Kniha: Noetická trilógia
Autor: Karel Čapek
Zaslal(a): Martin Gabryš
Obsah
Karel Čapek
Hordubal
Povětroň
Obyčajný život
Porovnanie diel
Karel Čapek (9. 1. 1890 – 25. 12. 1938)
Karel Čapek bol český spisovateľ, novinár, dramatik a prekladateľ. Narodil sa roku 1890 v Malých Svatoňovice. Jeho otec bol lekár a vďaka svojej profesii sa doma nezdržiaval príliš často. Výchova Karla Čapka teda ležala prevažne na matke, ktorá veľa ovplyvnila jeho budúci pohľad na svet.
Hlboký citový vzťah mal Karel Čapek k svojmu staršiemu bratovi Josefovi Čapkovi. Za dobu svojho štúdia v Prahe sa bratia dokonca obliekali do rovnakých šiat a vďaka tomu budili pozornosť. Čapek študoval na Filozofickej fakulte Univerzity Karlovej, potom odišiel na štúdiá do Berlína (s Františkom Langrom) a Paríža. Nakoniec sa ale opäť vrátil doštudovať do Prahy. Ako študent viedol Karel Čapek veľmi aktívny spoločenský a kultúrny život – stal sa členom interného krúžku okolo kaviarne UNION, kde prispel roku 1914 do almanachu. V roku 1915 úspešne zakončil svoje štúdiá, ale dlho nemohol zohnať kvôli 1. svetovej vojne prácu, a preto začal prekladať z francúzštiny. Pár mesiacov pôsobil aj ako vychovávateľ syna grófa Lažanského. Tu bol tiež svedkom výbuchu blízkeho muničného skladu. Tento zážitok sa neskôr prejavil aj v niektorých jeho dielach.
Karel Čapek pôsobil od roku 1917 aj ako redaktor Národných listov, z ktorých však v roku 1921 odišiel, aby dal najavo svoj nesúhlas s vylúčením brata Jozefa z redakcie. Spoločne s Jozefom vydávali časopis Nebojsa. Potom pôsobil v redakcii Lidových novín. Ako prvý vymyslel a začal používať stĺpik.
V roku 1921 bola v Národnom divadle uvedená jeho hra Lúpežník. Okolo roku 1925 sa začal stretávať so skupinou Pátečníků (bol v nej aj T.G. Masaryk, ktorého si Čapek veľmi vážil a neskôr napísal z ich stretnutia knihy).
Po dlhom vzťahu sa oženil so svojou dlhoročnou priateľkou a herečkou Oľgou Scheinpflugová (váhal medzi ňou a Verou Hrůzovou), s ktorou sa zoznámil vo Švandovom divadle. Olga napísala o ich spoločnom živote knihu Český román. Najväčší rolí bola pre Oľgu postava matky v Čapkovej dráme Matka, ktorá sa hralo v Národnom divadle.
Karel Čapek zomiera na zápal pľúc na Vianoce v roku 1938, pár mesiacov predtým než ho malo prísť zatknúť gestapo. Jeho pohreb na Vyšehrade viedol jeho priateľ opát Vyšehradského kláštora a náhrobok má zhotovený podľa návrhu Josefa Čapka.
DIELO:
Karel Čapek začal tvoriť pred prvou svetovou vojnou. Jeho diela bola ovplyvnená technickým vývojom spoločnosti, expresionizmom a jeho láskou k prírode a zvieratám. Spočiatku tvoril spoločne so svojím bratom Jozefom.
Vo svojich dielach využíva bohatú slovnú zásobu, nezvyčajná slová, rozvitia súvetia a veľa kritiky. Jeho diela majú dve hlavné témy: vnútorný svet jedinca a jeho pohľad na život a utopické predstavy sveta.
