom jednoduchý nebol. Stále boli bez peňazí a ak nejaké mali, hneď sa prepil: … ,, keď na flám, ako som na vlastné oči videla, peniaze tiekli plným prúdom za víno, pivo a likéry.” (s. 46). Zmieňuje tiež fakt, že ju Neumann niekoľkokrát nakazil pohlavnou chorobou: ,, Môj muž ma nakazil, ako vtedy pred rokmi na začiatku nášho spolužitia. Mala som tú česť prísť po nejakej choré Maďarke na radu.” (s. 293).
Po necelom polroku života vo Viedni sa Neumann is tehotnú Boženou presťahoval do Řečkovic, kde bývali jej rodičia. Okolie Božene vyčítalo, že bude slobodou matkou (k sobášu došlo až po desiatich rokoch) a Neumanna ohovárali na každom rohu: ,, Líšil sa od tuctových typov mužských a rozhodne od vidieckych živnostníkov … Kdekto sa po ňom otáčal, šepkal a hovoril o ňom … jadro veci bolo v tom, že je anarchista, teda človek v obci nikdy nevídaný, a takpovediac nebezpečný.” (s. 91). Tu sa tiež narodila dcéra Soňa, neskoršie herečka, a Neumann s priateľmi pracoval na číslach Anarchisticke revue. Ich finančná situácia sa trochu vylepšila, ale nevery a alkoholové večierky boli opäť na programe dňa: ,, Bol stále rovnaký. Pokojný a hodný, keď nemal peňazí. Beda, keď ich mal. Hrával karty o peniaze a prehrával aj to málo, čo mel.” (s. 124).

 

V roku 1907 sa obaja presťahovali do neďalekých Bílovice nad Svitavou: ,, Bouřlivák mal pomerov v Řečkovice už plné zuby a s jasotom jedného dňa privítal Těsnohlídkův návrh, aby sme sa sťahovali do Bílovic.” (s. 150). Tu však musela Božena opäť prekonať Neumann nevery, ktoré vyvrcholili jej útekom – najprv s Rudolfom Těsnohlídkem, neskôr Ivana Olbrachta. Tieto milostné avantúry ale nemali dlhé trvanie.

 

Keď Božena znova otehotnela, išla na potrat, ktorého ale do konca svojho života ľutovala: ,, Bola to vražda, vyložená vražda, ale čo som mala robiť, keď na piatich prstoch som si mohla vypočítavať, že naša núdze by z neho urobila žobráka … ” (s. 204).

 

V roku 1915 Neumann narukoval do vojny, tesne predtým konečne uzavrel s Boženou sobáš: ,, Za pol hodiny som bola ck hajtmanom vyhlásená za ženu SK Neumanna, stala som sa aj podľa zákona ženou slávneho muža. Od tej chvíle prestala som byť Popolkou domu a bola úctyhodnú paní.” (s. 284). Potom bol odvelený do Uhorska. Po návrate z vojny mu bola Božena oporou pri prekonaní španielskej chrípky.

 

V roku 1922 došlo k definitívnemu rozchodu, keď ju Neumann opustil kvôli mladšej žene. Toto obdobie už kniha nepopisuje. Po spísaní a záverečnej korektúre memoárov sa Boženy Neumannovej v závere knihy zmocňuje smútok a obava nad ďalším pokračovaním: ,, … ja po tých rokoch končím – zatiaľ. Budem mať ešte sily k pokračovanie? … Neviem.” (s. 341).

 

Božena potom pracovala ako novinárka, po vojne začala písať hlavne autobiografické poviedky, v ktorých rozprávala o svojom detstve a rodine nezosobášených rodičov v Holešove, vo Chvalčov a v Dřevohostice na Morave (Jantárová cesta, 1947) ako svojom dospievania v Brne, Jihlave, v Košiciach a Prahe až po odjazd s Neumannom do Viedne (Medzi ľuďmi, 1948). Zomrela roku 1967 v Prahe.

 

Božena v pamätiach nezabudla na významné literátov tej doby, ktorí bývali častými hosťami u nich v domácnosti (Fráňa Šrámek, Viktor Dyk, Karel Toman i.), Na niektoré z nich Neumannová spomína spôsobom svojim vlastným, napr. Na Jakuba Deml: ,, Ono leto prišiel za nami tiež Jakub Deml. Robil dojem pokryteckého svatouška a hrozne sme sa mu smiali, keď odišiel.” (s. 196) alebo Karla Čapka: ,, Karel Čapek, keď chcel získať priateľstvo Bouřlivákovo, sľuboval mu, že až bude mať milióny, že jeden dá jemu. Až sa stal niekoľkonásobným milionárom, zabudol na svoj sľub, tým horšie pre neho. Koláč zjedol sám a zrejme sa ním prejedol. Zomrel mlád.” (s. 160). Nezabudla ani na Máriu Majerová, ktorú nazývala ,, Mařka”: ,, Preslávená nevernica, ešte keď bola vo Viedni, odišla od muža do Paríža, kde po celý rok bývala s Gellner v spoločnom byte. Potom sa vrátila k Stivín, ale milostných pletiek nezanechala.” (s. 223).

 

Pamäte sú preložené náčrty jeho veršov, napr .:

Som anarchista.

Ako … čože … pane … vari neviete,

že takto predsa hovoriť nesmiete

a tváriť sa ako nevinný?

Čo myslíte, že nečítam noviny?

Viem … anarchia … čo to znamená. (s. 103)

 

Ďalej sa objavujú obsahy Nového kultu, napr .: Brutus: Gumplowitz o prozreteľnosti plodenie detí – Charles Malato: Slovo k rusko-japonskej vojne. – Marius: Slovenská kolónie anarchistická? – Frant. Gellner: A hudba hrala. – Eriico Malatesta: Anarchisti a mravnej cit.- Vindobonensis: Vzdelávať a vzdelávať … – Poznámky. (s. 68).

 

Nechýbajú ukážky korešpondencia medzi viedenským policajným riaditeľstvom a policajným riaditeľstvom Brnenským týkajúce sa pobytu Neumanna v Brne (s. 92) alebo listy, ktoré Božena písala Helene Malířové, a ktorú oslovovala familiárne ,, Heloušku”. (s. 163).

 

Kniha je písaná veľmi čítaným spôsobom. Je z nej zrejmé, že Božena búrlivák veľmi milovala a cez všetky útrapy, ponižovanie, nevery, mu všetko odpustila a nakoniec sa k nemu vždy vrátila: ,, Bol to môj osud, ten čierny muž s očami pichľavými, s tenkými krutými pery, s dlhými, ako uhoľ čiernymi vlasmi a venčekom čiernych fúzov kolies obličaje.” (s. 14).

NEUMANNOVÁ, Božena: Bola som ženou slávneho muža. 1. vyd. Brno: Hosť 1998. 376 s. ISBN 80-86055-50-7.






—————————————————————————

 Stiahnuť prácu v PDF  Upozorniť na chybu

—————————————————————————

Ďalšie podobné materiály na webe: