📖 Úvod
Mohár zelený je jednoročná tráva, ktorá je často vnímaná ako burina. Bežne rastie na poliach, v záhradách, pozdĺž ciest a na ďalších narušených miestach. Dorastá do výšky 20 až 60 cm a tvorí husté trsy. Charakteristický je jeho valcovitý, hustý paklas s dlhými zelenkastými štetinami, ktoré mu dodávajú kefovitý vzhľad. Kvitne od júla do októbra. Tento hojne rozšírený druh je považovaný za planého predka prosa talianskeho (Setaria italica).
🌱 Botanická charakteristika
Rastová forma: Jednoročná bylina, výška 10 – 60 cm, trsovitý habitus; celkovým vzhľadom ide o jemnú, často poliehavú až vystúpavú trávu, ktorá tvorí husté či voľné trsy.
Koreň: Plytký, bohato rozkonárený zväzkovitý koreňový systém.
Stonka: Steblo je tenké, priame alebo na báze kolienkato vystúpavé, oblé, hladké, lysé, zelené, s nápadnými kolienkami, bez tŕňov.
Listy: Listy sú dvojradovo striedavé, sediace, s otvorenou, na okraji brvitou pošvou listu; čepeľ je čiarkovito kopijovitá, plochá, na okraji jemne drsná, svetlozelená, so súbežnou žilnatinou a s krycími jednobunkovými trichómami, ktoré tvoria veniec bŕv na prechode pošvy do čepele.
Kvety: Kvety sú zelenkasté až fialkasté, drobné a nenápadné, obojpohlavné, usporiadané v hustom, valcovitom, vzpriamenom paklase (metline podobnej klasu), ktorý je charakteristický početnými dlhými, zelenými, nahor drsnými štetinami vyčnievajúcimi z jednokvetých kláskov; kvitne od júla do októbra.
Plody: Plodom je elipsoidná, z bokov mierne stlačená zrnovka, pevne uzavretá v pleviciach; farba plevíc je žltkastá až hnedastá, niekedy škvrnitá; plody dozrievajú postupne od augusta do jesene.
🌍 Výskyt a stanovište
Prirodzené rozšírenie: Pôvodne pochádza z miernych a subtropických oblastí Eurázie, avšak na Slovensku je považovaný za archeofyt, teda burinu zavlečenú človekom už v praveku v súvislosti s poľnohospodárstvom. Dnes je kozmopolitným druhom rozšíreným takmer po celom svete v miernych a teplých oblastiach, vrátane Severnej a Južnej Ameriky, Austrálie a Afriky, kde je často považovaný za inváznu burinu. Na Slovensku ide o veľmi hojný synantropný druh, ktorý rastie roztrúsene až masovo od nížin do podhorských oblastí na celom území.
Nároky na stanovište: Preferuje otvorené, slnečné a človekom narušované stanovištia, typicky rastie ako burina na poliach, v záhradách, viniciach, na rumoviskách, úhoroch, pozdĺž ciest a na železničných násypoch. Je to výrazne nitrofilný a termofilný druh, ktorý vyžaduje pôdy bohaté na živiny, najmä dusík, a dobre znáša teplo a dočasné sucho. Darí sa mu na ľahkých až stredne ťažkých, sypkých, piesočnato-hlinitých až hlinitých pôdach s neutrálnou až mierne kyslou reakciou. Je to silne svetlomilná rastlina, ktorá v tieni neprosperuje a netvorí semená.
🌺 Využitie
Využitie v liečiteľstve nemá prakticky žiadne a v európskej fytoterapii sa neuplatňuje. Z gastronomického hľadiska sú jeho semená (obilky) jedlé a výživné, možno ich variť a konzumovať podobne ako pšeno alebo iné obilniny, prípadne ich zomlieť na múku; historicky slúžili ako núdzová potravina v časoch nedostatku. Technické či priemyselné využitie nie je známe a ako okrasná rastlina sa cielene nepestuje, naopak, v záhradách je vnímaný ako nežiaduca burina. Jeho hlavný ekologický význam spočíva v tom, že jeho semená predstavujú kľúčovú zložku potravy pre mnoho druhov zrnožravých vtákov, ako sú strnádky, pinky či vrabce. Ako vetrom opelivá tráva nemá pre včelárstvo žiadny význam.
🔬 Obsahové látky
Jeho obilky obsahujú predovšetkým škrob ako hlavný zásobný polysacharid, ďalej bielkoviny, malé množstvo tukov a vlákninu. V zelenej hmote sa nachádzajú bežné rastlinné metabolity, chlorofyl a minerálne látky prijaté z pôdy. Neobsahuje žiadne špecifické farmakologicky významné alebo toxické alkaloidy, glykozidy či iné sekundárne metabolity, ktoré by definovali jeho vlastnosti; je to primárne potravinový zdroj.
☠️ Toxicita a status
Toxicita: Rastlina nie je pre ľudí ani pre väčšinu zvierat jedovatá, naopak, je považovaná za dobrú krmovinu. Problém môže nastať u prežúvavcov pri spásaní porastov na pôdach extrémne prehnojených dusíkom, kedy môže v rastline dôjsť k akumulácii dusičnanov, čo môže viesť k otrave. Zámena je možná s inými druhmi mohárov, napríklad s mohárom praslenatým (Setaria verticillata), ktorý má na štetinách súkvetia spätné háčiky, a preto sa silno zachytáva na odev a srsť, zatiaľ čo mohár zelený má zúbky smerujúce dopredu a pri pohladení zdola nahor neškriabe. Ďalší podobný je mohár sivý (Setaria pumila), ktorý má robustnejšie klasy s nápadne dlhšími žltkastými až načervenkastými štetinami. Žiadny z týchto bežných druhov nie je nebezpečne jedovatý.
Zákonný status/ochrana: Ako veľmi hojný a široko rozšírený burinný druh nepodlieha na Slovensku žiadnej zákonnej ochrane a nie je uvedený v Červenom zozname ohrozených druhov. Nie je chránený ani na medzinárodnej úrovni, nefiguruje v dohovore CITES a vzhľadom na svoje kozmopolitné rozšírenie a status bežného druhu nie je jeho ochranársky status globálne hodnotený organizáciou IUCN (je klasifikovaný ako taxón nevyžadujúci pozornosť – Least Concern).
✨ Zaujímavosti
Rodové meno „Setaria“ je odvodené z latinského slova „seta“, čo znamená „štetina“ alebo „chlp“, a presne opisuje charakteristické štetiny v jeho súkvetí. Druhové meno „viridis“ znamená latinsky „zelený“. Najväčšou zaujímavosťou je, že ide o planého predka jednej z najstarších kultúrnych plodín sveta – prosa siateho (Setaria italica), ktoré bolo domestikované v Číne už pred viac ako 8 000 rokmi. Ako rastlina s typom fotosyntézy C4 je fyziologicky veľmi dobre prispôsobený teplým a slnečným podmienkam s obmedzenou dostupnosťou vody, čo mu dáva konkurenčnú výhodu oproti mnohým iným rastlinám mierneho pásma a vysvetľuje jeho celosvetový úspech ako buriny. Český názov je Bér zelený.