Utopistická diela
– RUR
– Vojna s mloky
– Továreň na absolútno
– Vec Makropulos
– Krakatit
Noetické diela
– Voľná trilógie Hordubal, Povětroň a Obyčajný život
– Život a dielo skladateľa Foltýna
Obdobie varovanie pred totalitou
– Bílá nemoc
– Matka
Novinárska diela a drobná próza
– Zahradníkův rok
– Ako sa čo robí
Cestopisy
– Talianske listy
– Anglické listy
– Výlet do Španiel
– Cesta na sever
Rozprávky a spoločná tvorba
– Devätoro rozprávok a ešte jedna od Josefa Čapka na dôvažok
– Dášeňka čiže život šteňaťa
– Povídky z jedné kapsy
– Povídky z druhé kapsy
Hordubal
Hlavná postava príbehu Juraj Hordubal sa po ôsmich rokoch vracia z Ameriky domov. Vracia sa do dedinky Kriva v Podkarpatskej Rusi. Hordubal je prosťáček mdlého rozumu a veľký dobrák. V Amerike pracoval ako baník. Zarábal tam peniaze, aby finančne zabezpečil svoju rodinu a tou je jeho manželka Polana a dcéra HAFI. Prvé tri roky posielal Hordubal z Ameriky peniaze domov. Hordubal bol negramotný, a tak listy za neho musel písať kamarát. Akonáhle jeho kamarát zomrel, tak Hordubal nemal ako písať listy. Nemohol ani nikoho požiadať, nebo’t nevedel anglicky. Zvyšných päť rokov si teda peniaze dával stranou a aj cez to, že mu časť peňazí ukradli, tak vezie domov na tú dobu celkom slušnú čiastku. Cestou domov si Hordubal predstavuje, ako žena naložila s peniazmi, ktoré jej poslal.Myslia si, že nakúpila kravy a ovce a že má už veľké hospodárstva. Predstavuje si, ako ho Polana po rokoch s radosťou privíta. To, že sa päť rokov neozval a že jeho žena s jeho návratom najskôr nepočíta ho ani nenapadne.
Keď príde domov, tak je všetko úplne iné ako v jeho predstavách. Miesto kráv sú v hospodárstve cítiť koňa, Polana ho privíta len chladne a dcérka HAFI sa ho v podstate bojí. HAFI má oveľa radšej čeľadník Štefana Many, ktorý s nimi na statku žije. Hordubal si ale nepripúšťa to, že doma nie je vítaný. Správanie ženy a dcéry berie ako reakciu na svoj nečakaný návrat a naivne si myslí, že sa všetko dá za krátky čas do poriadku.
Situácia doma sa ale nemení. Polana sa stále chová divne, skoro s ním nekomunikuje a dokonca s ním odmieta spať v jednej miestnosti a dcérka sa ho stále bojí. Doma nemá čo na práci a s koňmi pracovať nevie.
Hordubal skoršie kamaráti sa k nemu správajú odmerane a dokonca sa s nimi aj pobije, keď mu jeden z nich povie, že Polana skôr sa Štefanom. Juraj tomu neverí, myslia si, že to sú len klebety, ale kamaráti majú bohužiaľ pravdu. Štefana ale radšej prepustí. Polana na to reaguje tak, že sa zavrie v izbe a skoro z neho nevychádza. Juraj musí zrazu zastávať prácu, ktorú predtým vykonávali traja ľudia. Štěpán sa po týždni vráti a Juraj chápe, že ho doma potrebuje a vymyslí „geniálny“ plán. Rozhodne sa, že Štefana zasnúbi s HAFI. Hordubal sa potom vydáva do Rybár a toje dediny, kde býva Štefanova rodina, aby dojednali podmienky zasnúbenie.
Po zasnúbenie s HAFI je Štěpán samozrejme všetkým na smiech. Poháda sa s Hordubal a hádka skončí tým, že Hordubal roztrhá listinu, kde sú napísané podmienky zásnub HAFI a Štefana. Štefana vyhodí cez plot. Polana sa opäť zamkne v komore a Hordubal stále nič nedochádza. Ide za advokátom spísať závet, v ktorej odkazuje Poľane všetko svoje imanie za „všetku jej vernosť a lásku manželskou“. Za pár dní sa na vlastné oči presvedčí o tom, že sa Polana a Štěpán stále schádzajú. Jedného dňa ide Juraj do hôr, kde navštívi pastiera Míšu, ktorému sa ide ako obvykle vypovedať. Ten deň je veľmi zlé počasie a Hordubal v horách zmoknú a ďalší deň leží doma v posteli a má horúčku. Ďalší deň je Juraj Hordubal nájdený mrtven, pretože mu niekto v noci prepichol ľavú srdcovú komoru nejakým tenkým predmetom. Po pitve jeho tela je zistené, že bol zabitý zbytočne, pretože už umieral na ťažký zápal pľúc. Prípad vyšetrujú dva detektívi, ktorými sú skúsený policajt Gelnaj a mladší Biegl. Všetky dôkazy smerujú k tomu, že Juraja zabil Štěpán po tom, čo sa dohodol s Poľany. Obaja zapierajú, že spolu niečo mali, ale Polana je tehotná. Hordubal bol v Krivé päť mesiacov, než zomrel, ale ona je už v ôsmom mesiaci. Štěpán sa schováva pred políciou a navyše u neho nájdu sedemsto dolárov, ktoré si Juraj schovával po návrate z Ameriky a nakoniec sa tiež nájde vražedná zbran, prútie ihla patriaci Štefanovej rodine. Vo vyšetrovaní nesedela jedna vec. Jurajovo srdce bolo poslaných do Prahy jednému lekárovi. Doviezli mu ho v zlom stave a on sa na neho skoro nepozrel a do „odborného“ posudku napísal, že srdce postrelil a nie prepichnuté, čo vyvoláva určité pochybnosti.
Nasleduje súd sa Štefanom a Poľany. Je Predvolanie mnoho svedkov a všetci z Krivé k tomu majú čo povedať. Celá dedina ale odsudzuje hlavne Poľany, lebo zabiť manžela je oveľa horšie ako zabiť cudzieho človeka.
Najúprimnejšiu svedectvo podáva ešte ničím neskazená HAFI. Ďalším svedectvom, ktoré je úplne úprimné, je svedectvo pastiera myši, ktoré iba zopakuje to, čo mu raz povedal Juraj v horách. Míša toho veľa nemamluví a tu toho tiež moc nepovedal.
Počas súdu to Štěpán nevydrží a všetku vinu vezme na seba. Polana vraj s vraždou nemá nič spoločné.
Nakoniec porota rozhodne o Štefanovej vine väčšinou hlasov. O vine Polany nepochybuje vôbec nikto a všetci porotcovia hlasujú pre jej potrestanie.
Povětroň
Príbeh začína za veľké víchrica v malej nemocnici na Jamajke, kde je privezený ťažko ranený muž, s ktorým sa zrútilo malé lietadlo. V lietadle sedel ešte pilot, ale ten zhorel. Muž, ktorého priviezli do nemocnice, je označený za „Prípad X“, pretože o ňom nikto nič nevie. Doklady mu zhoreli v lietadle a cez jeho popáleniny nejde ani spoznať, ako vyzerá. Prípad X neskôr umiera na následky nejakej tropické choroby. Prípad X zaujme nielen ošetrujúci lekára, ale aj pacientov a milosrdnú sestru, ktorá sedáva pri jeho lôžku. Všetci premýšľa o tom, čo mal môž tak neodkladného urobiť, že sa rozhodol letieť lietadlom v takej víchrici, a tiež o tom, kto tento človek vôbec je, odkiaľ pochádzal, čo robil a kam letel?
Sestra, básnik a jasnovidec potom rozprávajú svoje verzia príbehu o Prípadu X chirurgovi. Ako prvý vypravia svoj príbeh sestra, ktorá už niekoľko noci sedí pri lôžku Prípadu X. Zdalo sa jej o pacientovi 2x po sebe a boli to veľmi realistické sny. Prípadom X sa jej vo sne zjaví bez obväzov. Napred mu vôbec nerozumie a pripadá jej, že hovorí cudzím jazykom. Po chvíli začne mladík hovoriť zreteľne a začne sa ju spovedať. Rozpráva jej o svojich rodičoch. Matku nemal a s otcom si nerozumel. Prípad X otca nenávidel, pretože mu často dával seba za príklad.
O svojom Mladý muž príliš rozprávať nechce, ale jedna udalosť mu ale za vypravovania stojí. Raz stretol nejakú mladú inžinierku a chcel jej dostať do postele. Akonáhle ju dostal do postele, tak ho dievča prekvapila svojou vyspelosťou. On tak vyspelí nebol a zbabelo utiekol.
Po úteku od dievčaťa muž viedol dlho dobu dobrodružný život. Nebol schopný sa usadiť. Raz ale ťažko ochorel a začal premýšľať o tej inženýrce. Zrazu si uvedomí, že sa za ňou musí vrátiť. Neváha, nedbá víchrica a nasadá do lietadla. Jeho sen končí na lôžku, kde leží a vyzerá ako obviazanú kukla a všetci jej hovoria „Prípad X“. Do nemocnice prichádza internista a z Prípadu X je nadšený, pretože má všetky príznaky ojedinelé žltej zimnice.
Nasleduje jasnovidcův príbeh, ktorý okrem chirurga počúva aj internista. Jasnovidec sa najskôr pokúša vysvetliť, na akom princípe funguje telepatia a potom sa snaží dostať sa do mysle Prípadu X. Dokáže vyčítať len časť z jeho myseľ a to sú obrysy jeho skoršieho života.Časť jeho rozprávanie sa zhoduje s tým, čo sa zdalo milosrdnej sestre. Prípad X podľa neho vyrastal bez matky a s bohatým otcom nemal dobré vzťahy. Podľa jasnovidca bol Prípad X rozporuplný človek, ktorý nemá v živote nejaký cieľ, a tak blúdi z miesta na miesto.Jasnovidec si myslí, že sa muž narodil v Európe, ale vraj zdržiaval v rôznych exotických krajinách. Prípad X bol dobrodruh a alkoholik. Za mlada vraj býval chemikom. Bohužiaľ toho nechal, pretože to čo objavil, tak nejaká vedecká autorita zmietla zo stola. Po mnohých rokoch potom našiel v časopise, že niekto objavil nejakú novú zlúčeninu, ale tu už dávno objavil Prípad X, lenže to bolo prisudzované niekomu inému čo bol dôvod, prečo sadol do lietadla vo víchrici, aby mohol letieť pre svoje zošity, aby si potom uhájil to svoje.Jasnovidec hovorí, že sa musel zriadiť, pretože sa práve naplnil jeho život, pretože dozrel a vrátil sa na cestu, z ktorej zišiel, na cestu chemika.
Na príbehu jasnovidca je zaujímavé, že sa v ňom veľa vecí zhoduje s odhadmi internistu. Muž sa vracal z krajín, pre ktoré je typická žltá zimnica; tiež bol alkoholik, čo zistil internista podľa stavu jeho pečene.
Posledným príbehom je básnikova poviedka, ktorú priloží k listu pre chirurga. Dej príbehu je zasadený na Kubu. Príbeh začína tým, že je prípad X dobodaných a odvlečený do domu bohatého podnikateľa, ktorému sa hovorí Camagueyno. Keď sa Prípad X prebudí, tak si nepamätá vôbec nič zo svojho predchádzajúceho života. Je na ňom ale vidieť, že je vzdelaný a pochádza z lepšej rodiny tak ho Camagueyno zamestná a premenuje ho na Mr. George Kettelringa. Ketterling za neho píše rôzne listy pre dlžníkov; delá to bez súcitu, takže je s ním Camagueyno spokojný.
U Camagueyna Ketterling veľa pije a spáva s mulatka. Po jednej bitke, ktoré sa zúčastnili aj Ketterling, ho potrebuje Camagueyno odpratať, ale zároveň nechce prísť o tak dobrého pracovníka. Pošle ho teda na Haiti, kde má dohliadať na stavbu cukrovaru. Tam Ketterling pokračuje vo svojom živote plnom chlastu a mulatek. Potom ho Camagueyno posiela na rôzne miesta v Karibiku, kde väčšinou dohliada na černochov a rokuje obchody. Po nejakom čase sa Ketterling vracia späť, k Camagueynovi a ten s ním už hovorí ako so starým priateľom.
Večer sa potom Ketterling stretáva s Mary, dcérou Camagueyna, ktoré predtým študovala v Amerike. Vďaka Mary si Ketterling predsa len spomenie na niečo zo skorších čias, čo v ňom prebudí nejakej city a prestane sa sústrediť na svoju prácu. S Mary sa do seba skoro zamilujú, čo sa Camagueynovi nepáči, pretože pre dcéru si predstavuje niekoho bohatšieho a váženějšího než je Ketterling. Camagueyno dáva Ketterlingovi peniaze a podiel zo zisku a prepúšťa ho. Ketterling sa stáva opäť neznámym Prípadom X.
Prípad X sa potom rozhodol, že zbohatne na ťažbe asfaltu na Haiti a potom sa pre Mary vráti. Nič ale nejde podľa plánu. Černosi, ktoré si najal, sú hrozne leniví a asfalt nikto nechce. Nešťastný Prípad X potom píše list Mary, na ktorého koniec sa podpíše svojím pravým menom. To v ňom vyvolá spomienky na detstvo a spomína si, že nemal matku, že jeho otec sa mu nevenoval, pretože chcel byť bohatý a syn ho nezaujímal. Po chlapci otec chcel, aby ho nasledoval a to sa Prípadu X nepáčilo a hádal sa s otcom. Prípad X stratil prístup k otcovým peniazom a viedol zhýralý život, ktorý ho zaviedol až k Camagueynovy.
Prípad X si tiež spomenie, že by ešte mohol mať šancu zdediť po otcovi peniaze, keby sa mu ospravedlnil. Zrazu mu to poníženie za to stojí, pretože keby mal peniaze, tak by si mohol ísť nahovoriť Mary. Zaplatí si teda súkromné lietadlo, ktoré vo víchrici spadne. A tým poviedka končí.
V tom Prípad X umiera a jediné, čo o sa o ňom všetci dozvedeli bolo, že pochádzal z Kuby.
Obyčajný život
Príbeh začína rozhovorom dvoch mužov na záhradke. Doktor a pán Popol sa bavia o jednom práve zosnulom spoločnom známom, o poctivom a slušnom úradníkovi. Úradník zanechal doktorovi svoj životopis, ktorý napísal, ešte než zomrel; doktor ho dáva prečítať pánovi Popelovi. V životopise starý pán najskôr píše, prečo sa rozhodol ho napísať. Raz na záhradke na neho totiž prišiel nejaký záchvat a on mal prvýkrát v živote „pocit smrti“. Po tejto príhodu mal potrebu dať svoje veci do poriadku, aby po ňom nezostalo nič nevyriešeného.Rozhodol sa, že jedna z vecí, ktoré sa musia dať do poriadku, je aj jeho život, a tak teda začal písať životopis. Najprv popisuje svoje obyčajné detstvo. Jeho otecko mal stolársku dielňu a on na to bol hrdý.
Otecko bol silný a prísny, zato mamička bola veľmi jemná a citlivá ao chlapca sa stále bála. Píše o tom, ako ako chlapec unikal do svojho vlastného sveta, postavil si malú ohrádku z drevených triesok, do ktorej naskladali fazuľa, ktoré mali predstavovať sliepky. Mal svoje malé hospodárstvo. Ešte zmieňuje aj ďalšie „svety“ ako svet pekára alebo mäsiara a spoločný svet detí alebo tiež školu.
V škole sa s ním ostatní chlapci moc nebavili, pretože bol tichý a zakríknutý. Rozhodol sa, že bude vynikať v štúdiu a bol potom deťom dávaný za príklad, ale pritom si prial, aby ho chlapci vzali medzi seba. Mal jednu kamarátku, takú cigánsku dievčatko, ktorá hovorila cudzou rečou.
Potom išiel na gymnázium a toto obdobie mu neprišlo nejako podstatné, a tak sa o ňom v životopise moc nerozpisuje. Bolo to podobné, ako v dedinskej škole. Mal najlepšie prospech a málo kamarátov. Stretol tu svoju prvú lásku a tou bola sestra spolužiaka, ktorú chodil doučovať. Ešte tu mal jedného kamaráta, ten ale v tercii prepadol.
Po gymnáziu šiel na vysokú školu, kde sa o neho staral tučný básnik. Mladík písal básne, flámoval, nechodil do školy a bol z nej vyhodený. Otecko mu prestal posielať peniaze a on sa rozhodol, že si nájde zamestnanie.
Pracoval v kancelárii u železníc, ale potom ťažko ochorel a bol premiestnený na malú stanicu v horách a potom na stanicu vyššej triedy. Jej prednostom bol starý Nemec, dobrák, ktorý mal rád svoje malinké stanice a staral o neho. Prednosta mal dcéru, do ktorej sa mladík zamiloval, a vzali sa. Po svadbe bol mladík preložený na veľkú stanicu a neskôr sa stal jej prednostom. Zrazu pre ženu nebolo miesto a reagovala tým, že sa o neho starostlivo starala a dokonca mu vytvorila aj jeho zvyky.
Vynašla veľa vecí, ktoré mne neviem prečo imputovala ako ma zvyky a nároky; toto jej môj rád a toto mu nerobí dobre; chce mať takto a nie inak prestreté, tu mať pripravenú vodu a uterák, tu majú stať jeho črievice ;, vankúš pre neho musí byť položený takto a nočné košele prichystané takto a nijak inak. Mô chce mať všetko po ruke, môj je zvyknutý na svoj poriadok a tak ďalej.
Nastala vojna, ktorú muž nenávidel, ale jeho žena podporovala cisár pán a verila v jeho víťazstvo. Muž podával správy nepriateľom cisára o vojenských trasporto a musel to tajiť pred ženou.
Jeho posledným pracoviskom bolo ministerstvo železníc. Chcel prestať písať, ale začal sa v ňom ozývať druhý hlas, jeho sebecké ja. Hlas jeho sebeckého ja poukazoval na predtým popísané životné situácie a videl v nich túžbu šplhať hore a vynikať.
Po chvíli sa objavilo ešte hypochondrické ja. To sa v ňom vzbudilo až po smrti ženy, tá sa predtým snažila tak, že muži nič nechýbalo. Jedného dňa k starému pánovi prišiel mladík, ktorý robil dizertačnej práci o básnikoch z doby, kedy bol starý pán ešte na štúdiách a písal básne. Ďalšia ja ich básnickej. Potom objavil tiež svoje romantické ja. Spomína, ako si už ako ženatý muž predstavoval, že sa do neho zamiluje nejaká princezná, čo prišla na jeho stanici vlakom. Takto romanticky si vysníval najrôznejšie fiktívne životy.
O slovo sa tiež prihlásili starcovo najtemnejšie spomienky. Napríklad, ako bol chlapec svedkom toho, ako otecko znásilňuje čiernu dievčatko. Tiež si spomenul, ako sa k sebe správali jeho rodičia. Ani spomienka na jedného kamaráta z gymnázia nebola pozitívna.
Potom sa mu vybavili spomienky na to, ako túžil ísť za prostitútkami alebo na to, ako mal chuť uškrtiť svoju ženu za to, že je usporiadaná.
Potom píše, ešte o hrdinskom ja, keď za vojny pomáhal druhej strane. Tiež píše o ja, ktoré malo chuť sa všetkého vzdať.
Na konci knihy existenciu týchto „ja“ starec vysvetľuje tak, že každý človek sa skladá z celého zástupu takých ja. Niektoré ja sú silná, niektoré nie. Táto ja si medzi sebou odovzdávajú štafetový kolík tzv. „Vedúceho ja“, čo potom ovplyvňuje správanie človeka. Niektorí ľudia môžu mať celý život jedno vedúci ja, u niektorých sa to zase môže striedať. Existujú tiež ja, ktorá si odporujú a na druhú stranu ja, ktorá drží pri sebe.
Porovnanie diel
Na prvý pohľad ma diela prídu úplne odlišná. Z počiatku som nepochopil, ako by tragický príbeh Hordubal z Podkarpatskej Rusi mohol mať niečo spoločné s Povětroň čí Prípadom X, ktorý bol zasadený na Jamajku a ešte k tomu to má súvisieť s Obyčajným životom, životopisom starého pána.
Možno tu ale objaviť spoločný znak týchto noviel a to je, že každá z nich sa zaoberá jedným príbehom, na ktorý sa pozeráme z mnohých pohľadov.
U Hordubal je Hordubal popísaný očami samotného Juraja Hordubal. Ktorý vidí Poľany ako hodnú a dokonalú ženu. Potom je popísaný z hľadiska vyšetrovateľov jeho vraždy, ktorí skúmajú ako a prečo sa vražda vlastne odohrala. A do tretice je v knihe interpretovaná verzie súdu a dedinských ľudí, ktorí v Poľane vidia zlú ženu, ktorá zabila vlastného manžela a vo Stepanov obyčajného vraha, ktorý zabíjal pre peniaze. Koniec zachová vo čitateľovi isté pochybnosti. Bola naozaj Polana tak strašná? A prečo Štěpán spáchal tú vraždu? Aký bol jeho motív? Robil to pre peniaze alebo Poľana naozaj miloval?
V novele Povětroň je príbeh rozdelený na tri poviedky troch rôznych ľudí. Milosrdná sestra, jasnovidec a básnik sa s príbehom prípadu X vysporiadajú každý svojím charakteristickým spôsobom. Sestra vkladá do príbehu romantickú dušu, jasnovidec z toho robí analýzu pacientových myšlienok a básnik o tom napíše poviedku. Ešte je tu vložená Chirurgovia verzie príbehu, ktorý sa na to pozerá z lekárskeho hľadiska. Všetky tri príbehy sa v niečom zhodujú a majú niečo spoločné.
U novely Obyčajný život je príbeh jedného človeka, ktorý má niekoľko „ja“. Každé je iné, avšak majú niektorá ja majú niečo spoločné zase s inými ja.
Všetky tri diela tiež spája to, že končí smrti, ktorá je neočakávaná.